Ježiš prišiel do samarijského mesta menom Sychar neďaleko pozemku, ktorý dal Jakub svojmu synovi Jozefovi. Tam bola Jakubova studňa. Ježiš unavený z cesty sadol si k studni. Bolo okolo poludnia. Tu prišla po vodu istá Samaritánka. Ježiš jej povedal: „Daj sa mi napiť!“ Jeho učeníci odišli do mesta nakúpiť potravy. Samaritánka mu povedala: „Ako si môžeš ty, Žid, pýtať vodu odo mňa, Samaritánky?“ Židia sa totiž so Samaritánmi nestýkajú. Ježiš jej odpovedal: „Keby si poznala Boží dar a vedela, kto je ten, čo ti hovorí: ‚Daj sa mi napiť,‘ ty by si poprosila jeho a on by ti dal živú vodu.“ Žena mu povedala: „Pane, ani vedro nemáš a studňa je hlboká. Odkiaľ máš teda živú vodu? Si azda väčší ako náš otec Jakub, ktorý nám dal túto studňu a pil z nej on sám i jeho synovia a jeho stáda?“ Ježiš jej odvetil: „Každý, kto pije túto vodu, bude znova smädný. Ale kto sa napije z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky. A voda, ktorú mu dám, stane sa v ňom prameňom vody prúdiacej do večného života.“ Žena mu vravela: „Pane, daj mi takej vody, aby som už nebola smädná a nemusela sem chodiť čerpať!“ Povedal jej: „Choď, zavolaj svojho muža a príď sem!“ Žena mu odpovedala: „Nemám muža.“ Ježiš jej vravel: „Správne si povedala: ‚Nemám muža,‘ lebo si mala päť mužov a ten, ktorého máš teraz, nie je tvoj muž. To si povedala pravdu.“ Žena mu vravela: „Pane, vidím, že si prorok. Naši otcovia sa klaňali Bohu na tomto vrchu, a vy hovoríte, že v Jeruzaleme je miesto, kde sa treba klaňať.“ Ježiš jej povedal: „Ver mi, žena, že prichádza hodina, keď sa nebudete klaňať Otcovi ani na tomto vrchu, ani v Jeruzaleme. Vy sa klaniate tomu, čo nepoznáte; my sa klaniame tomu, čo poznáme, lebo spása je zo Židov. Ale prichádza hodina, ba už je tu, keď sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde. Lebo sám Otec hľadá takých ctiteľov. Boh je Duch a tí, čo sa mu klaňajú, musia sa mu klaňať v Duchu a pravde.“ Žena mu vravela: „Viem, že príde Mesiáš, zvaný Kristus. Až príde on, zvestuje nám všetko.“ Ježiš jej povedal: „To som ja, čo sa rozprávam s tebou.“ Vtom prišli jeho učeníci a divili sa, že sa rozpráva so ženou. Ale nik nepovedal: „Čo sa jej pýtaš?“ Alebo: „Prečo sa s ňou rozprávaš?“ Žena nechala svoj džbán, odišla do mesta a vravela ľuďom: „Poďte sa pozrieť na človeka, ktorý mi povedal všetko, čo som porobila! Nebude to Mesiáš?“ Vyšli teda z mesta a šli k nemu. Medzitým ho učeníci prosili: „Rabbi, jedz!“ On im povedal: „Ja mám jesť pokrm, ktorý vy nepoznáte.“ Učeníci si hovorili medzi sebou: „Vari mu niekto priniesol jesť?“ Ježiš im povedal: „Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal, a dokonať jeho dielo. Nevravíte aj vy: ‚Ešte štyri mesiace a bude žatva?‘ Hľa, hovorím vám: Zdvihnite oči a pozrite sa na polia, že sú už biele na žatvu! Žnec už dostáva odmenu a zbiera úrodu pre večný život, aby sa spoločne tešili aj rozsievač, aj žnec. Tu sa potvrdzuje príslovie: Jeden rozsieva a druhý žne. Ja som vás poslal žať to, na čom ste nepracovali. Pracovali iní a vy ste vstúpili do ich práce.“ Mnoho Samaritánov z toho mesta uverilo v neho pre slovo ženy, ktorá svedčila: „Povedal mi všetko, čo som porobila.“ Keď Samaritáni prišli k nemu, prosili ho, aby u nich zostal. I zostal tam dva dni. A ešte oveľa viac ich uverilo pre jeho slovo. A žene povedali: „Už veríme nielen pre tvoje slovo, ale sami sme počuli a vieme, že toto je naozaj Spasiteľ sveta.“
Jn 4, 5-42
Orient a studne
Na Blízkom východe je studňa symbolickým miestom. Keď Abrahám poslal preč svoju vedľajšiu ženu Agar s jej dieťaťom, v púšti pri studni stretla táto žena Boha, ktorý jej prisľúbil, že naveky požehná jej potomstvo. Samotný Abrahám vykopal mnoho studní a mal vo zvyku uzatvárať pri nich zmluvy. Jeho synovi Izákovi našli pri studni nevestu Rebeku. Jakub sa pri studni po uši zamiloval do pastierky Ráchel, Mojžiš pri studni stretol svoju Seforu. Dávidovi sluhovia našli v studni úkryt, ktorý ich zachránil pred nepriateľmi. V Biblii nájdeme aj príbeh o istom Bananiášovi, ktorý vraj v studni zápasil s levom a zabil ho v taký deň, keď bol vonku sneh. Považovalo sa to za veľký úspech. Studňa je teda pre biblického človeka nielen miestom oddychu a občerstvenia, ale aj miestom stretnutia s Bohom, miestom lásky, požehnania, porozumenia, záchrany, víťazstva... Symbolizuje jednoducho šťastie.
Prečo sa žena hanbí?
Dnes sme si vypočuli príbeh o Ježišovi a samaritánskej žene. Čítame ho vždy na tretiu pôstnu nedeľu, ak sa v spoločenstve pripravujeme na veľkonočnú liturgiu krstu. Je to príbeh, ktorý sa odohráva v čase najväčšej horúčavy dňa nad studňou. Presne vieme, o ktorú studňu ide. Stále existuje. Dodnes je v nej voda. Existuje i dedina, v ktorej Samaritánka bývala. Jakubova studňa je od nej pomerne ďaleko a v dedine sú ešte dve iné studne, ktoré existovali aj v čase Pána Ježiša. Je teda jasné, že nebolo nutné ísť pre vodu tak ďaleko. Žena ju mohla nabrať i tam, na námestí. Zvláštny je však aj čas stretnutia. Kto v tomto horúcom kraji chodí pre vodu na poludnie? Každý to robí ráno, keď ešte nie je tak teplo. Všetko nasvedčuje tomu, že naša hrdinka sa chcela vyhnúť stretnutiu s ľuďmi, nerada sa ukazovala na verejnosti, hanbila sa...
Vo vtedajšej spoločnosti bolo postavenie žien, samozrejme, nízke. Na začiatku dialógu zaznie: Z tejto studne pil praotec Jakub, jeho synovia a jeho stáda, (...) o dcérach a ženách ani slova. Ženy mali v očiach mužov mizivú hodnotu. Snáď nižšiu, ako dobytok. Pre Žida bola hodnota ženy ešte nižšia, ak šlo o Samaritánku. A medzi Samaritánmi mala naša priateľka ešte menšiu hodnotu ako ostatné ich ženy – patrila totiž mnohým mužom a stále žila v neusporiadanom vzťahu. Stratila svoju česť, právom sa teda hanbí. Z jej správania vidíme, že si je vedomá svojej malosti. Vie, že hľadala dôstojnosť a šťastie na zlých adresách. Vždy našla iba chvíľkové, dočasné potešenie... To, čo mala, nebolo nikdy živou vodou.
Živá voda
Na Blízkom východe existujú dva typy studní. Prvým z nich sú cisterny, ktoré ľudia vytesávajú do skaly alebo ich vykopú v zemi. V čase dažďov sa cisterna naplní vodou, ktorá slúži, pokiaľ sa neminie, nevyschne alebo neodtečie puklinami do zeme. Druhým typom sú studne so živou vodou. To sú také, v ktorých vyviera podzemný prameň. Tento typ studní nevysychá. Sú bohaté na dobrú vodu... Ježiš učí, že takýmto živým prameňom šťastia je on sám.
Stretávame sa tu s prvkom, ktorý sa v teológii Jánovho evanjelia objavuje veľmi často. Ježiš sa u Jána zjavuje aj pod spôsobom vody. Najprv na svadbe v Káne, potom v príbehu o Samaritánke, aj v príbehu o uzdravení človeka pri rybníku Betsata. Pamätáme tiež na jeho slová, ktoré zazneli v posledný deň sviatku stánkov: Ak je niekto smädný a verí vo mňa, nech príde ku mne a nech pije. Ako hovorí Písmo, z jeho vnútra potečú prúdy živej vody. Nezabúdajme na to, že pri poslednej večeri Ježiš učeníkov umýva a krátko po jeho smrti vojak vrazí kopiju do jeho srdca a z boku tečie krv a voda...
Pozvanie ku krstu
Pozvanie k živej vode, ktoré dnes zaznelo, je pozvaním ku kresťanskému životu. Na východných ikonách evanjelia o Samaritánke býva Jakubova studňa zobrazovaná ako bazén v tvare kríža. Chápe sa, že ide o krstiteľnicu. Prví kresťania o sebe radi hovorievali, že sú rybičkami. Zrodili sa totiž vo vode a sú stvorení pre život vo vode – pre život v Kristovi. Bez neho sme ako rybky na suchu, hovorí jeden z cirkevných otcov.
Niektorí z nás sa na Veľkú noc stanú kresťanmi. Pochopili, že jedine Ježiš uhasí ich smäd. Osviežujúci kúpeľ, do ktorého sa ponoria, je bránou k novému životu. Je to ponorenie do Ježišovej lásky, ktorá zmýva všetky ich hriechy a zblúdenia. Ide o skutočne nový začiatok, pri ktorom človek získava svoju novú dôstojnosť, novú hodnosť. Všetko staré sa odplaví. Z tohto kúpeľa sa vynorí ako Boží syn. Zo srdca prajem naším katechumenom, aby bol deň, keď sa stretnú s Ježišom pri studni a ponoria sa do vôd krstu, najšťastnejším dňom ich života. A nám ostatným prajem, aby sme sa pri každom stretnutí so živým Kristom cítili ako rybky vo vode.