Ježiš vzal so sebou Petra, Jakuba a Jána a len ich vyviedol na vysoký vrch do samoty. Tam sa pred nimi premenil. Jeho odev zažiaril a bol taký biely, že by ho nijaký bielič na svete tak nevybielil. A zjavil sa im Eliáš s Mojžišom a rozprávali sa s Ježišom. Vtedy Peter povedal Ježišovi: „Rabbi, dobre je nám tu. Urobme tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi.“ Lebo nevedel, čo povedať; takí boli preľaknutí. Tu sa utvoril oblak a zahalil ich. A z oblaku zaznel hlas: „Toto je môj milovaný Syn, počúvajte ho.“ A sotva sa rozhliadli, nevideli pri sebe nikoho, iba Ježiša. Keď zostupovali z vrchu, prikázal im, aby o tom, čo videli, nehovorili nikomu, kým Syn človeka nevstane z mŕtvych. Oni si toto slovo zapamätali a jeden druhého sa vypytovali, čo znamená „vstať z mŕtvych“.
Mk 9, 2-10
P. Jozef Sukeník OFM Conv.
Dnešné evanjelium nadväzuje na príbeh spred šiestich dní: V Cézarey Filipovej Peter vyznal, že Ježiš je Mesiáš – čiže očakávaný kráľ, o ktorom hovorili Písma. Ježišovou odpoveďou bolo to, že im prezradil tajomstvo: povedal im, ako sa ujme svojho kráľovstva – na kríži. Viete, aký to bol pre všetkých šok. Dnes sa hovorí, že žijeme v dobe zameranej na úspech. Moja otázka znie: Ktorá doba na úspech zameraná nebola...? Ak je niekto chorý, za úspech pokladá uzdravenie, nie smrť. Ak podniká, chce zarobiť peniaze, nie zadlžiť sa a skrachovať. Pohoršenie učeníkov je pochopiteľné, lebo filozofia, ktorou chce dosiahnuť úspech Ježiš, nemá nič spoločné s normálnym ľudským myslením. A je tu aj druhá vec, ktorá im bráni akceptovať Ježišov pohľad: vedia už, že Ježišova cesta je aj ich vlastnou cestou. Byť jeho učeníkom neznamená, že sa z diaľky prizeráš. Znamená to ísť v jeho stopách tak, ako keď vo vysokom snehu vchádzaš do stôp niekoho, kto kráča pred tebou.
Čo sa stalo na Hore premenenia? Peter, Jakub a Ján zažili chvíľu, v ktorej sa veci ukázali nie z ľudského, ale z Božieho pohľadu. Vo svetle Písma (Mojžiša a prorokov) pochopili vec, o ktorej toľkokrát čítali, že Božie cesty sú iné, ako tie ľudské. Boh nemyslí a nekoná ako človek. V tomto svetle začínajú chápať, že ich učiteľ je niekým omnoho väčším, ako si dosiaľ mysleli. Ešte nevedia ako, ale začínajú prijímať skutočnosť, že ich Mesiáš kráča k sláve cestou kríža.
Tento ich zážitok má charakter kresťanskej liturgie. Naše stretnutie s Kristom v liturgii je tiež výstupom na miesto, kde na chvíľu nechávame za dverami všetko, aby sme videli Krista krásneho a osláveného. Tu sa nám otvára Písmo, láme chlieb, Ježiš sa zjavuje v plnej kráse. S radosťou sa okolo neho zhromažďujeme. Je nám spolu dobre a kríž nikomu neprekáža až do chvíle, keď máme z tohto „vrchu“ schádzať dole, ísť domov a žiť jeho životom. Nechce sa nám v tom snehu vojsť do každej stopy, nechce sa nám ísť cestou kríža. Nevyhneme sa však chorobám, zlyhaniam, prehrám... Prečo chce Peter postaviť na hore tri stánky? Aby nemusel ísť ďalej. Je to postoj učeníka, pre ktorého je modlitba a liturgia cirkvi útekom od problémov a nepríjemností. Ježiš ale nechce, aby sme sa v kostole skrývali pred krížmi. Daruje nám tie vzácne momenty, aby sme ich dokázali niesť.
Kým nevstal Ježiš z mŕtvych, nedalo sa hovoriť, že aj neúspech môže byť cestou k víťazstvu. Nikto by to nechápal. Dnes vieme, že kresťanská cesta nie je cestou bezpodmienečného úspechu, kresťanská cesta je cestou bezpodmienečnej viery. Vzkriesenie je jej súčasťou, lebo vchádzame do všetkých Ježišových stôp. Učeník má takú istotu, že bude vzkriesený, ako má aj istotu, že bude ukrižovaný. Bez vzkriesenia by sme boli my, kresťania, iba blázni, ktorí si nasledovaním Krista skazia život. Mnohí si presne toto o nás myslia. Prečo...? Lebo ešte neboli na Hore premenenia. Ale my sme na nej teraz. Prežime tú chvíľu najlepšie, ako vieme, aby sme nabrali dosť síl na cestu, ktorá je pred nami.
Kristus trpel za vás a zanechal vám príklad,
aby ste kráčali v jeho šľapajach.
On sa nedopustil hriechu, ani lesť nebola v jeho ústach.
Keď mu zlorečili, on nezlorečil, keď trpel, nevyhrážal sa,
to postúpil tomu, ktorý súdi spravodlivo.
Sám vyniesol naše hriechy na svojom tele na drevo,
aby sme zomreli hriechu a žili pre spravodlivosť.
Jeho rany vás uzdravili.
1Pt 2,21–24
Martin Kakalej, PhD.
V modlitbe dňa v dnešnú nedeľu prosíme Ježiša, aby očistil náš duchovný zrak, aby sme sa mohli vo večnosti tešiť z pohľadu na jeho velebu. Na ceste pôstu sme pozvaní k očisťovaniu. Aby náš zrak bol jasný. Keď máme oči unavené od počítača či od čítania, dávame si kvapky, keď nejasne vidíme, tak ideme k očnému lekárovi a nosíme okuliare. To všetko preto, aby sme jasne a ostro videli. Duchovný zrak môže byť tiež pokazený. Čím? Hriechom a laxným životom. Preto máme v tomto prípade duchovnej suchoty nejasnosti ako žiť. Potrebujeme niečo zo sebou urobiť. Máme prísť k lekárovi duše – k Ježišovi. Aby sme duchovný zrak správne videli. Ako to On - Boh s nami urobí, ukazujú dnes postavy biblických udalostí.
Boh očisťuje zvláštnym spôsobom. Inak než je len naše ľudské zmýšľanie. Povedali by sme tak adrenalínovo. Boh skúša dnes Abraháma. Chce od neho niečo nepredstaviteľné. Obetovať vlastného jednorodeného syna. Mať dieťa v manželstve bolo u židov a stále je požehnaním od Boha. Sára a Abrahám dlho nemohli mať deti. Po návšteve Boha cez troch anjelov- mladíkov, ktorých Abrahám tak veľkoryso a úslužne príjme a obslúži, dostávajú prísľub potomstva. Sára sa smeje, že teraz v starobe to bude nemožné, a predsa Boh sa v ich potomstve oslávi. Už sa môžu obidvaja pozrieť ľuďom do očí. Budú mať syna. Syn v Oriente dodnes ma voči dcére v rodine vyššie postavenie. Lebo je dedičom. Prísľub dedičstva, vďaka veľkej viere Abraháma ktorý poslušne plní príkaz a odchádza z chaldejského Uru, Boh chce odmeniť potomstvom, ktoré bude také veľké, ako je hviezd na nebi.
Tak podobne Boh posiela syna cez Máriu ktorá počne z Ducha Svätého a v Synovi – Ježišovi dáva tým, ktorí ho príjmu do svojho života, dedičstvo neba. Mať Ježiša v srdci to je pre nás dar, ktorý symbolizuje nespočítateľný počet hviezd, teda dar večnosti. Lebo množstvo hviezd predstavuje nekonečnosť života. Máme sa preto dnes pozrieť zrakom hore. Lebo každý vrch nás pozýva zodvihnúť hlavu. Tak vrch je krokom k tomu aby sme pohľad upreli na oblohu, s ktorou spájame nebo. Apoštoli pozerali na Ježiša ako odchádza do neba. Ale my potrebujeme najprv ho uvidieť na vrchu tohto sveta a uveriť v neho.
Vystupujeme preto teraz na vrch Morja a tu Abrahám pripravuje oltár a zviaže svojho syna aby ho obetoval. Pýtame sa: Je človek schopný toto urobiť? Možno nám príde na um aký to je Boh, že toto žiada od Abraháma? On chce také nešťastie? O čo mu ide? Ja v takého Boha nechcem veriť. A tu sme pri uzdravení nášho zraku. Keď sme pozorní, tak pochopíme, že vrch Moria, na ktorý vystúpi Abrahám so synom Izákom, sa stáva miestom víťazstva. Miesto kde sa Boh oslávi a ukazuje svoju velebu a lásku k človeku.
Abrahám tu nevidí ešte koniec – výsledok tohto putovania na vrch, ale len jeho dramatickú časť vedomia obety, nevidí ho v celosti. Ale práve Abrahámov predpoklad aký je Boh, s ktorým má skúsenosť, mu dáva vieru, že sa táto chvíľa stane požehnaním a bude mať dobrý koniec. A naozaj on počuje Boží hlas cez anjela: Abrahám, nevzťahuj svoju ruku na chlapca a neublíž mu!..a Abrahám uvidel barana v kroví“(Gn 22,1n.) Vrch Morja je miestom kde Boh dáva baránka, ktorý je predobrazom - symbol Ježiša, ktorý ako nevinný baránok neprehovoriac slovka, berie tvoje kríže a tvoje bolesti na seba a za teba z lásky k tebe tam je obetovaný Otcom. Tak sa vrch Morja v tomto duchu spája s Ježišovou Golgotou práve v láske, vo víťazstve nad zlom. Ukazuje milostivú a milosrdnú tvár Otca.
Ale aj tretí vrch, na ktorý nás Boh dnes volá bol miestom skúšky troch učeníkov Petra, Jána a Jakuba. A to aj napriek tomu, že máme pocit že šlo len o radostnú udalosť. Aj Ježišovo premenenie bolo pre nich v tej chvíli skúškou. Peter povie: Pane, urobme tu tri stánky. To znamená, že oni nechcú sa vrátiť späť do reality života. Skrsla v nich neochota vrátiť sa domov. A preto to bola skúška, či budú teraz počúvať Boží hlas, alebo len svoje túžby srdca. Tak ako Abrahám aj oni počúvajú Boží hlas a to im prinesie požehnanie do života. Na rozdiel od Abraháma vidia apoštoli vopred poslednú časť Ježišovho života – oslávenie. No Ježiš ich nezabúda priviesť na cestu, že tento príbeh má predohru, a to je cesta kríža, cesta skúšky vernosti a poslušnosti Bohu. Oni tak ako Abrahám v skúške viery obstáli. Vrátili sa do reality života, avšak plný sily povzbudenia od Ježiša.
Tri vrchy sú aj na zástave našej krajiny – Matra, Fatra a Tatra. Ako keby symbolizovali presne tieto tri vrchy Božej skúšky – Abrahámovú, skúšku troch učeníkov a potom Ježišovu poslušnosť na kalvárii. Akoby to nás Slovákov malo ešte viac povzbudiť k viere, aby sme boli príkladom pre okolité národy vo viere, že Boh nás neskúša nad naše sily, ale so skúškou dá aj prostriedky aby sme skúšky zvládli. Tri vrchy sú liekmi ktoré dnes očisťujú tvoj duchovný zrak, aby si lepšie videl, že všetko, čo Boh bude od teba žiadať v tomto svete, na tvojej životnej ceste, má zmysel a ty sa s ním nemusíš báť že ťa sklame, podvedie, oklame, ale práve naopak – posilní, povzbudí, poteší.
Vystúpme v tomto čase aj my na nejaký vrch, možno len na nejaký obyčajný kopček na okolí a spojme prechádzku s rodinou s modlitbou o posilnenie našej viery, lebo tam vyššie je nám Boh akosi bližšie.