V sobotu vošiel Ježiš v Kafarnaume do synagógy a učil. I žasli nad jeho učením, lebo ich učil ako ten, čo má moc, a nie ako zákonníci. A práve bol v ich synagóge človek posadnutý nečistým duchom. Ten vykríkol: „Čo ťa do nás, Ježiš Nazaretský? Prišiel si nás zničiť? Viem, kto si: Boží Svätý.“ Ježiš mu prísne rozkázal: „Mlč a vyjdi z neho!“ Nečistý duch ním zalomcoval a s veľkým krikom z neho vyšiel. Všetci sa čudovali a jeden druhého sa vypytovali: „Čo je to? Nové učenie s mocou! Aj nečistým duchom rozkazuje a poslúchajú ho.“ A chýr o ňom sa hneď rozniesol všade, po celej galilejskej krajine.
Mk 1, 21-28
Význam egyptského mena Mojžiš je: „Vytiahnutý z vody“. Keď Mojžiš zázračne prežil v košíku na rieke Níl, stal sa egyptským princom. Jeho otec, ktorý v skutočnosti nebol jeho otcom, bol uctievaný ako boh, hoci nebol bohom. Mojžiš bol uctievaný ako božie dieťaťa, ale tiež ním nebol. Vyrastal v raji, ktorý bol kráľovstvom klamstva. Toto kráľovstvo mu bolo k službám až do dňa, keď spoznal svoju biedu, keď zavraždil človeka a ukázalo sa, že v preň neexistuje ani milosrdenstvo, ani láska, ani odpustenie. Raj, v ktorom žil, bol v skutočnosti papuľou netvora, ktorý by ho bez váhania prehltol, ak by nevzal nohy na plecia. Ušiel, no čakalo ho len živorenie v púšti...
Takýto úvod o „človeku vytiahnutom z vody“ je prvým krokom k tomu, aby sme pochopili Markovo evanjelium, knihu, ktorá je napísaná pre katechumenov a pre tých, čo boli tiež „vytiahnutí z vody“, čiže pokrstení. Marek začína evanjelium, nie náhodou, na púšti. Na mieste, kde biedny Mojžiš pásol ovečky a kde napokon stretol pravého Boha. Ten sa mu zjavil v ohni, ktorý horel, no nezháral. Bol to veľmi nežný oheň, príťažlivý, mocno žiariaci, pritom však nepálil a neubližoval. V tom ohni objavil Mojžiš Boha, ktorý je skutočný. Zjavuje sa ako Boh plný milosrdenstva a lásky. Mojžiš prežíva obrovskú úľavu, dostáva veľkú silu, konečne objavuje zmysel svojej existencie, svoje poslanie, svoju dôstojnosť. Ten oheň mu uzdravil srdce a urobil ho šťastným. Jeho zážitok s Božím ohňom sa tu však neskončil. Ešte veľakrát počas života sa doň díval a načúval hlasu, ktorý z ohňa hovoril. Okolo tohto ohňa zhromaždil Mojžiš slobodný Boží ľud. A všetci ľudia videli, že Mojžišova tvár po stretnutiach s Bohom v tomto ohni žiari. Mojžiš sa vracal medzi nich šťastný, plný pokoja a radosti. Jeho tvár bola tak nádherná, že ju musel zakrývať závojom, aby sa mu azda neklaňali ako samému Bohu. Ale pozrite, nik okrem Mojžiša nenazbieral odvahu ísť a taktiež sa do toho ohňa pozrieť, nikto sa neodvážil k tomuto ohňu ani len priblížiť.
Ľudia sa Boha báli, lebo srdcom žili naďalej v Egypte, v kráľovstve klamstva. Človek, ktorý je v moci hriechu a lží, si myslí, že stretnutie s Bohom spôsobí jeho záhubu. Aj v synagóge v Kafarnaume je človek, ktorý je otrokom diabla. Z jeho úst zaznejú slová: „Čo ťa do nás, Ježiš Nazaretský? Prišiel si nás zničiť? Viem, kto si: Boží Svätý.“ Teda, ten sa z Ježiša neteší...
Ale ostatní áno. Tí úplne žasnú. Ježišove slová sú plné moci. Božie slovo je ohlasované v novom svetle. Všetko dostáva konečne zmysel. Klamstvá, ktorým ľudia verili, sú odkryté. Pri počúvaní Ježiša sa v ľuďoch čosi mení, láme. Mnohým sa v hrudi topí ťažký ľadovec, ktorý im dosiaľ bránil voľne dýchať. Topí sa, lebo Ježiš je plný Božieho ohňa a je to ten istý Boží oheň, do ktorého hľadel Mojžiš. Je to ten oheň, ktorým sme boli pokrstení.
K tomuto ohňu sa vraciame každú nedeľu. Priťahuje nás a fascinuje. Stretávame v ňom Boha z tváre do tváre. Nechávame v ňom topiť ľady klamstiev, ktoré nás skľučujú a do červena rozžeraviť to, čo je v nás dobré a krásne. A potom sa my, „vytiahnutí z vody“, vraciame k príbuzným, kolegom a priateľom so žiariacou tvárou. Kresťan odchádza z modlitby a zo stretnutia s Božím slovom s krásnou žiariacou tvárou, fascinovaný Bohom, ktorý sa mu zjavuje a dáva. To stačí, aby sa chýr o Ježišovi doniesol do našich rodín i všade tam, kam prídeme.