Ako sa žilo v Niepokalanowe?

Ako vyzeral a fungoval v čase svojho najväčšieho rozmachu kláštor, ktorý založil v roku 1927 otec Maximilián Kolbe? Zachovalo sa vzácne svedectvo v podobe reportáže dominikánskeho pátra Inocenta Bocheńskeho, ktorý svoj text o kláštore Niepokalanów uverejnil na jeseň roku 1935 v časopise Bunt Młodych (Vzdor mladých).

Opis srdečného prijatia

„Vchádza sa do kancelárie predstaveného kláštora, ktorá je zároveň jeho spálňou. Ideme po schodoch z borovicových nemaľovaných dosák. Samotná kancelária má rozmery, ak sa nemýlim, 4 x 4 metre. Je v nej stôl z takého istého bledého dreva, dve jednoduché skrinky na knihy, železná posteľ so senníkom a dve stoličky bez operadla: jedna pre gvardiána, druhá pre hosťa. Pod posteľou sa ešte nachádza lavór a na stole telefón, no a samozrejme, soška Panny Márie. Nič viac, ani stopy po akejkoľvek výhode, ktorú by si mohol dozaista svojou prácou tento človek zaslúžiť, ani stopy po čomsi navyše a už vôbec nie po snahe o harmonický vzhľad interiéru: neopracované materiály, upravené iba natoľko, nakoľko je to nevyhnutné pre život a prácu. Už dávnejšie som veľa počul o chudobe Niepokalanowa, ale musím priznať, že táto úplná prostota obývacej cely vedúceho celého diela na mňa urobili dojem. V cele otca gvardiána je nespochybniteľný štýl: veľký štýl obety a jednoduchosti.

Majiteľ cely sa dokonale prispôsobuje celku: malý človiečik s priemernou, pokojnou a zvráskavenou tvárou rozpráva s neuveriteľnou jednoduchosťou. Srdečnosť vyžaruje z jeho hlboko osadených a výrazných očí na neoholenej tvári. Odrazu cítiť čosi nezvyčajné. Samotný kontrast postu tohto človeka s jeho obydlím a správaním zaráža – a prístup je akýsi iný, ako vo svete. Neviem to povedať, prečo iný, ale v každom prípade ide o čosi iné.

Rehoľná gastronómia

Otec gvardián ma hneď zobral na obed. Ide sa akýmisi zákutiami popod baraky a búdy do veľkej šopy zo surového dreva plnej stolov z borovicových dosiek na krížových stojanoch. Stoly sú postavené na dĺžku, jeden vedľa druhého, iba jeden stojí na tieto stoly kolmo pod neodmysliteľnou soškou Panny Márie na oltáriku. Sála je plná bratov, ba nie plná, je nabitá. Jeden vedľa druhého, možno dvesto, možno viac. Všetci mladí: hlavy ostrihané a poničené habity. Pohľad na cudzinca samozrejme vyvoláva zvedavosť a všetky oči sa na mňa usmievajú s udivujúcim pokojom a žičlivosťou. Ešte raz silný zážitok niečoho iného, ako bežne stretáme, ale tentokrát je rozdiel jasný: títo ľudia musia mať obrovskú dávku žičlivosti ku každému stvoreniu. Prichádza mi na um sv. František, ktorému slúžia, veď sú to všetko františkáni.

Ale nie je čas na dlhé uvažovanie, lebo gvardián ma postaví čelom k soške a začína pomaly recitovať modlitby. Bračekovia pokračujú chórovým hlasom s neobyčajným dôrazom. Stačí povedať, že hoci je bratov možno aj dvesto, každé slovo je počuť tak, ako by ho vyslovoval jeden. Veľmi pekné modlitby o Božie požehnanie jedla sú náhle prerušené veršom, ktorý ma odvtedy prenasleduje takmer všade: Boh je láska a kto zostáva v láske, ten zostáva v Bohu a Boh zostáva v ňom (1Jn 4,10). Na môj vkus sú modlitby trocha dlhé. Je tu Anjel Pána a žalm De profundis, tuším, za zomrelých dobrodincov, a ešte iné, všetko recitované s neobyčajnou dôstojnosťou a sústredenosťou. Nepatrilo sa žiaľ otočiť a pozrieť sa, ako vyzerajú modliaci sa za mnou, ale samotný tón týchto hlasov je taký, že sa nemožno pomýliť – hneď je citeľné, že celý ten zlepenec barakov, táto úžasná fabrika, je zároveň prostredím, v ktorom musí byť náboženský život veľmi intenzívny. Konečne začíname jesť. Pred každým je položený cínový tanier, ktorý sa nevymieňa a lyžica, ktorá slúži tak na polievku (len tak mimochodom vynikajúcu), ako aj na lievance, ktoré prídu po nej. V refektári sa mlčí, iba z ambonu (samozrejme, tiež narýchlo zbitého z dosák) jeden z bratov mocným hlasom číta text evanjelia a potom akýsi životopis svätca. Pri príležitosti mojej návštevy otec gvardián využil svoju právomoc a po chvíli dovolil zhovárať sa. Sála sa rýchlo naplnila veselou vravou.

Pozerám po jednotlivých radoch, samé mladé tváre. Vyzerajú dobre, možno trocha unavene a nie je to vôbec zvláštne, keďže sa vracajú zo štvorhodinovej práce. (...) Gvardián mi vysvetľuje, že rád využije každú príležitosť, aby im dovolil zhovárať sa, lebo pri práci sa zhovárať nemôžu a chlapci potrebujú odreagovanie. Zo zásady je ale mlčanie pri stole záväzné, tak počas obeda, pokým predstavený nezazvoní zvončekom, ako aj počas večere. Vtedy už dišpenz neplatí a silentium bolo zachovávané naozaj vzorne. Bratia jedia z cínových tanierov, ktoré sú z dlhodobého hľadiska výhodnejšie: „U nás, pane, robí každý halier obrovské položky. Je nás totiž 500 a hlinené taniere, hoci sú lacnejšie, sa často rozbíjajú. Jeme samozrejme na stoloch bez obrusov“. Aby pre každý prípad odpovedal na moju vytušenú zvedavú otázku, povedal: „Ani biskupi obrus nedostávajú a nedávajú im ani lepšie taniere, keďže ich v dome nemajú. Ako prejav hlbokej úcty však dostávajú vidličku a nôž. My, obyčajní smrteľníci, jeme všetko lyžicou".

Život rehoľného brata

Popozerám sa po veselých a unavených tvárach bratov. Aký život vedú títo ľudia? Môžem porozprávať o najmenších podrobnostiach, lebo mi ukázali všetko až po účtovné knihy a sklady materiálu: v Niepokalanowe nič pred nikým neukrývajú a gvardián každému ochotné rozpráva o svojich projektoch, nedostatkoch, ziskoch i stratách a keď hosť chce, zodvihne slúchadlo a prikáže, aby mu hneď priniesli pokladničné či štatistické knihy. Nuž vyzerá to takto: ročne sa hlási do tohto kláštora takmer 1 800 kandidátov, príjmu z tohto počtu okolo 100 a definitívne v Niepokalanowe zostáva iba polovica. Tí, ktorí vstupujú, si hneď habit neoblečú, ale pol roka sú postulantmi, ktorí sa hneď zapájajú do prác a života kláštora. Musia odovzdať všetko, čo nevyhnutne nepotrebujú, nateraz do skladu až do chvíle, keď po sľuboch navždy stratia právo čokoľvek vlastniť. Spia na senníkoch, vo veľkých halách na povalách. Každý z nich má okrem postele k dispozícii ešte lavór, ktorý používa po kľačiačky, keďže stoličku nedostane.

Denný harmonogram (poriadok dňa) nie je jednotný, keďže sa pracuje na zmeny. Ako príklad uvádzam životný rytmus jednej skupiny: Vstávajú po piatej. O 5:30 je v kaplnke rozjímanie, počas ktorého predstavený číta niekoľko viet, o ktorých prítomní uvažujú a mlčky sa modlia pol hodinu. Po rozjímaní je svätá omša so sv. prijímaním všetkých bratov a spoločné modlitby všetkých bratov do 7:30. O 7:30 raňajky (v mlčaní, ako vždy v refektári), chvíľka voľného času na upratanie senníka a o ôsmej práca. Tá trvá do 11:55 s 15-minútovou prestávkou na rekreáciu. Tých päť minút deliacich prácu od obeda sa využíva na umytie rúk a krátku adoráciu v kaplnke. Po obede modlitby v kaplnke a rekreácia do 13:30. O 13:30 polhodinová náboženská prednáška, určitý spôsob diskusie v ľubovoľnej pozícii.

O 14:00 práca do 18:30, večera, druhá polhodinová meditácia a hodina hlavnej rekreácie. O 21:00 musí skupina zhasnúť svetlá a snažiť sa zaspať. Ako sa im v tom darí, neviem posúdiť, lebo bračekovia väčšinou spia na povalách nad strojmi, ktoré hučia po celú noc, a čo je ešte horšie, s prestávkami. Ale tvrdia, že spia a spať musia, lebo vyzerajú dobre. Spolu to teda predstavuje v pracovný deň okolo 8,5 hodiny práce a 3,5 hodiny modlitby. Na spánok majú rovných 8 hodín. V nedeľu sa samozrejme nepracuje, ale namiesto práce je druhá svätá omša a spoločná prechádzka po obede.

Takže si to zhrnieme: rehoľný brat vedie život ťažkej práce poprepletanej modlitbou (...). Takmer celý jeho deň plynie v mlčaní. Mlčí sa pri práci, pri jedení, v spálni, v kaplnke – iba dve hodiny denne môže rozprávať. A to výlučne so svojimi druhmi.

Svet vo svete

Rehoľný brat nevlastní nič (...). Dokonca ani nevidí tých, pre ktorých pracuje. Iba veľmi malé percento rehoľníkov, sekcia korešpondencie, má kontakt s čitateľmi prostredníctvom obrovskej korešpondencie (denne sem prichádza 2 500 – 5 500 listov). Za celú svoju námahu dostáva veľmi skromné jedlo, strechu nad hlavou a starý habit. S topánkami je to značne horšie. Iba malé percento bratov ich má k dispozícii. (V letnom období sa vo všeobecnosti topánky v Niepokalanowe nepoužívali a keďže autor píšuci túto reportáž začiatkom jesene videl iba pár obutých bratov, konštatoval, že asi majú v tomto kláštore naozaj topánky iba máloktorí).

To isté sa tiež týka vedenia osady, t. j. otcov. Jediným privilégiom, ktoré v súčasnosti majú (rok 1935), je vlastná cela a v nej dve stoličky bez operadla. Okrem toho všetko: strava, habit, práca – sú také isté. 95 grošov na hlavu denne, hovorí otec gvardián. Žiaden z nás nestojí viac, iba ak by bol chorý. (Podľa prepočtov poľského Štatistického úradu boli priemerné náklady na jedného člena rodiny v okolí Varšavy v období rokov 1930 – 1935 stodvadsaťosem zlotých, v Niepokalanowe postačilo menej, ako štvrtina tejto sumy).

Motivácia

Aký je psychický základ celej tejto záležitosti? Čo vedie bratov a otcov k tomu, aby žili v takýchto podmienkach, v takomto odriekaní a v takejto práci? Mohli by sme samozrejme podozrievať Niepokalanów z toho, že je oázou pre bezdomovcov, ktorí sú spokojní, že našli aspoň takúto strechu nad hlavou a chlieb, ktorý tu majú. Ale stačí prežiť na tomto sídlisku deň a pozrieť sa bližšie na ľudí, na ich správanie a prácu. Uvidíme, že tomu tak nie je: Niepokalanów sa drží a rozvíja vďaka vysokej úrovni duchovného života. Tí, ktorí tu pracujú, sú vo veľkej väčšine jedincami, ktorí by vo svete mali všetky šance prebiť sa životom a uspieť: päťdesiat ľudí z 1 800! Vyberajú sa tí najlepší a najschopnejší a inak to ani nejde. Veľká časť z nich sa totiž musí naučiť vykonávať komplikované činnosti, ktoré si vyžadujú veľkú inteligenciu a silnú vôľu, a to nehovorím o tých ôsmich pátroch, ktorí by mohli mať hocikde inde omnoho pohodlnejší a „ľudskejší“ život, bez tejto neustálej tvrdej práce a chudoby hraničiacej s núdzou. Ale nepochybne aj bratia tu prinášajú obrovskú obetu, prinášajú ju samozrejme „pre Matku Božiu“, s radosťou a zápalom, ktorému neuverí nik, kto ho nevidel.

Nikdy nemáte žiadne problémy?

Pýtal som sa tiež: „Otec gvardián, vari nikdy nemáte žiadne problémy? Ľudia sa vám nebúria? Nesťažujú sa na túto chudobu a železnú štruktúru továrensko-kláštorného života, ktorá ich ani na chvíľu nepustí zo svojho zovretia?" Gvardián sa mi znovu pozrel do očí a povedal, že nikdy v rehoľnom živote nemal tak málo problémov a nikdy sa nestretol s takou obetavosťou v práci a v odriekaní si, ako tu. Koniec koncov, pozrite sa na nich večer pri meditácii. A pozeral som pozorne: gvardián sa nemýli. Celá kaplnka bola ponorená do vrúcnej modlitby, tak vrúcnej, že naozaj veľmi zriedkavo uvidíte inde niečo podobné. Títo ľudia žijú svojim náboženstvom a sú pripravení preň obetovať všetko.

Je jasné, že to môžeme nazvať exaltáciou, fanatizmom či neviem ešte ako, prípadne priradiť k spiatočníctvu a stredoveku. Ale ak existuje druh psychických zážitkov, ktoré nazývame náboženskými v zdravom slova zmysle a nie niečím iným, tak takýto druh zážitkov sa dá asi najlepšie pozorovať v masovom meradle v Niepokalanowe.

I. Bocheński, OP

Najnovšie príspevky
Najčítanejšie príspevky
Archív
Odporúčame
Rubriky
Sledujte nás
  • Facebook Basic Square
  • Twitter Basic Square
  • Google+ Basic Square

Rytierstvo Nepoškvrnenej

Námestie sv. Františka 4

841 04 Bratislava

Slovensko

Tel.  +421 910 842 499

e-mail:  rytierstvoneposkvrnenej@gmail.com

Dielo sv. Maximiliána

IBAN: SK05 3100 0000 0042 2002 0300

Ochrana osobných údajov

  • YouTube Social  Icon
  • Facebook Social Icon
  • Instagram Social Icon

© 2017  Rytierstvo Nepoškvrnenej. Created by Booyah.sk