Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh.
Ono bolo na počiatku u Boha. Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo. V ňom bol život a život bol svetlom ľudí. A svetlo vo tmách svieti, a tmy ho neprijali. Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet. Bol na svete a svet povstal skrze neho, a svet ho nepoznal. Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali. Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi: tým, čo uverili v jeho meno, čo sa nenarodili ani z krvi, ani z vôle tela, ani z vôle muža, ale z Boha. A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami. A my sme uvideli jeho slávu, slávu, akú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy.
Jn 1, 1-5. 9-14
Príchod Mesiáša je vo svetle biblického zjavenia zavŕšením dlhého putovania - putovania, na ktoré Adam a Eva vykročili, keď sa obrátili Bohu a jeho slovu chrbtom, aby sa vydali vlastnou cestu šťastia. Boh, ktorého nechali za plotom raja, sa im potom zdal čoraz vzdialenejší, tajuplnejší a krutejší.
Liturgia slova dnešného sviatku spomína ťažkú skúšku, ktorou prešiel Boží ľud, keď v 6. stor. pred Kristom prežíval veľkú náboženskú krízu. Židia odpadli od Božieho kultu a zákona. Prorokov, čo volali po pokání, zabili. Tí predpovedali i trest. A skutočne, do Palestíny vtrhol nepriateľ, spustošil ju a národ odviedol do zajatia v Babylone. Najväčšou katastrofou v očiach ľudí bolo to, čo vo svojich videniach opísal prorok Ezechiel: Božia prítomnosť (Pánova sláva) v Jeruzalemskom chráme sa zdvihla a s veľkým hrmotom spustošený svätostánok opustila.
V prvom čítaní sme počuli veselé slová posla dobrej zvesti, ktorý ohlasuje spásu. Hovorí Sionu: „Tvoj Boh kraľuje. Zvyšujú svoj hlas a jasajú všetci, lebo na vlastné oči vidia návrat Pána na Sion.“ Izaiáš opisuje, čo sa udialo, keď sa Izraeliti vrátili z Babylonu. Vtedy sa zaviazali žiť podľa Zákona a obnoviť svoj náboženský život. Pánova sláva sa potom slávnostne vrátila do Jeruzalemského chrámu. Boh vstúpil opäť do svojho príbytku, aby znova prebýval uprostred svojho ľudu.
Dôležitá otázka znie: Ako interpretovať Božiu neprítomnosť na Sione? Azda sa svätý Boh v dôsledku hriechov Izraela urazil a skryl, dokým si ho neudobrili obrátením a zlepšením života? Nie. Pravda je taká, že keď bol Izrael odvedený do zajatia, Boh, ktorý dosiaľ prebýval v chráme medzi nimi, opúšťa Svätú horu a ide so svojím ľudom do Babylonu. Odchod Boha zo Siona je znakom toho, že Boh svoj ľud ani v čase najväčšieho zlyhania a nevery neopustil.
Boh bol svojmu ľudu vždy verný, bol nablízku, prihováral sa mu, chránil ho. Lebo bol vždy Emanuelom – k jeho podstate patrí to, že je „Boh s nami“. Keď človek neverí Božiemu slovu a odmieta ho poslúchať, on neodchádza. Avšak človek, ktorý sa mu obracia chrbtom, ho prestáva vidieť. Prestáva vnímať, že Boh je prítomný v dejinách vesmíru, v dejinách národov, v dejinách našich rodín, v dejinách každého z nás...
Na Vianoce počúvame tajomný výraz: „slovo sa stalo telom“. Aký je jeho význam? Ide o úplne novú skúsenosť človeka s Bohom, ktorý už nie je len kopa slov a starých príbehov. Je hmatateľne, telesne prítomný. Evanjelium hovorí, že ak Božiemu slovu uveríme, dostávame moc stať sa Božími deťmi. Dostávame teda schopnosť vidieť svet i seba samých novými, Božími očami. Všetko sa ukáže v úplne novom svetle. Až vtedy môžeme povedať Bohu slová, ktoré na konci svojej životnej drámy vyslovil biblický hrdina Jób: „Dosiaľ som ťa poznal len z počutia, ale teraz ťa už moje oči uvideli“ (Jób 42,5).
Na Slávnosť Kristovho narodenia všetkým prajem túto novú skúsenosť s naším Bohom, ktorý je stále s nami.