Boh poslal anjela Gabriela do galilejského mesta, ktoré sa volá Nazaret, k panne zasnúbenej mužovi z rodu Dávidovho, menom Jozefovi. A meno panny bolo Mária. Anjel prišiel k nej a povedal: „Zdravas‘, milosti plná, Pán s tebou.“ Ona sa nad jeho slovami zarazila a rozmýšľala, čo znamená takýto pozdrav. Anjel jej povedal: „Neboj sa, Mária, našla si milosť u Boha. Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš. On bude veľký a bude sa volať Synom Najvyššieho. Pán, Boh, mu dá trón jeho otca Dávida, naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca.“ Mária povedala anjelovi: „Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám?“ Anjel jej odpovedal: „Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. A preto aj dieťa bude sa volať svätým, bude to Boží Syn. Aj Alžbeta, tvoja príbuzná, počala syna v starobe. Už je v šiestom mesiaci. A hovorili o nej, že je neplodná! Lebo Bohu nič nie je nemožné.“ Mária povedala: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“ Anjel potom od nej odišiel.
Lk 1,26-38
Dávid je veľkým pánom. Všetko už má. Boh mu celý život pomáhal. Teraz žije v Jeruzaleme v luxuse a je susedom Božieho stánku. Pozerá z okna paláca a vidí, že Božia archa stojí v nomádskom stane so stenami z kobercov. Sebavedomý kráľ sa rozhodne postaviť aj Bohu honosný dom. Ale vďaka prorokovi Nátanovi nie je tento príbeh príbehom o dejinách architektúry. Je o dome, ktorý Boh stavia človekovi. Pojem Dom Dávida, to je obrovská rozvetvená dynastia, navždy požehnaná rodina kráľov princov a princezien, kniežat a vojvodcov, dom, ktorý má prisľúbenú slávnu budúcnosť. Je to rodina, v ktorej sa má narodiť veľký a mocný panovník, ktorý bude Božím Synom.
Viete, že Dávidov syn, kráľ Šalamún, postavil napokon v Jeruzaleme honosný chrám, o ktorom sníval jeho otec. Pozostával z množstva budov a nádvorí v centre ktorých stála Veľsvätyňa so svojou predsieňou, miesto Božej prítomnosti, chrám s veľkým „CH“. Šalamúnov chrám nebol domom, o ktorom hovoril prorok Nátan. Ale Boh ho akceptoval. V deň, keď slávili jeho posviacku, zoslal z neba oheň, ktorý strávil obete na oltári. Tento oheň – znak Božej prítomnosti – udržiavali kňazi celé stáročia, aby nezhasol. Napokon však Šalamúnov chrám padol. Aj keď ho Židia viackrát obnovili, po útoku Rimanov roku 70 z neho neostal ani kameň na kameni.
Na začiatku Lukášovho evanjelia prichádza k Márii, ktorá je pannou z Dávidovho rodu, Boží posol. Hovorí, že Boží Syn sa narodí práve z nej. Mária sa pýta, ako sa v nej takéto dieťa môže počať? Ako môže Boh, ktorý dosiaľ prebýval len v chráme, vstúpiť do života panny a prebývať v jej vnútri? Vtedy anjel hovorí: „Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni“. Boh do nej teda vstupuje rovnako, ako vstúpil do domu, ktorý postavil Šalamún. Z neba schádza oheň – Duch Svätý, ktorý ju zatieni. Niečo podobné sa deje i na Turíce, keď zostupuje oheň, aby naplnil dom Cirkvi, v ktorom sú apoštoli a učeníci zhromaždení na modlitbách s Máriou.
Drahí bratia a sestry, tak ako Dávid, aj my si zväčša naivne myslíme, že náš vzťah s Bohom budeme riešiť, až keď bude vyriešené všetko ostatné. V našom živote však ide o viac, ako len o materiálne zabezpečenie nás a našich detí. Boh nám vybudoval prítomnosť i budúcnosť, o ktorej by sa neodvážili snívať ani najslávnejší králi, princovia a princezné. Prijatie Ježiša je vstupom do najslávnejšej dynastie, do domu, ktorý vybudoval Boh. Ak si predstavíme rodokmeň, ktorý si vyhotovujú šľachtické rody, lepšie pochopíme slová svätého Pavla, podľa ktorého je kresťan ratolesťou zaštepenou do mocného stromu, v ktorom koluje svätá miazga, kráľovská krv Krista, Božieho Syna.
Predsieňou domu, ktorý pre nás Boh buduje, je Panna Mária. Ona nás sprevádzala adventným očakávaním. Nech nás teraz vovedie aj do srdca tohto chrámu. Na miesto, z ktorého k všetkým prúdi nový život a nová dôstojnosť. Do jej Veľsvätyne, aby sme sa tam poklonili Božiemu Slovu, ktoré sa stalo telom a prebýva medzi nami.