Prof. RNDr. Eva Majerníková, DrSc. sa venuje vednému odboru, ktorý nazývame teoretická fyzika. V minulosti pracovala na Fyzikálnom ústave SAV v Bratislave a na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Palackého v Olomouci. Prednášala na Univerzite Komenského v Bratislave, na PrF UP v Olomouci i na vzdelávacích a postgraduálnych kurzoch. Viedla niekoľko výskumných projektov v Bratislave a Olomouci. Jej publikácie nájdeme v popredných medzinárodných vedeckých časopisoch.
Pri našich debatách o Bohu, viere a fyzike vznikol nápad ponúknuť čitateľom jej cenný pohľad na túto problematiku.
1. Veda ako možná cesta k viere v Boha
Pani profesorka, dialóg medzi vedou a vierou má v histórii myslenia už istú tradíciu. Ako vnímate súčasný vzťah medzi vedeckým svetom a kresťanským náboženstvom?
Filozofický pohľad na vzťah vedy a viery od začiatku novoveku prešiel dramatickým vývojom od konfrontačného postoja (18. - 19. storočie) cez neprotirečivý (20. storočie) až k najnovšiemu, charakterizovanému diskusiami medzi fyzikmi, filozofmi a teológmi. Tieto súčasné diskusie sú dôsledkom vývoja v niektorých oblastiach fyziky v posledných desaťročiach.
Teda dnes dospel dialóg vedy a viery do novej fázy?
Vývoj priniesol nové aspekty, ako principiálnu nemožnosť úplného experimentálneho poznania v mikrosvete a poznanie neuveriteľne presného vyladenia prírodných zákonov, ktoré vyvolávajú rozsiahle diskusie o porozumenie medzi prírodnými vedami, teológiou a filozofiou. Sú to najmä nové javy, ktoré prináša kvantová fyzika, nedostupné nášmu zmyslovému poznávaniu a presné nastavenie základných fyzikálnych konštánt, ktoré určujú stabilitu hmoty a tým aj vesmíru a nastavujú podmienky pre existenciu života a človeka.
Nové objavy teda vyžadujú zásadnú zmenu, posun v dialógu, možno aj niečo, ako novú rétoriku...
Táto zásadná zmena vo vzťahu vedy a viery sa ešte nedostala do širšieho povedomia. Tu sa pokladá za úspech (zvlášť v našich končinách, dlho izolovaných od vývoja v slobodnej časti sveta) prijatie stanoviska, že veda a viera si navzájom neprotirečia, ale navzájom sa dopĺňajú, pretože každá má iný aspekt skúmania. Slovami A. Einsteina: "Veda bez viery je chromá, viera bez vedy je slepá".
Filozofia obdobia osvietenstva priniesla tézu, podľa ktorej pokrok ľudstva v oblasti poznania prírodných vied privedie človeka do fázy, v ktorej už náboženstvo nebude potrebné. Tejto téze verí dodnes mnoho ľudí. Ako sa na to pozerá fyzik Vášho formátu?
Nie je principiálne možné očakávať od vedy, že dokáže alebo vyvráti existenciu Boha. Spoločné pre teológiu a vedu je hľadanie pravdy, ale na rôznych poliach a inými metódami. Nedorozumenia medzi nimi boli filozofickým problémom. Skutoční vedci si uvedomovali, že predmetom vedy je skúmanie materiálneho sveta, ktorý je dostupný meraniu materiálnymi prostriedkami, na rozdiel od nemateriálneho sveta, ktorý je takémuto skúmaniu nedostupný.
Čo v skutočnosti ženie vedu vpred?
Určite ľudská schopnosť poznávať. Je to človeku vlastná hybná sila, ktorá ho neuspokojuje s dosiahnutým stupňom poznania a núti ho k ďalšiemu hľadaniu.
Tu nie je možné neopýtať sa: Aký bol cieľ stvorenia? Je zrejmé, že jedným zámerom bolo poznávanie. Človek je vybavený schopnosťou spoznávať seba a svet, prírodné zákony. Ale aký účel malo stvorenie sveta s tak dokonalou konštrukciou? Je tento svet - vesmír - cieľovo orientovaným systémom? Ak áno, aký je jeho cieľ? Na túto otázku ateizmus odpoveď nedáva.
A akú odpoveď dáva na túto otázku fyzik a kresťan?
Zrejme dal Boh prednosť stvoriť človeka so schopnosťou tvorivého myslenia, poznávania, s možnosťou nachádzať jeho stopy v prírode. Možno práve v tom je odpoveď na otázku, ktorú som pred chvíľou položila: cieľom stvorenia sveta a človeka je úloha človeka nájsť vo stvorení Boha, dospieť v jednote k cieľu, svojmu Stvoriteľovi. Tento záver pripomína časť záveru, ku ktorému dospel Teilhard de Chardin o vesmíre dozrievajúcom a smerujúcom k bodu Omega ako k duchovnej syntéze celého vesmíru.
2. Účelovosť v prírode a antropický princíp
Dokáže nájsť moderný vedec vo vo výsledkoch svojich prác analógie s výsledkami prác teológov?
Áno, samozrejme. Napríklad myšlienku účelového usporiadania v prírode formuloval už sv. Tomáš Akvinský. Moderná fyzika nachádza prekvapujúce prejavy účelového usporiadania (cieľovej orientácie) prostredníctvom kvantovej fyziky.
Fyzika mikrosveta, kvantová fyzika, je založená na axiómach, ktoré sa samotné nedajú experimentálne overiť (podobnosť s teológiou). Overiť sa dajú len dôsledky, ktoré z nich vyplývajú pre popis mikročastíc. Je tu zakomponovaná neurčitosť, ktorú nie je možné eliminovať pri meraní našimi (makroskopickými) prostriedkami. Meraním totiž meníme meraný systém, ktorý je potom úplne iný než bol pred meraním. Pokiaľ však nastane prenos informácie medzi mikrosystémami, informácia sa zachováva, takže tieto môžu navzájom komunikovať bez vstupu makroskopického prístroja.
Znie to veľmi odborne. Dá sa tento princíp vysvetliť na jednoduchom príklade zo sveta prírody?
Príkladom môže byť orientácia niektorých sťahovavých vtákov tzv. kvantovým prepojením (entanglement) na veľké vzdialenosti. Tento spôsob je rýdzo kvantovým javom.
Takže kvantová fyzika dala odpoveď na mnohé vedecké otázky z oblasti biológie?
Pri biologických procesoch sa často stretávame s mechanizmom prenosu prostredníctvom kvantového tunelovania, keď sa častica šíri prechodom cez bariéru tunelovaním, t.j. bez dodania energie na jej prekonanie. Tunelový efekt je v biológii veľmi častý, uplatňuje sa napr. pri fotosyntéze, pri premene žubrienky na žabu, atď. Vznikla tak celá nová vedecká disciplína, kvantová biológia. Aj tu možno tušiť inteligentný zámer účelového nastavenia prírodných zákonov.
Tušia vedci, k čomu sú prírodné zákony účelovo nastavené?
Mikrosvet, čiže svet atómov a molekúl, elementárnych častíc (elektrónov, protónov, neutrónov atď.) sa riadi zákonitosťami, ktoré sa podstatne líšia od zákonitostí platných v makrosvete. V zákonoch mikrosveta aj makrosveta je niekoľko základných fyzikálnych konštánt, ktoré majú presné hodnoty nastavené tak, že nepatrná odchýlka niektorej z nich by viedla k nestabilitám napr. u atómov a v konečnom dôsledku k nestabilite celého vesmíru. Medzi ne patria napr. náboj elektrónu, jeho hmotnosť, rýchlosť svetla, gravitačná konštanta, hustota vesmíru a veľa ďalších (ich počet narastá s rozširovaním poznania). Presne nastavené zákonitosti umožnili stabilitu vesmíru a jeho vývoj až k vzniku života a nakoniec človeka ako najkomplexnejšieho článku tohto procesu, ktorý sa javí akoby účelovo nastavený. Na pomenovanie tohoto javu bol zavedený pojem „antropický princíp". V tzv. slabej verzii vyjadruje vytvorenie podmienok pre vznik života, v silnej verzii vyjadruje celý vývoj vesmíru akoby predurčeného pre príchod človeka ako nositeľa sebauvedomenia a vybaveného schopnosťou poznávať.
3. Niektoré súčasné problémy
Napriek nespočetným indíciám o Bohu, zakódovaným v prírodných zákonoch, veľa vedcov sa stalo zástancami ateizmu, často veľmi militantného...
Príčinou môže byť jednak to, že hľadajú dôkaz o Bohu, ako sú zvyknutí z vedy, kde sa teória porovnáva s experimentom, alebo pripisujú veriacim (často oprávnene) naivné predstavy o Bohu. Na oboch stranách je nutná korekcia. Fyzici, ktorí sú znalí úskalí kvantovej fyziky, majú vedomie principiálnych hraníc nášho skúmania. U mnohých veriacich s racionálnym založením, ktorých trápia pochybnosti, by sa žiadalo viac vzdelania v teológii i v základoch moderného vedeckého poznania.
Zdá sa teda, že veda je legitímnou cestou k viere. Ako je to teda s vierou veľkých fyzikov? Dokážu skĺbiť svoje kresťanské povolanie s veľmi racionálnym pohľadom na svet okolo seba?
Nechajme hovoriť Johna Polkinghorna, významného britského fyzika, teológa a anglikánskeho kňaza: „Môže sa to zdať bizarné, ale veda poskytuje istejšiu cestu k viere ako náboženstvo. Veda upevnila moju vieru a viera ma urobila lepším. Veda vám nepovie všetko. Tí, ktorí si myslia, že áno, vedú veľmi oklieštený spôsob života". Okrem spomínaných prírodovedných aspektov Polkinghorn zdôrazňuje, že teizmus ponúka presvedčivejšie vysvetlenie etického a estetického cítenia, než ateizmus. Teizmus uznáva, že máme skutočné morálne vedomie a že chápeme vety ako „týranie detí je zlé" ako niečo viac, než len jednoduché sociálne konvencie spoločnosti. Rovnako dáva vysvetlenie toho, ako sa niečo s trvalou hodnotou odráža v kráse prírody a v kráse plodov ľudskej kreativity. Vzťah vedca k viere vystihuje obľúbený biblický verš tohto muža: „Všetko skúmajte a čo je dobré, toho sa držte". (1Sol 5,21)
Za rozhovor ďakuje p. Jozef.