Ježiš povedal svojim učeníkom: „Až príde Syn človeka vo svojej sláve a s ním všetci anjeli, zasadne na trón svojej slávy. Vtedy sa pred ním zhromaždia všetky národy a on oddelí jedných od druhých, ako pastier oddeľuje ovce od capov. Ovce si postaví sprava a capov zľava.
Mt 25, 31-46
V posledných týždňoch zaznieval v liturgii motív druhého Kristovho príchodu a posledného súdu. Hovorili sme o múdrych (dobre pripravených) a hlúpych (nepripravených) pannách. Spomínali sme sluhov s talentami a pochopili sme, že naše čakanie na súdny deň bude úspešné len vtedy, ak neprepadneme mylným predstavám o Pánovi, čo nás príde súdiť.
Bohoslužobné texty sviatku Krista Kráľa hovoria, že náš Pán je Dobrý pastier. Ježišovi sa tento titul páčil, vzťahoval ho na seba v Jánovom evanjeliu. Ide o titul, ktorým sa v staroveku pýšili aj mnohí králi. Evanjelium hovorí o Pánovi Ježišovi, ktorý jedného dňa príde a bude súdiť. Ovce postaví vpravo, capov vľavo. Takto to robievali palestínski pastieri, ktorí od rána do večera pásli pospolu ovečky s kozami, no večer kozy oddeľovali a zatvárali do úkrytu, lebo na rozdiel od ovečiek nemali teplú vlnu, ktorá by ich v chlade zohrievala. Ovečky ostávali pod holým nebom. Hrialo ich biele rúcho a tešila ich prítomnosť pastiera, ktorý býval vonku s nimi. V temnote noci im pri dobrom pastierovi nehrozilo nebezpečenstvo, lebo pastier mal povinnosť nasadiť za ne dokonca aj svoj život. Z evanjelia o súde je jasné, že tým teplým bielym rúchom, v ktorom sa máme na posledný súd dostaviť, sú naše skutky lásky a milosrdenstva.
Aj iné kultúry a náboženstvá učia, že človek má konať skutky milosrdenstva, ktoré sa mu budú na súde po smrti rátať. V mnohých sarkofágoch starých Egypťanov našli archeológovia tzv. „knihy mŕtvych“ – zvitky, v ktorých sa píše o charitatívnych skutkoch zosnulého. Nebožtík ich niesol so sebou na druhý svet, aby sa nimi preukázal, keď budú bohovia posudzovať jeho mravnú hodnotu.
Evanjelium Ježiša Krista nepožaduje len dobré skutky. Každý skutok lásky, ktorý vykonáme, dostáva novú vyššiu hodnotu vďaka tomu, že kresťan má v človeku, ktorému pomáha, spoznávať Krista.
Jeden panovník sa rád prezliekal za chudobného pútnika a navštevoval domy svojich poddaných, aby zistil, či sú dobrými ľuďmi. Raz v otrhanom rúchu zaklopal na dvere kováča a poprosil o pohár vody. Kováč odložil prácu, umyl si ruky, položil na stôl chlieb, klobásu, otvoril dobré víno a posadil sa s hosťom k stolu. Vtedy kráľ odložil plášť a vztýčil sa v celom svojom majestáte. Povedal: „Kováč, ako si vedel, že pod tvoju strechu zavítal panovník?“ Prekvapený kováč odpovedal: „Veličenstvo, nevedel som. V mojom dome takto vítame každého pocestného“.
Aj náš kráľ a sudca sa správa podobne. Prijal biedu, ktorá je súčasťou života detí Adama. Stal sa jedným z nás. Zjavil sa nám a dodnes sa zjavuje ako pastier, ale aj ako baránok. Ešte pred chvíľou sa nám zdalo, že evanjelium o poslednom súde je pohľadom do ďalekej budúcnosti posledných dní. Teraz vidíme, že toto rozprávanie nie je zamerané na budúcnosť. Je ponaučením o tom, ako máme prežívať našu vzácnu prítomnosť - čas milosti a čas súdu, ktorý prebieha pri každodenných stretnutiach s Kristom. Pri mnohých z nich si ani neuvedomujeme, s kým máme dočinenia...