Ježiš povedal zástupom i svojim učeníkom: „Zákonníci a farizeji zasadli na Mojžišovu stolicu. Preto robte a zachovávajte všetko, čo vám povedia, ale podľa ich skutkov nerobte: lebo hovoria, a nekonajú. Viažu ťažké až neúnosné bremená a kladú ich ľuďom na plecia, ale sami ich nechcú ani prstom pohnúť. Všetko, čo robia, konajú iba preto, aby ich ľudia videli: rozširujú si modlitebné remienky a zväčšujú strapce na šatách, radi majú popredné miesta na hostinách, prvé stolice v synagógach, pozdravy na uliciach a keď ich ľudia oslovujú Rabbi. Vy sa nedávajte volať Rabbi, lebo len jeden je váš Učiteľ, vy všetci ste bratia. Ani Otcom nevolajte nikoho na zemi, lebo len jeden je váš Otec, ten nebeský. Ani sa nedávajte volať Učiteľmi, lebo len jediný je váš Učiteľ, Kristus. Kto je medzi vami najväčší, bude vaším služobníkom. Kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“
Mt 23, 1-12
V posledných týždňoch sme si už zvykli, že počúvame epizódy opisujúce Ježišove konflikty s náboženskými autoritami. Ježiš v nich používa charakteristický tvrdý slovník a kritický štýl. Ale slová, ktoré sme počuli dnes, nie sú adresované im. Ježiš sa prihovára zástupom a svojim učeníkom, teda nám. Vie totiž, že farizejizmus je niečo, voči čomu nie sme imúnni. Malý farizej rastie v každom nás. Na tribúne nášho srdca pôsobí Božie slovo, ktoré sme prijali, musí ale neustále zápasiť s farizejom o „Mojžišovu stolicu“. Kto je ten farizej, čo v hĺbke nášho vnútra bojuje o slovo a chce nás poučovať?
Je to obchodník, ktorý nás presviedča, že ak nebudeme chodiť do kostola, prijímať sviatosti, ak nebudeme dodržiavať prikázania, nevykonáme päť prvých sobôt, deväť prvých piatkov, ak sa tristo krát nepomodlíme nejakú modlitbu, ak nebudeme na krku nosiť kríž alebo medailón, ak nedodržíme pôsty a nebudeme sa kropiť svätenou vodou, Boh nás nebude mať rád. Tento farizej si predstavuje kresťanský život ako úzkostlivé dodržiavanie všetkého, čo žiada Boh a cirkev. Verí, že jedného dňa predstúpime pred Boha a vysypeme na misku jeho váhy splnené podmienky, spočítané sebazaprenia, pôsty, prvé soboty a prvé piatky. Boh by mal potom láskavo otvoriť náruč a povedať: „Úbohý človiečik! Ty si bol iste katolík! Všetko si mal zakázané. Musel si si život kaziť svätými povinnosťami a obmedzeniami. Poď teraz do mojej náruče! Uži si aspoň tento život v nebi...“
Vieme už, že farizeji boli ľudia, ktorí veľmi túžili po Božej láske. Ich problém bol, že neverili v Božiu lásku zadarmo. Neverili, že Boh môže milovať aj hriešnikov, preto sa úzkostlivo snažili robiť všetko tak, aby oni sami, ľudia v ich okolí, ba dokonca aby sám Boh uveril, že oni hriešnikmi nie sú. Aká pochabá myšlienka...
Božia láska však nie je rezervovaná pre dokonalých. Nekupuje sa ani nezískava tým všetkým, čo z náboženských pohnútok robíme. Božiu lásku máme istú. Boli sme nesmierne milovaní dávno predtým, ako sme si uvedomili, kým sme. Boh nás miluje, nech sme ktokoľvek, nech sme akýkoľvek. Božia láska nemá nijaké podmienky. To je Ježišova radostná zvesť – to je to, čo voláme evanjelium. Kresťan má žiť usporiadaným životom, dodržiavať prikázania chodiť do kostola, k sviatostiam, modliť sa, postiť, dávať almužnu, konať dobré skutky a chodiť na pobožnosti... Ale nie preto, aby si získal Božiu lásku. Robí to preto, lebo Božiu lásku už má. Spoznal ju, pocítil ju, teší sa z nej, je si ňou istý a žije ňou. Kresťanský život je krásny aj so všetkým, čo robíme a čo v zásade nerobíme, so všetkým... Dôležité je len to, aby Božia láska bola na počiatku toho všetkého, nie na konci.