Alexander Šindelár bol od roku 1930 farárom v Piešťanoch. V rokoch 1931 - 1938 vykonával v tomto kúpeľnom meste aj funkciu starostu.
V novembri 1936 ho povýšili na dekana. Zriadil v Piešťanoch verejnú sprostredkovateľňu práce, organizoval zbierky potravín a šatstva pre chudobných, v mnohom sa zaslúžil o budovanie mestskej infraštruktúry. Svoje povolanie chápal nielen ako službu Bohu, ale aj ľuďom. V roku 1939 sa stal poslancom Slovenského snemu. V nedeľu 2. novembra 1947 okolo 20:00 hod. bol na fare zavraždený neznámymi páchateľmi, ktorí po čine ušli a pátranie po nich zostalo bez výsledku. Na jeho pohrebe sa vraj zúčastnilo okolo 10 000 ľudí. Medzi nimi sa šepkalo, že je mučeníkom. Prinášame vám svedectvo týchto udalostí od pani Márie Hlaváčovej, rod. Drličkovej, rodáčky z Piešťan.
Ako dieťa som chodila do škôlky v starých Piešťanoch. Tá sídlila vo dvore súdu. Pani učiteľka Bernkopfová ma raz spolu s jedným chlapcom vzala na faru zagratulovať pánovi dekanovi Alexandrovi Šindelárovi k meninám. Bola to aj prezentácia škôlky (vtedy sa jej hovorilo óvoda). Zarecitovali sme mu gratulačné básničky, on nám zaďakoval a z vreciek reverendy podal obom za hrsť salóniek. Čudovala som sa, ako môžu niekomu salónky vydržať od Vianoc do februára. Takto sme mu boli gratulovať dva-tri krát na narodeniny a meniny, vždy bol k nám veľmi milý.
V roku 1947 som mala iba 6 rokov, ale na vraždu pána dekana si pamätám veľmi dobre. Môj otec, Ján Drlička, bol na návšteve u svojej matky, ktorá bývala hneď za kostolom, od ktorého starorodičovský dom delila iba cesta. Keď sa vracal domov, prechádzal v tom čase úplne tmavým miestom medzi sakristiou a školou, susediacou s farským dvorom, v ktorom boli okrasné kríky. Otec videl, ako bránu fary preskakujú traja muži. V prvom momente si myslel, že sú to zlodeji a tak sa rozbehol za nimi. Oni ale vbehli do tatraplánu, ktorý otec predtým nevidel, a ušli mu. Asi mal aj šťastie, lebo by možno zle pochodil. Medzitým sa na fare rozsvietili všetky svetlá, nastal rozruch, a tak tam otec zašiel. Na podlahe dlhej presklenej chodby ležal mŕtvy farár. Domov prišiel otec rozrušený. Mama a obaja bratia, devätnásťročný Jozef a šestnásťročný Alexander, ktorý mal meno po dekanovi, bežali na faru.
O týchto udalostiach viem z rozprávania, lebo mňa vtedy nechali spať. Nasledujúci deň sa hovorilo, že pána dekana zastrelili z okrasnej záhrady fary a že keď ho našli, držal medzi prstami lístok s odkazom, ktorý chcel zrejme zasunúť kaplánom do dverí. S kamarátkou Evou Ferancovou sme sa tam šli pozrieť. Videli sme rozbité okno verandy aj zaschnutú krv medzi kachličkami dlažby. Pohreb pána dekana bol mimoriadne veľký, prišli ľudia z okolitých dedín, bola to tichá demonštrácia proti komunistickému režimu. Na rozlúčku mu zvonil zvon, na ktorý krátko predtým vyberal peniaze od Slovákov v Amerike. Vlastne to bol prvý pohreb, na ktorom zvonil nový zvon, čo nahradil ten zrekvirovaný za Prvej svetovej vojny. Alexander Šindelár je pochovaný na hornom cintoríne, na Žilinskej ceste pri prístupovom chodníčku po pravej strane. Jeho hrob má pekný pieskovcový náhrobok s nápisom: "Ruka zákerného vraha..." Ľudia sa rozprávali o tom, kto to mohol urobiť. Vyšetrovanie sa však nevyužilo na objasnenie vraždy, ale na zastrašovanie predvolaných osôb, hlavne žien. Týmto spôsobom zastrašovali vyšetrovatelia aj moju mamu.