V pätnástom roku vlády cisára Tibéria, keď Poncius Pilát spravoval Judeu a Herodes bol tetrarchom v Galilei, jeho brat Filip tetrarchom v Itúrei a trachonitídskom kraji a Lyzaniáš tetrarchom v Abilíne, za veľkňazov Annáša a Kajfáša zaznel na púšti Boží hlas nad Jánom, synom Zachariáša. Chodil po celom okolí Jordána a hlásal krst pokánia na odpustenie hriechov, ako je napísané v knihe rečí proroka Izaiáša: „Hlas volajúceho na púšti: ‚Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky! Každá dolina sa vyplní a každý vrch a kopec zníži. Čo je krivé, bude priame, a čo je hrboľaté, bude cestou hladkou. A každé telo uvidí Božiu spásu.‘“
Lk 3, 1-6
Ak by ste boli Boh a hľadali by ste človeka, ktorý má pripraviť váš príchod na zem, vybrali by ste si niekoho, ako Ján Krstiteľ? Možno by ste hľadali skôr spoločensky založeného človeka, rešpektovanú náboženskú autoritu, alebo niekoho veľmi sympatického... Ján asi takou osobnosťou nebol. Na čom staval Boh, keď si ho zvolil za predchodcu jeho Syna?
Krstiteľ bol človek otvorený na Božie slovo. Keď toto slovo nad ním zaznelo, Ján bol už na púšti. Neprišiel na púšť, aby kázal druhým, čo majú robiť. Šiel tam, aby on sám dobre počul, čo mu hovorí Boh. Mesiáša začal hlásať až potom, ako radikálne zmenil svoj život. Zriekol sa založenia rodiny, tvrdo sa postil, nevyužíval kňazské privilégium slúžiť v chráme... Dôležité je totiž len jedno: vytvoriť podmienky na to, aby Boh v nás mohol konať – byť už na púšti, keď Boh otvorí ústa. Slovo, ktoré Boh zosiela, sa na púšti nedá pomýliť s nijakým iným zvukom.
Prajem sebe i vám, aby sme boli v adventných dňoch viac ochotní počúvať Božie slovo. Ak ho úprimne prijmeme, Boh ho v nás a v našom živote sám uskutoční. Takto sa staneme Pánovými predchodcami – kde prídeme, príde i Pán Ježiš.