Židia šomrali na Ježiša, lebo povedal: „Ja som chlieb, ktorý zostúpil z neba,“ a hovorili: „Vari to nie je Ježiš, Jozefov syn, ktorého otca a matku poznáme? Ako teda hovorí: ‚Zostúpil som z neba!?‘“ Ježiš im odpovedal: „Nešomrite medzi sebou! Nik nemôže prísť ku mne, ak ho nepritiahne Otec, ktorý ma poslal. A ja ho vzkriesim v posledný deň. U Prorokov je napísané: ‚Všetkých bude učiť sám Boh.‘ A každý, kto počul Otca a dal sa poučiť, prichádza ku mne. Nie že by bol niekto videl Otca; iba ten, ktorý je od Boha, videl Otca. Veru, veru, hovorím vám: Kto verí, má večný život. Ja som chlieb života. Vaši otcovia jedli na púšti mannu a pomreli. Toto je ten chlieb, ktorý zostupuje z neba, aby nezomrel nik, kto bude z neho jesť. Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohoto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta.“
Jn 6, 41-51
Už tretí týždeň čítame z Jánovho evanjelia stať o zázračnom nasýtení zástupov, po ktorej nasleduje diskusia so Židmi v Kafarnaume. Najskôr Židia chceli, aby ich Ježiš zadarmo kŕmil. Boli ochotní preto niečo urobiť – pýtali sa, ako majú robiť Božie skutky. Ježiš trvá na tom, že zázrak nasýtenia nestojí na ich aktivitách, ale na viere v neho.
Dnes dodáva, že on sám je chlebom, ktorý v nich nasýti ten najväčší, hlad – hlad po spáse. Židia tieto slová odmietajú, pretože sú presvedčení, že už taký chlieb majú. Pre nich je tým chlebom Zákon – Tóra. Židia hovorili, že Mojžiš im dal chlieb z neba, hoci vedeli, že bol z neba. Aj Zákon, ktorý im dal Mojžiš, bol z neba. V arche zmluvy sa uchovávali tabule Zákona a miska manny. Čoskoro sa chlieb z neba a Boží zákon začali stotožňovať. Vidíme to napr. v prorockej literatúre. Jeremiáš píše: „Našli sa tvoje slová a zjedol som ich, tvoje slová sú mi slasťou a radosťou srdca, veď sa nazývam tvojím menom, Pane, Bože zástupov“ (Jer 15,16). Prorok Ezechiel raz začul Boží hlas hovoriaci: „Syn človeka, nakŕm si vnútro a naplň si útroby týmto zvitkom, ktorý ti ja dávam.“ Potom, ako prorok prijal Božie slovo, hovorí o zvitku: „Zjedol som ho a bol mi v ústach sladký ako med.“ (Ez 3,3)
Tóra bola stelesnením Božej prítomnosti medzi ľuďmi, bola vrcholom Božej lásky, Božej starostlivosti o svoj ľud. Boh sa v chápaní Židov stelesnil v knihe. A boli radi, že je to tak. Je lepšie, ak ku nim Boh hovorí z knihy, ktorú môže človek buď „žrať“, ako vravíme, keď čítame knihu, ktorá sa nám páči, ale mohli ju rovnako aj kedykoľvek zatvoriť a odložiť do skrine. Bola to kniha, v ktorej našli prekrásne obrazy: Veľmi povzbudivý je napríklad ten o depresívnom prorokovi, ktorý po veľkých neúspechoch odchádza na púšť, vyčerpaný padá do piesku a želá si umrieť. Boh mu posiela z neba chlieb a keď z neho smrteľne unavený muž ochutná, dostane takú silu, že kráča púšťou štyridsať dní a štyridsať nocí.
My, ktorí sme uverili Ježišovi, vieme, že chlieb, ktorým je živý Pán Ježiš uprostred nás, je omnoho mocnejšou posilou. Ten, kto ho okúsi, nedostane silu iba na štyridsať dní. Kto žije z Krista, ten má v sebe silu a moc žiť naveky. Stále však platí, to, čo Ježiš povedal na počiatku celej diskusie – musíme v neho uveriť.