Ježiš odišiel na druhý breh Galilejského čiže Tiberiadského mora. Šlo za ním veľké množstvo ľudí, lebo videli znamenia, ktoré robil na chorých. Ježiš vystúpil na vrch a tam si sadol so svojimi učeníkmi. Blízko boli židovské sviatky Veľkej noci. Keď Ježiš zdvihol oči a videl, že k nemu prichádza veľké množstvo ľudí, povedal Filipovi: „Kde nakúpime chleba, aby sa títo najedli?“ Ale to povedal len preto, že ho skúšal. Lebo sám vedel, čo urobí. Filip mu odpovedal: „Ani za dvesto denárov chleba nebude stačiť, ak sa má každému ujsť čo len kúsok.“ Jeden z jeho učeníkov, Ondrej, brat Šimona Petra, mu povedal: „Je tu chlapec, ktorý má päť jačmenných chlebov a dve ryby. Ale čo je to pre toľkých!?“ Ježiš povedal: „Usaďte ľudí!“ Na tom mieste bolo mnoho trávy. A mužov si tam posadalo okolo päťtisíc. Tu Ježiš vzal chleby, vzdával vďaky a rozdával sediacim; podobne aj z rýb, koľko chceli. Keď sa nasýtili, povedal svojim učeníkom: „Pozbierajte zvyšné odrobiny, aby nič nevyšlo nazmar!“ Pozbierali teda a odrobinami z piatich jačmenných chlebov, ktoré zostali po tých, čo jedli, naplnili dvanásť košov. Keď ľudia videli, aké znamenie urobil, hovorili: „Toto je naozaj ten prorok, ktorý má prísť na svet.“
Ale keď Ježiš spoznal, že chcú prísť, zmocniť sa ho a urobiť ho kráľom, znova sa utiahol na vrch celkom sám.
Jn 6,1-15
Páter Lucián delí chlieb veriacim počas ľudových misií v Zákamennom. Foto: M. Janoťáková
Minulú nedeľu sme v liturgii spievali obľúbený 23. žalm: „Pán je môj pastier“. Táto biblická pieseň oslavuje Boha, ktorý vedie človeka ako dobrý pastier milovanú ovečku. Cieľom ich spoločného putovania sú zelené pastviny a tiché vody – miesto, kde už ovečke nič nebude chýbať.
Dnešný text evanjelia sa preto odohráva na zelenej lúke. Je tesne pred Veľkou nocou. Izrael si bude pripomínať, ako prešiel cez Červené more, ako mu Boh daroval Zákon, ako ich viedol a kŕmil na púšti chlebom, čo padal z neba... Židia radi spomínali na zázračné Božie zásahy do ich histórie a túžili, aby sa opakovali. Božie zázraky sa diali i v príbehoch prorokov, no mali sprevádzať predovšetkým mesiášske časy.
Evanjelista rozpráva svoj príbeh tak, aby sme pochopili, že Ježiš, náš pastier, nás skutočne oslobodil. Prešli sme s ním cez more. Sedíme už na zelených pašienkach. Počúvame Božie slovo a nič nám nechýba. (...) Naozaj nič? Pozrite okolo seba. Niekoľko ovečiek je dobre vykŕmených, väčšina ale hladuje. To je realita nášho sveta, hoci Pán Ježiš ho už vykúpil, väčšina ľudí žije v hlade.
Ak je Ježiš Boh, ktorý nás vykúpil, prečo je na svete hlad? Ako má náš Pán Ježiš vyriešiť problém biedy? „Rozmnoží chleby!“, odpovieme. Ale v evanjeliu sa nepíše, že Ježiš „rozmnožil chleby“. Možno vás to prekvapí, ale žiaden evanjelista nikdy v žiadnom evanjeliu nepoužil výraz „rozmnoženie chlebov“. Ježiš sa obracia na nás, učeníkov, s otázkou, ako pomôžeme hladujúcim. Vychádza pritom z nášho spôsobu myslenia. A ten sa vždy točí okolo otázok: Kde sa dá kúpiť také množstvo chleba? Ktorý pekár je v krátkom čase schopný dodať toľko pečiva? Koľko by to stálo...?
Povedali sme si, že niektoré ovečky sú lepšie vypasené a iné menej. Odpovedzte mi teda: veríte, že v päťtisícovom dave bola len jedna jediná osoba, čo mala so sebou jedlo? Zázrak odstránenia hladu sa začína dieťaťom, ktoré je ochotné podeliť sa o to málo, čo má pri sebe.
„Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva!“
Mt 18,3
Jedla je určite dosť. Ježiš nás učí, že miesto počítania toho, koľko ešte potrebujeme, by sme sa mali okamžite začať deliť o to, čo máme. Hoci toho možno ani nie je veľa. Neviem, či sa vám páči takýto výklad dnešného evanjelia. Mnohí iste povedia: „Čo sa ty staráš o môj skromný chlebík, ktorý si nesiem v kapse! Veď Boh môže tým, čo sú hladní, poslať z neba teplé rožky!“ Môže, ale nie je to Ježišov štýl. Ukázal nám, čo treba urobiť. Treba vymeniť srdce obchodníka za srdce Božieho dieťaťa. Každý sa pri počúvaní evanjelia musí rozhodnúť, či sa s Ježišom pustí do konania toho zázraku, alebo nie.