Apoštoli sa zišli k Ježišovi a porozprávali mu všetko, čo robili a učili. On im povedal: „Poďte vy sami do ústrania na pusté miesto a trochu si odpočiňte.“ Lebo stále prichádzalo a odchádzalo mnoho ľudí a nemali sa kedy ani najesť. Odišli teda loďou na pusté miesto do samoty. Ale videli ich odchádzať a mnohí sa dovtípili, kam. Pešo sa ta zbehli zo všetkých miest a predstihli ich. Keď vystúpil a videl veľký zástup, zľutoval sa nad nimi, lebo boli ako ovce bez pastiera. A začal ich učiť mnohým veciam.
Mk 6,30-34
Každý človek, ktorý sa stal Božím synom, bol v krste pomazaný za kňaza, proroka a kráľa. Toto kňazstvo znamená, že kresťan má účasť na Kristovej obete. Prorocká hodnosť ho zaväzuje pozerať na svet Božími očami. Kráľovská hodnosť, ktorú dostávame, je ale spojená s Kristovou mocou. Kresťan v Božom kráľovstve nie je žiadnou „Popoluškou“. Je to človek, ktorý má uprostred všetkých ostatných ľudí hodnosť korunného princa, má podiel na Kristovej moci a na jeho kráľovskom poslaní, ktoré je predovšetkým službou súvisiacou s vyučovaním, službou spravodlivosti a milosrdenstvu, službou spojenou s uzdravovaním a vyháňaním zlých duchov...
Apoštoli boli v Ježišovej škole úplnými začiatočníkmi. Pochopili, aká moc im je daná, pochopili, že ju majú použiť pre spásu druhých. Ale nepochopili, že všetka moc, ktorú dostali, korení v tom, že sú Božími deťmi. A deti nesmú zabúdať na Otca. Moc, ktorú si dostal, pochádza zhora. Ak prestaneš hľadieť hore, na Otca, hoci i preto, že konáš veľa dobra, tvoja služba bude mať len horizontálny rozmer. Na rovine vecí, ktoré sú medzi nebom a zemou, sotva niečo zmôžeš. Apoštol, pre ktorého vzťah s Nebeským Otcom nie je prvoradým pokrmom, začne cítiť iný hlad, ten telesný. V biblickej reči je to obraz situácie, keď človek začne vnímať svoju službu pre Božie kráľovstvo ako ťarchu, prekážku k dosiahnutiu pokoja.
V čase, keď ešte žil sv. František, vstúpil do nášho rehoľného spoločenstva vzdelaný kňaz Silvester. Jedna legenda hovorí, že bol múdrym mužom, ale jeho kázne neprinášali takmer žiadne ovocie. Sv. František za ním zašiel a kázal mu ísť osamote do hôr, aby tam kázal evanjelium skalám až dovtedy, kým sa neobrátia. Silvester pokorne prijal zdanlivo nezmyselnú úlohu a v horách strávil osamote niekoľko rokov až do dňa, keď vypukol veľký spor medzi dvoma rodinami a nikto nevedel zúrivých hnevníkov uzmieriť. Vtedy si sv. František spomenul na Silvestra a kázal ho priviesť. Kňaz po dlhom čase strávenom v tichu a modlitbe prehovoril o Kristovi a jeho evanjeliu. keď skončil, meče hnevníkov padli na zem. Rodiny sa zmierili medzi sebou i s Pánom Bohom.
Každý kresťan dostal v krste moc konať Božie skutky. Dostal moc šíriť evanjelium, prinášať druhým pokoj a úľavu, dostal moc víťaziť nad zlom, ktoré pri stretnutí s Božím dieťaťom vždy bude ťahať len za kratší koniec. Nech teda náš letný odpočinok poslúži aj na nové nadviazanie vzťahu s Nebeským Otcom, aby sme sa vo všetkom podobali Kristovi, ktorý je vzorom pre všetky Božie deti, Kristovi, ktorý sa veľa modlí v ústraní, Kristovi, ktorý je naším pokojom.