V životopisoch známych ľudí je možné stretnúť sa so situáciami, ktoré ich viedli k vyznaniu viery alebo zachytávajú okamih Božieho dotyku, ktorý ich k viere priviedol. V prípade prírodovedcov to môže byť ich vlastný výskum. Stretávajú tu prekvapenia, ktoré nemožno pomenovať inak, ako veľkolepé zásahy Boha Stvoriteľa.
Ernst Rutherford, autor „planetárneho“ modelu atómu a nositeľ Nobelovej ceny za chémiu z roku 1908, o tom povedal: „V nevedeckých kruhoch sa udržuje mylná domnienka, že vedec, ak vie viac o bytí, musí byť nevercom. Práve naopak, naša práca nás približuje k Bohu. Umocňuje našu úctu k jeho úžasnej moci, pred ktorou naše úbohé prístroje, hoci sa zdajú niekedy titánsky dokonalé, biedne zlyhávajú.“
Spontánnu reakciu Einsteina v otázke viery ilustruje príbeh jeho žiadosti o vízum do USA v pohnutom roku 1933 v Berlíne na americkom veľvyslanectve: Einstein sa po dlhšom váhaní konečne odhodlal emigrovať do USA. Keď si prišiel vybavovať vízum, bol veľmi prekvapený otázkami v dotazníku, s ktorým sa na neho obrátil úradník veľvyslanectva. Prvá bola: „Ste členom komunistickej strany?“ Mohol spokojne odpovedať „nie“, ale samotné kladenie takej otázky pokladal za nehodné demokratického štátu, preto odmietol odpovedať. Ďalšia otázka bola „Veríte v Boha?“ Einstein spontánne odpovedal „Taký veľkolepý vesmír mohol stvoriť iba Boh“. Spokojný úradník naliehal, aby Einstein podpísal aj odpoveď na prvú otázku. Po opätovnom odmietnutí mu úradník žiadosť aj bez odpovede na prvú otázku prijal a patrične potvrdil. Na Einsteinov údiv odpovedal, že pravdepodobne príde o zamestnanie, ale vezme to na seba. Nato Einstein podpísal aj svoju odpoveď „nie “ na prvú otázku, pričom mu úradník sľubil, že podporí udelenie víz pre ďalších utečencov židovského pôvodu z Nemecka. Úradník svoj sľub splnil v prospech niekoľkých tisíc utečencov. Čo myslíte? Zachránilo vyznanie viery v Boha Einsteinovi život?
Fred Hoyle, známy britský astrofyzik, sa zaoberal ranými štádiami vývoja vesmíru, zvlášť nukleosyntézou, t. j. genézou prvkov postupnou syntézou jadier, počínajúc najľahším, atόmom vodíka. Objavil zvláštny jav z prvých minút existencie vesmíru, nesúci dnes jeho meno, tzv. „Hoylovu rezonanciu“, ktorý umožnil vytvorenie dostatočného množstva uhlíka, aké bolo potrebné pre vznik života na uhlíkovej báze o najmenej 10 miliárd rokov neskôr. Rezonanciou tu bol zvláštny typ syntézy jadier pri neuveriteľne presne a účelovo nastavenej energii, pri ktorej došlo k rýchlej syntéze uhlíka. Hoyle o tom hovorí: „Povedali by ste si, že nejaký superinteligentný počtár musel navrhnúť vlastnosti atómu uhlíka, inak by bola pravdepodobnosť objavenia sa takéhoto atómu len cez temné sily prírody takmer zanedbateľná. Samozrejme… Zdravý rozum hovorí, že ten superinteligent sa pohral s fyzikou, chémiou a biológiou, a že nemá cenu hovoriť len o temných silách prírody. Keď si to spočítate, fakty sú tak ohromujúce, že sa pýtate prečo.“ Ateista Hoyle povedal, že tento predpoklad inteligentnej ruky ním „poriadne zatriasol“. Tí, ktorí obhajujú hypotézu inteligentného dizajnu, niekedy citujú Hoylovu prácu, že vesmír bol vyladený, aby bol inteligentný život vôbec možný. Pritom hypotéza inteligentného dizajnu, antropický princíp, bola sformulovaná 30 rokov po Hoylovom objave. Paul Davies, austrálsky fyzik britského pôvodu, postgraduálny študent Freda Hoyla sa vyjadril: „Vyladenie fyzikálnych zákonov do tej miery, ako ich poznáme a vďaka ktorým žijeme, je asi tak pravdepodobné, ako trafiť sa guľkou vystrelenou z najvzdialenejšieho miesta vesmíru do terča o priemere 1 cm.“
Max Born, nemecký fyzik, nositeľ Nobelovej ceny za fyziku z roku 1954 spoznal, že fyzika sama nie je len činiteľom materiálneho pokroku, ale tiež prvkom v duchovnom vývoji človeka. Údajne od neho pochádza výrok: „Tí ľudia, ktorí tvrdia, že štúdiom vied sa človek stane ateistom, musia byť dosť hlúpi.“ Vytvoril slávnu školu teoretickej atómovej fyziky a modernej fyziky tuhých látok. Prečítajte si niekoľko vyjadrení Maxa Borna:
My – atóm a ja – sme boli svorní do najposlednejšieho času. Videl som v ňom kľúč k najhlbším tajomstvám prírody a on mi odkryl vznešenosť stvorenia i stvoriteľa... V roku 1921 som bol presvedčený a so mnou väčšina súčasných fyzikov, že vedecká metóda je adekvátnejšia ako iné, subjektívne spôsoby formovania obrazu sveta, teda filozofia, poézia. Teraz vidím, že moja predchádzajúca viera v prevahu vedy nad inými formami ľudského myslenia a konania bola sebaklamom.
I keď nemôžeme poznať všetko, i keď sa nemôžeme ani priblížiť k úplnému poznaniu, aj tak môžeme zlepšovaním našich prístrojov získať vedomosti, nezávislé od pozorovateľa a jeho prístroja... Som presvedčený, že vo vede neexistuje vyšliapaná filozofická cesta s gnozeologickými smerovkami.
Ľudstvo sa skôr či neskôr vzchopí, vymaní sa spod nadvlády techniky, prestane sa vystatovať svojou všemohúcnosťou a obráti sa k skutočne cenným, rozumným a potrebným veciam – k mieru, láske, miernosti, úcte, vyrovnanosti s vlastným osudom, k veľkému umeniu a skutočnej vede.
Norbert Wiener o Maxovi Bornovi vyznal: „Bol to najskromnejší učenec, akého som poznal.“ Veda býva často „háčikom“, na ktorý sa môže zachytiť semienko viery, ale rozvinúť sa môže len Božím dotykom duše, duchovným spojením s Bohom...
Autorka článku je profesorkou teoretickej fyziky.