Obetovanie Pána: sviatok zasvätených

February 2, 2020

Sviatok Obetovania Pána, ktorý slávime 2. februára, uzatvára radostné vianočné obdobie a je akoby posledným zábleskom tohto sviatočného času. Evanjelium pred našimi očami vykresľuje dojímavú scénu: dvaja mladí ľudia, Mária a Jozef, prichádzajú do chrámu, aby predstavili Máriinho prvorodeného syna, malého Ježiška, kňazom a obetovali ho jeho nebeskému Otcovi. Podľa vtedajšieho Mojžišovho zákona sa každá žena po pôrode považovala za nečistú a nemohla sa ukazovať na verejnosti. Židia si týmto príkazom pripomínali, že každý potomok Adama je od narodenia poškvrnený hriechom a malo to v nich vzbudiť túžbu po duchovnom očistení.

Panna Mária bola sama počatá bez hriechu, nemusela sa podriadiť príkazu očisťovania, ale z pokory a poslušnosti zákonu tak urobila. Aj sv. Jozef, hoci nebol biologickým otcom Ježiška, splnil čo sa podľa zákona očakávalo od otca prvorodeného syna. Priniesol na obetu dvoch holúbkov – bola to obeta chudobných ľudí – aby kňaz vykonal predpísané modlitby a obrad očisťovania zakončil požehnaním, čím matku a otca vyhlásil za čistých.

 

Potom Jozef podal malého Ježiška kňazovi, aby ho pozdvihol k nebesiam, obrátený k svätyni Najsvätejšieho na znak toho, že patrí Bohu. Dialo sa tak preto, že podľa židovských zákonov všetky prvotiny patrili Pánovi a človek uznával, že ich dostal z Pánovho dobrodenia. Z osobitnej príčiny sa zasväcovali Bohu prvotiny všetkých živých tvorov, ľudí i zvierat, ako pripomienka toho, ako Boh pred odchodom Izraelitov z Egypta usmrtil všetko prvorodené, no vo svojom vyvolenom národe prvorodených zachránil pre krv veľkonočného baránka (predobraz Vykupiteľa). Tým si však Boh prisvojil prvorodených chlapcov vo vyvolenom národe a tak museli byť podľa zákona vykúpení peňažnou obetou (5 striebornými šekelmi). Len potom mohol prvorodený syn patriť otcovi. Tak urobil aj sv. Jozef. Kňaz mu po predpísaných úkonoch vrátil Ježiška a šťastný Jozef ho podal Panne Márii.

 

Predpis  o povinnosti vykúpiť prvorodeného syna mal i ďalší dôvod. Až do vyhlásenia zákonov na hore Sinaj, sa kňazmi vo vyvolenom národe stávali prvorodení synovia. Keď Boh určil na kňazskú službu osobitný kmeň (Léviho), ostatné kmene museli prvorodených vykúpiť.

 

Viera starých ľudí

Keď bol obrad obetovania Ježiška ukončený, do chrámu prichádza múdry a zbožný starec Simeon, vedený Duchom Svätým. Evanjelista Lukáš o ňom hovorí, že to bol človek „spravodlivý a nábožný, ktorý očakával potechu Izraela a Duch Svätý bol na ňom. Jemu Duch vyjavil, že neumrie, kým neuvidí Pánovho Mesiáša.“ Staručký Simeon prorocky vidí, že toto je to požehnané Dieťa a šťastný ho berie do náručia a velebí Boha slovami krásneho chválospevu. Vidí však aj cenu za akú bude toto Dieťa obetované, takú strašnú, že musí Márii povedať: ... a tvoju vlastnú dušu prenikne meč, aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc.“ (Lk 2,34-35)

 

Okrem Simeona duch vedie do chrámu i prorokyňu Annu, „... Fanuelovu dcéru z Aserovho kmeňa. (...) Z chrámu neodchádzala, vo dne i v noci slúžila Bohu pôstom a modlitbami.“ (Lk 2,36-38) I Anna velebila Boha, pretože spoznala v malom Ježiškovi očakávaného Vykupiteľa. Simeon i Anna nám ukazujú zrelú a krásnu vieru starých ľudí, ktorí v dôvere trpezlivo očakávali, že Boh splní, to čo prisľúbil a dokázali spoznať čas, kedy sa toto prisľúbenie naplnilo. Sú odmenení a šťastní, môžu si vziať do náručia dlho očakávané Božie Dieťa. Svojím postojom a konaním sú pre nás vzorom.

 

Liturgický sviatok

Sviatok Obetovania Pána sa do Druhého vatikánskeho koncilu slávil ako mariánsky sviatok Očisťovania Panny Márie, keď bol medzi mariánske sviatky zaradený pápežom Sergiom I. (687-701). V Ríme bol slávený od 7. storočia. Podľa novej liturgickej úpravy sa zaradil medzi sviatky Pána, pretože kladie dôraz na udalosť Ježiškovho obetovania, preto patrí viac do životopisu Pána Ježiša. Na pamiatku Simeonových slov, že Ježiš je „svetlo na osvietenie pohanov“, sú v tento deň požehnávané sviece, ktoré ľudovo nazývame „hromničné“, pretože ľudia ich často zapaľovali pri búrkach a prosili pri nich Boha o ochranu pred bleskami.

 

V súčasnosti si sviatok Obetovania Pána pripomíname aj ako Deň zasväteného života. Zaviedol ho v r. 1997 sv. pápež Ján Pavol II. a nadviazal tak na tradíciu pápeža Pavla VI., ktorý v tento deň pozýval do chrámu sv. Petra vo Vatikáne rehoľníčky a rehoľníkov z celého Ríma. Rozhodnutie sláviť sviatok Obetovania Pána ako Deň zasväteného života pápež odôvodnil slovami: „Obetovanie Pána v chráme je výrečnou ikonou úplného odovzdania svojho života zvláštnym spôsobom pre tých, ktorý boli povolaní, aby v Cirkvi a vo svete uvádzali evanjeliové rady do praxe, a tým si osvojili Ježišove vlastnosti – panenstvo, chudobu a poslušnosť.“

 

Je treba si uvedomiť, že máme byť Bohu veľmi vďační za všetky formy zasväteného života, pretože prostredníctvom nich sa konajú mnohé veľké i skryté diela v Cirkvi. Dôležité je, aby ľudia lepšie spoznávali a ocenili zasvätený život. V tento deň sa konajú stretnutia rehoľníkov i zasvätených laikov, ktorí prostredníctvom kázní, prednášok i osobných svedectiev veriacim približujú podstatu zasväteného života. Intenzívnejšie sa o ňom hovorí i v katolíckych médiách. Zasvätené osoby si v tento sviatok pred miestnym biskupom obnovujú svoje rehoľné sľuby, aby si tak pripomenuli, aké veľké veci urobil Pán v ich živote.

 

Spracované podľa internetových zdrojov.

 

 

 

 

Share on Facebook
Share on Twitter
Please reload

Najnovšie príspevky

Tomáš Morus a Ján Fisher, mučeníci svedomia