Jednou z najväčších ctiteliek a najhorlivejších šíriteliek úcty k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu je nepochybne sv. Margita Mária Alacoque (1647 – 1690). Narodila sa v dedinke Lautecour vo východnom Francúzsku v zámožnej rodine. Otec bol hlboko veriaci a milujúca matka vytvorila svojim deťom šťastné rodinné ovzdušie. Po smrti otca sa však rodina dostala do chudoby a biedy. Margita mala iba osem rokov a bola chorľavá. Boh ju ochránil a viedol mimoriadnym spôsobom, pretože si ju vyvolil na veľké dielo, aby nám prostredníctvom nej zjavil lásku svojho Srdca.
Margita veľmi skoro pocítila Božie volanie. Vstúpila do rehole navštívenia Panny Márie v Paray-le-Monial. Svoj rehoľný život prežívala v hlbokej modlitbe, poslušnosti, pokore a odovzdanosti do Božej vôle. Zažila veľa utrpenia a nepochopenia vďaka svojim mimoriadnym mystickým zážitkom, pre ktoré ju aj mnohé spolusestry považovali za pomätenú a slabomyseľnú. Ježiš jej dodával silu, aby všetko dokázala s jeho pomocou a v jeho láske prekonať.
Zjavenia a prísľuby
Dňa 27. decembra 1673 sa jej Pán prvý krát zjavil v kláštornej kaplnke pri modlitbe pred Najsvätejšou sviatosťou. Prehovoril k nej: „Moje Božské Srdce tak nekonečne miluje ľudí, že horúce plamene svojej Lásky už nemôže udržať v sebe. Prostredníctvom teba, ktorá si len nevedomým nástrojom môjho milosrdenstva, chcem obohatiť ľudstvo pokladmi svojho Božského Srdca. Tebe odhalím nekonečnú cenu týchto pokladov, ktoré predstavujú nesmierne množstvo milostí, určených pre záchranu otupeného a ľahostajného ľudstva.“ Pri druhom zjavení v r. 1674 Margita uvidela Ježišovo Najsvätejšie Srdce žiariace ako slnko. Bola na ňom viditeľná rana po prebodnutí, bolo ovinuté tŕňovou korunou a nad ním sa týčil kríž. V tom istom roku sa jej Ježiš opäť zjavil s piatimi ranami a žiadal ju, aby mu poskytla náhradu za nevďak a urážky, ktoré dostáva od ľudí za svoju lásku. Pri zjavení v oktáve Božieho tela v r. 1675 Pán vyslovil želanie, aby bol zavedený osobitný sviatok uctievania jeho Božského Srdca, v piatok oktávy sviatku Božieho tela.
Veľkým pomocníkom pokornej rehoľníčky sa stal jej spovedník a duchovný vodca jezuita Klaudius La Colombiére. Sám sa zasvätil Ježišovmu Srdcu a stal sa horlivým šíriteľom tejto úcty. Napriek prekážkam, nepochopeniu a výsmechu sa pobožnosť k Najsvätejšiemu Ježišovmu Srdcu zrodená za nenápadnými múrmi kláštora v Paray-le-Monial rozšírila do celého sveta a Ježišovo Srdce si získava ďalších oddaných ctiteľov, ktorým sľubuje „všetky milosti potrebné pre ich stav, pokoj v rodinách, potechu vo všetkých protivenstvách, ochranu v živote, ale osobitne v hodine smrti, požehnanie pre všetky podujatia, nekonečné more milosrdenstva pre hriešnikov, horlivosť pre vlažné duše, pokrok v dokonalosti pre horlivé duše, požehnanie pre domy, v ktorých bude uctievaný obraz Božského Srdca, milosť pri práci na spáse duší pre kňazov, šíriteľom pobožnosti k Božskému Srdcu istotu, že budú zapísaní v samotnom Srdci Ježišovom a všetkým, ktorí pristúpia k svätému prijímaniu na prvé piatky deväť mesiacov po sebe milosť pokánia na konci života a prísľub, že nezomrú bez prijatia potrebných sviatostí a Ježišovo Srdce im bude bezpečným útočiskom v hodine smrti.“
Spoločnosť Ježišova – jezuiti
Španielsky svätec Ignác z Loyoly (1491-1556), zakladateľ jezuitskej rehole zasvätil Ježišovej osobe a šíreniu úcty k jeho Srdcu novo vznikajúce spoločenstvo horlivých bratov, ktoré pápež Pavol III. 27. septembra 1540 schválil ako novú rehoľnú spoločnosť pod názvom Spoločnosť Ježišova. Tá zohrala významnú úlohu pri vnútornej obnove Cirkvi v boji proti bludom, ktoré sa začali šíriť vo svete. Jej členovia zakladali jezuitské školy a šírili vzdelanosť vo vtedajšej spoločnosti. Z jej radov vyšiel i sv. Klaudius La Colombiére. Tak pre Ignácovu Spoločnosť Ježišovu bolo veľkou cťou, že jeden z jej kňazov stál pri zrode pobožnosti k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. Sv. Ignác hovoril: „Ak Boh zosiela na teba mnohé utrpenia, je to dôkazom toho, že ťa chce urobiť veľkým svätcom. Na kresanie a udržiavanie ohňa Božej lásky niet lepšieho paliva, než drevo kríža, ktoré si náš Spasiteľ vyvolil pre obetu svojej nekonečnej lásky. (...) Často navštevujme Najsvätejšiu oltárnu sviatosť, našu zálohu a pokrm lásky. Chvíle po svätom prijímaní považujme za nekonečne drahocenné – sú to chvíle, ktoré máme zasvätiť jedine Božej láske. (...) Ó, Bože môj, daj, aby som ťa miloval a jedinou odmenou za moju lásku nech je to, aby som ťa miloval vždy väčšmi a väčšmi. Amen.“
Ctiteľky srdca z Karmelu
Veľkú oddanosť a lásku Ježišovmu Srdcu preukazovali i dve známe karmelitánky a učiteľky Cirkvi - sv. Terézia z Ávily (1515 – 1582), zakladateľka reformovaných bosých karmelitánok a sv. Terézia z Lisieux (1873 – 1897).
Terézia z Avily po svojom obrátení a uzdravení z choroby, ktorej príčinu si nevedeli vysvetliť ani lekári, sa celou svojou bytosťou oddala Bohu a on ju obdaril mystickým prežívaním o tajomstvách najsvätejšej Trojice, o Ježišovom človečenstve a o nesmiernej láske jeho Božského Srdca, horiaceho ohňom nekonečnej lásky ku každej ľudskej bytosti. Mala veľkú úctu i ku sv. Jozefovi, ktorého pomoci pripisovala svoje uzdravenie. So súhlasom svojho predstaveného založila reformované kláštory pre sestry i pre mužov, jeden zasvätila sv. Jozefovi. Zanechala nám mnohé duchovné spisy, za vrcholné dielo je považované jej rozjímanie o vnútornej modlitbe s názvom Vnútorný hrad.
Sv. Terézia z Lisieux vo svojom krátkom pozemskom živote dokázala žiť lásku k Bohu naplno a nesmierne intenzívne. Už ako dieťa túžila žiť rehoľným životom a stať sa bezvýhradným Božím vlastníctvom a za týmto cieľom kráčala bez zaváhania a odhodlane napriek prekážkam a utrpeniu, krehkému zdraviu i duševným bojom. Ani neporozumenie okolia a ťažká choroba jej nezabránili nasledovať hlas Ježišovho Srdca, ktorý ju k sebe nástojčivo volal. Terezka jeho volanie s radosťou a s veľkou láskou opätovala a pretože sa necítila byť silnou, ani hrdinskou, vrhala sa do Božieho náručia s dôverčivosťou a odovzdanosťou dieťaťa. Objavila svoju „malú cestu duchovného detstva“, po ktorej môže ísť každý z nás.
Terezka s veľkou láskou a úctou opisovala vlastnosti Ježišovho Srdca: „Aký je len Ježiš dobrý, aký je láskavý a nežný! Ako rýchlo sa hneď vie dojať jeho Srdce!“ Všetko, celý svoj život, radosti, bolesti a posledné ťažké utrpenie v smrteľnej chorobe darovala Ježišovi ako obetu za duše, no osobitne za kňazov a misionárov. Jej posledné vyznanie bolo: „Bože môj, milujem ťa!“
Aj sestra Zdenka Schelingová
Láska Ježišovho Srdca dodávala odvahu a silu i blahoslavenej Zdenke Schelingovej (1916 – 1955) z kongregácie sestier sv. Kríža vo väzení, kde bola podrobená vypočúvaniu, pri ktorom bola kruto mučená. Ako zdravotná sestra pracovala v nemocnici, kde pomáhala prenasledovaným veriacim.
Komunistický režim v 50-tych rokoch 20. storočia kruto prenasledoval kňazov a rehoľníkov. Sestra Zdenka našla v nemocnici zbitého a ťažko zraneného kňaza, ktorému pomohla k úteku, aby ho zachránila pred ďalším mučením. Bola však zatknutá a podrobená krutým výsluchom a odsúdená na dlhé roky tvrdého väzenia. Z väzenia ju prepustili ako ťažko chorú, na následky krutého zaobchádzania onedlho zomrela. Za svojich prenasledovateľov sa neustále modlila a všetko utrpenie obetovala milovanému Ježišovi. Zdenka sa modlila: „Nech sa teda uzavrie, môj Ježiš, svätá zmluva medzi tvojím Najsvätejším Srdcom a mojím nehodným srdcom. Nech ma táto zmluva povzbudzuje, aby som všetko robila z lásky i poslušnosti. Daj, aby som v tomto cvičení, ktoré obsahuje cestu k zdokonaleniu mojej duše, našla všetko potrebné a podľa toho aj žila a napokon tak aj zomrela.“
Hľadiac na Srdce Ježišovo, sa srdce človeka učí poznávať pravdivý a jediný zmysel vlastného života, učí sa svojmu životnému poslaniu, učí sa chápať hodnotu pravdivého kresťanského života!
sv. Ján Pavol II.