Pred šesťdesiatimi rokmi odišla do hudobného neba jedna z najvýznamnejších postáv slovenskej národnej hudby. Keď na jar v roku 1937 držal v rukách prvé vydanie „svojho“ spevníka, zaiste by ho ani nenapadlo, že aj na Vianoce 2018 sa bude spievať predovšetkým z „jeho“ spevníka, ktorý desaťročia zjednocuje spevavé srdcia veriacich po celom Slovensku. Mikuláš Schneider-Trnavský (1881 – 1958) a „jeho“ Jednotný katolícky spevník (1937).
Nájdeme ho v každom chráme. Za 81 rokov získal rôzne podoby, prezliekol sa do rozličných šiat, bol vydaný pre detské rúčky, i s väčším písmom pre starších ľudí, s notami i bez nich. Prešiel rozličnými úpravami. Trúfam si tvrdiť, že je najvydávanejšou knihou na Slovensku. Keď sa mu prizrieme bližšie, zistíme, že Jednotný katolícky spevník je nadčasový, poeticky a hudobne prepracovaný celok, nad ktorým držala záštitu citlivá skladateľská duša trnavského regenschoriho Mikuláša Schneidra-Trnavského.
Zo všetkých hudobných inštrumentov boli „slovenskému Schubertovi“ najbližšie klávesové nástroje a spev, čo vidieť pri pohľade na jeho tvorbu – stovky piesní, ľudových i umelých, pre sólový hlas či zbory. Keby som bol vtáčkom, Ružičky, Hoj, vlasť moja a desiatky ďalších „hitov“ pochádzajúcich z pera tohto trnavského rodáka sprevádzajú Slovákov dlhé desaťročia.
Vyše 540 piesní, ktoré zanechal v Jednotnom katolíckom spevníku boli (a pre niektorých dodnes sú) jedinou formou kontaktu s „vážnou“ hudbou. Hoci si to počas spievania pri sv. omšiach neuvedomujeme, každá pieseň z JKS, i každá koleda, ktorá sa v ňom nachádza, je veľkým hudobným bohatstvom ukrytým v niekoľkých taktoch. Melódia i harmonický sprievod ku každej piesni prešla skladateľovými rukami. Vybrané piesne od roku 1655, kedy bol vydaný prvý notovaný katolícky spevník Cantus Catholici, až po piesne, ktoré vytvorili Schneidrovi súčasníci, boli po všetkých stránkach (hudobnej, liturgickej i prozodickej) redigované.
Prečo "jednotný"?
Možno ste sa niekedy pozastavili nad samotným názvom nášho spevníka. Jednotný katolícky spevník bol výsledkom vyše 15-ročného snaženia nielen M. Schneidra-Trnavského, ale i desiatky ďalších organistov, kňazov, literátov. Hlavným cieľom bolo zjednotenie textov, melódií a harmonického sprievodu chrámových piesní na celom území dnešného Slovenska. Situáciu prvej štvrtiny 20. storočia môžeme opísať citovaním zo zachovanej korešpondencie: „Koľko krajov, toľko odlišných spôsobov, koľko kostolov (organistov) takmer toľko melódií a prednesov tej istej piesne, takmer toľko rytmických odlišností.“
Čo sa dialo pred uvedením spevníka do praxe?
V roku 1870 bol založený Spolok sv. Vojtecha (SSV), ktorý vydával literatúru rozličného zamerania v slovenskom jazyku (okrem odbornej literatúry a učebníc aj modlitebníky a spevníky). Dňa 8. marca 1921 sa konalo zasadnutie SSV, na ktorom sa rozhodlo o zostavení a vydaní spevníka. O desať rokov neskôr, 21. septembra 1931, bola vydaná Štúdia k jednotnému spevníku cirkevnému – názorná ukážka, ako budú piesne vyzerať. Zároveň to bola výzva pre všetkých milovníkov cirkevnej hudby a spevu k pripomienkovaniu spevníka.
Dôkazom toho, ako zostavovateľom spevníka záležalo na propagácii diela, bol aj priamy prenos z trnavského Dómu sv. Mikuláša, ktorý vysielal Bratislavský rozhlas 11. decembra 1932. Chrámový spevácky zbor so sprievodom orchestra, pod vedením samotného M. Schneidra Trnavského, odspieval 22 piesní z budúceho JKS, ktoré mali predstavovať akúsi „ochutnávku“ pripravovaného diela (napr. Bože, čos´ráčil; Raduj sa, Cirkev Kristova; K stolu Božej láskavosti). Ohlasy na toto vysielanie boli veľmi pozitívne. Keďže nie všetci v tej dobe vlastnili rádio, mnohí kňazi sprostredkovali veriacim tento „koncert“ cez prijímač umiestnený v kostole, na fare alebo v školách. Z jedného listu, adresovaného SSV sa o tomto vysielaní dozvedáme: „...mnohí počúvali rádio v hostinci, kde panovalo hrobové ticho. Boli nadšení a dojatí.“
To, že na jar 1937 uzrelo svetlo sveta prvé vydanie Spevníka, môžeme dodnes považovať za skutočne veľký počin. Hoci mal Schneider ambície odísť do zahraničia, napokon predsa len ostal verný rodnej Trnave a pre Slovensko zanechal dielo, za ktoré môžeme Bohu ďakovať pri každej bohoslužbe.
To, že piesne, ktoré v ňom nachádzame, boli určené predovšetkým pre bohoslužby pred Druhým vatikánskym koncilom, neznamená, že ich samotná hodnota po umeleckej stránke stratila v treťom tisícročí na svojej kvalite. Práve naopak. Hoci nás doba „ťahá“ k jednoduchšiemu, resp. menej poetickému vyjadrovaniu a prostejším hudobným postupom, započúvajme sa do melódií a súzvukov, ktoré nám sprostredkoval jeden z prvých slovenských národných umelcov, otvorme naše srdcia i JKS a spievajme. Veď kto spieva (aj z JKS), dvakrát sa modlí.