Nedeľou sviatku Krista Kráľa sa uzatvára časové obdobie, ktoré nazývame liturgický rok. Cirkev v ňom slávi celé Kristovo tajomstvo od vtelenia a narodenia Pána až po jeho nanebovstúpenie, zoslanie Ducha Svätého a očakávanie druhého Kristovho príchodu.
Kráľovská bodka
Sviatok Krista Kráľa zaviedol pápež Pius XI. a pôvodne ho stanovil na poslednú októbrovú nedeľu. Prvý krát sa slávil na konci Svätého roku 1925. Bol spojený s modlitbami a poklonami, ktoré mali veriacich viesť k predsavzatiu zlepšiť svoj život, otvoriť svoje srdcia Kristovi a prijať ho za svojho pána a kráľa. Po Druhom vatikánskom koncile bol tento sviatok liturgickou reformou povýšený na slávnosť a preložený na poslednú 34. „cezročnú“ nedeľu. Súčasťou slávnosti Krista Kráľa je krásne gesto zasvätenia celého ľudského pokolenia Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. Uznávame tým Ježiša Krista za jediného pána nášho života a celého sveta, a zároveň sme vedení k hlbšiemu uvedomeniu si, aký je tento náš kráľ. Jeho trónom je kríž, korunou tŕnie a jedinou zbraňou nekonečná láska, ktorá pribila jeho ruky na kríž k otvorenému náručiu, ktorým objíma celé ľudstvo.
Adventné liturgické obdobie
Prvá nedeľa po sviatku Krista Kráľa nám otvára začiatok nového liturgického roku a uvádza nás do obdobia očakávania najkrajších sviatkov – Vianoc. Advent (z lat. adventus – príchod) je časom „očakávania, obrátenia a nádeje“. Očakávania, ktoré je spomienkou na prvý skromný príchod Spasiteľa v ľudskom tele, ale aj prípravou na druhý slávny príchod Ježiša Krista na konci vekov. Obrátenia, ku ktorému sme vyzývaní starozákonnými prorokmi predovšetkým však Jánom Krstiteľom. On pripravoval cestu Pánovi a hlásal: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo.“ (Mt 3,2). Je časom radostnej nádeje, pretože spása, ktorú nám vydobil Ježiš, nám umožní, že raz „...mu budeme podobní, lebo ho budeme vidieť takého, aký je.“ (1Jn 3,2)
Tento čas má kajúci charakter (u františkánov sa dokonca prekrýva s pôstom, ktorý držia od sviatku Všetkých svätých až do Vianoc). Pokánie adventu má však trocha iný charakter, ako čas pokánie pred Veľkou nocou. Liturgickou farbou adventu je fialová. Na tretiu adventnú nedeľu ju nahrádza ružová farba ako výraz radosti nad blízkym Ježišovým narodením. Obdobie prípravy na slávenie Narodenia Pána sa v 4. storočí rozšírilo z kresťanského Východu do Galie a Španielska. Oslavoval sa určitý počet nedieľ (2 až 6). Až pápež Gregor Veľký ohraničil advent štyrmi týždňami. Šesť adventných nediel dodnes zachovala milánska arcidiecéza ako zvláštne dedičstvo tzv. ambrozianského rítu.
Adventný veniec
Pekným symbolom adventného obdobia je veniec upletený zo stále zelených vetvičiek so štyrmi sviecami, ozdobený stužkami, prípadne šiškami, semienkami a plodmi stromov a kríkov. Má krásnu symboliku. Okrúhly tvar venca (bez začiatku a konca) symbolizuje večnosť Boha a nesmrteľnosť duše. Zelené ihličnany, z ktorých je upletený, majú tiež svoj zvláštny význam – borovica, cezmína a tis znamenajú nesmrteľnosť. Pichľavé listy cezmíny pripomínajú tŕňovú korunu, zelená farba je považovaná za farbu nádeje. Štyri sviece, ktoré postupne zapaľujeme, symbolizujú štyri adventné nedele a ich svetlo je znakom Krista, pretože on je „svetlo, ktoré prišlo na svet rozptýliť temnotu hriechu a zvestovať Božiu pravdu a lásku.“
Adventný venček pôvodne nebol taký, ako ho poznáme dnes. Stal sa súčasťou našich tradícií, hoci jeho skutočný pôvod nie je presne známy. Existujú zmienky, že predkresťanské germánske a škandinávske národy počas tmavých decembrových dní zapaľovali na kruhu sviečky a vyjadrovali tak túžbu po dlhších a teplejších jarných dňoch. V stredoveku túto tradíciu prevzali kresťania a počas duchovnej prípravy na Vianoce si pripomínali prichádzajúce „Kristovo svetlo“. Iné zmienky hovoria, že história adventného venca siaha iba do 19. storočia, konkrétne do Nemecka. Podľa legendy z roku 1839 sa deti v hamburgskej škole Rauhes Haus založenej protestantským pastorom Johanom Hinrichom Wichernom nevedeli dočkať Vianoc a každý deň sa pýtali, či už bude Štedrý večer. Preto pastor vzal drevený kruh, umiestnil naň dvadsať malých červených sviečok a štyri veľké biele sviece. Každý deň rozsvietil malú červenú sviečku a každú nedeľu veľkú bielu. Tento zvyk prevzala protestantská cirkev v Nemecku a neskôr i ostatné kresťanské spoločenstvá.
Adventné procesie
V niektorých krajinách sa v čase adventu konajú rôzne procesie. Ohlasujú, že narodenie Spasiteľa je už blízko (Taliansko), alebo sú pripomienkou putovania Jozefa a Márie do Betlehema a ich hľadania miesta pre narodenie malého Ježiška. (Španielsko, Latinská Amerika).
Zimné kántrové dni
Do adventného obdobia zaraďujeme i zimné kántrové dni. Ľudová zbožnosť je veľmi citlivá na striedanie a priebeh životných cyklov prírody. Slávenie týchto dní je vyjadrením prosby k Bohu i poďakovaním za dary, ktoré nám dáva a vedie tiež k uvažovaniu o význame ľudskej práce ako spolupráce na tvorivom diele Boha a služby človeka pre spoločné dobro. Zimné kántrové dni slávime v druhom adventnom týždni v stredu, piatok alebo sobotu. Ich témou je tentokrát príchod Kristovho kráľovstva do rodín; duchovná obnova rodín; pokoj a spravodlivosť vo svete.
Panna Mária v advente
V advente liturgia oslavuje osobitným spôsobom Pannu Máriu: pripomína niektoré ženy Starého zákona, ktoré sú považované za predobraz jej jedinečného poslania. Je prirodzené, že si zvlášť uctievame tú, ktorá pokorne prijala Boží plán spásy a radostne s ním spolupracovala. Liturgia oslavuje jej postoj viery a pokory a objasňuje jej poslanie a výnimočnú úlohu v udalostiach, ktoré predchádzali Ježišovmu narodeniu. V katolíckych farnostiach po celom svete sa konajú rôzne pobožnosti a novény, zvlášť obľúbená je novéna k Nepoškvrnenej, ktorá nás pripravuje na krásny mariánsky sviatok – slávnosť Nepoškvrneného počatia Panny Márie (8. decembra). Mariánsky charakter majú aj rorátne sv. omše slávené pri svetle sviec ráno v adventnom čase do 17. decembra.
Nech nás toto krásne obdobie radostného očakávania narodenia Pána Ježiša duchovne obohatí, nech otvára srdcia ľudí, urobí nás citlivejšími a vnímavejšími k sebe navzájom, vedie nás k zamysleniu sa nad tým, čo môžeme a chceme zmeniť k lepšiemu a nech nás naplní hlbokou vďačnosťou a láskou k Bohu, ktorý nám chce dať najväčší dar – svojho Syna.