Po mariánskom mesiaci máji sme vstúpili do mesiaca zasväteného úcte Najsvätejšieho Ježišovho Srdca. Vysoké nároky dnešnej doby, príliš rýchle životné tempo, neustály stres a zhon spôsobujú, že človek sa čoraz menej zamýšľa nad duchovnými hodnotami a ťažko si hľadá čas na modlitbu a osobný vzťah s Bohom. Potrebujeme povzbudenie, že je tu niekto, kto sa zaujíma o každého z nás, vie o všetkom čo prežívame a ponúka nám svoju lásku. Je tu Ježiš a jeho milujúce Srdce.
Srdce nie je iba telesným orgánom veľmi dôležitým pre život ale je aj symbolom lásky. Ak človek daruje svoje srdce, znamená to, že daruje celého seba. Ak o niekom povieme, že má dobré srdce, vyjadríme tým že je dobrým človekom v celej svojej podstate. Ježiš je pravý Boh a pravý človek, svoju lásku k nám prejavil až do krajnosti, keď za nás zomrel krutou a potupnou smrťou a nechal prebodnúť svoje srdce na kríži a z tejto rany prúdia pre nás nekonečné milosti. Preto úcta k jeho Najsvätejšiemu Srdcu, k jeho nekonečnej láske, nemôže byť nikým a ničím prekonaná.
Počiatky pobožnosti k Božskému Srdcu
Cirkev prejavovala úctu k Ježišovmu Srdcu už v začiatkoch svojej existencie. V 12. storočí sa stal horlivým šíriteľom úcty k Panne Márii a k Božskému Srdcu jej Syna sv. Bernard z Clairvaux (1091 – 1153). Pochádzal z urodzenej šľachtickej rodiny z Fontaines-lés-Dijon. Bol vzdelaný, vynikal vnútornou sebadisciplínou, bezchybným vystupovaním a duchovnou dokonalosťou. Po smrti matky, ktorú stratil v mladom veku, svoju oddanosť a lásku venoval nebeskej Matke, Panne Márii. Ako 21-ročný vstúpil do cisterciánskeho kláštora v Citeaux, neskôr sa stal opátom nového kláštora Clairvaux. Svojim príkladom povzbudil mnohých mladých mužov, ktorí ho nasledovali. Je považovaný za svätca, ktorý vytvoril prvú ucelenú víziu úcty k Božskému Srdcu. V jednej zo svojich modlitieb hovorí: „Železo preniklo jeho dušu a priblížilo sa k jeho Srdcu, takže už nevie necítiť s mojimi slabosťami. Cez telesné otvory sa vyjavujú tajomstvá srdca, aj ono veľké tajomstvo nábožnosti a hĺbka milosrdenstva nášho Boha, s ktorým nás navštívil Vychádzajúci z výsosti. Prečo by sa táto hĺbka nevyjavila cez rany? Lebo v čom inom, ako v tvojich ranách jasnejšie zažiarilo, že ty, Pane, si dobrý a láskavý a veľmi milostivý?“
„Srdce Ježišovo, odveká túžba sveta, priblíž našim časom a prines ľudským srdciam oslobodenie, ktoré je v tvojom Evanjeliu, v tvojom Kríži i Zmŕtvychvstaní: ktoré je v tvojom Srdci!“
sv. Ján Pavol II.
Otázka svätému Jánovi
Sv. Gertrúda z Helfty (1256 – 1302) je najväčšou nemeckou mystičkou a najvýznamnejšou ctiteľkou lásky Božského Srdca v stredoveku a predchodkyňou jeho novovekej úcty. Už ako malé päťročné dieťa žila v cisterciánskom kláštore v Helfte. Na mladú Gertrúdu mala veľký vplyv jej spolusestra, sv. Mechtilda von Hackeborn, tiež veľká ctiteľka Božského Srdca. Gertrúda sa rýchlo učila, mala záľubu najmä v literatúre, filozofii a umení. Vyznačovala sa skromnosťou, čistotou a hlbokou duchovnosťou. Ako 25-ročnej sa jej zjavil Pán Ježiš a prihovoril sa jej: „Nikdy sa už neumáraj v smútku a pochybnostiach. Som tvojím Spasiteľom a zachránim ťa. Ty sa ničoho neboj!“ Odvtedy žila hlbokým mystickým životom. V jednom zo svojich videní sa rozprávala so sv. Jánom evanjelistom, ktorý jej sprostredkoval milosť, akú zažil aj on sám, že jej Ježiš dovolil položiť si hlavu na jeho Srdce, tak ako to urobil sv. Ján pri Poslednej večeri. Očarená blízkosťou a silou lásky Ježišovho Srdca sa Gertrúda pýtala Jána, prečo vo svojom evanjeliu nenapísal pre naše povzbudenie nič o Božskom Srdci, na ktorom mu bolo dovolené odpočívať. Sv. Ján odpovedal: „Mojou úlohou bolo zvestovať Cirkvi učenie o nestvorenom Slove“. Boh si vyhradil zjaviť lásku svojho Srdca na neskoršie časy, aby tlkot jeho Srdca opäť oživil vyhasnutú lásku sveta. Túto víziu by sme mohli považovať za prorocké oznámenie pobožnosti k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, ktorú neskôr dôsledne propagovala a šírila sv. Margita Mária Alacoque. Sv. Gertrúda žila v hlbokom zjednotení s Božou vôľou a Ježiš ju odmenil tým, že jej mystickým spôsobom daroval svoje Srdce a prenikol jej srdce šípom lásky.
Prvé liturgické slávenie
Sv. Ján Eudes (1601 – 1680) sa stal v 17. storočí ďalším významným šíriteľom úcty k Božskému Srdcu a k Srdcu Panny Márie. Pochádzal z obce Ri pri Argentane v severozápadnej časti Francúzska. Stal sa kňazom a už počas štúdií vynikal veľkou láskou k Panne Márii. Svoju obetavosť preukázal, keď sa prihlásil ako dobrovoľník do morom postihnutých oblastí a staral sa o chorých a umierajúcich, bez ohľadu na nebezpečenstvo nákazy. Neskôr sa horlivo angažoval v apoštoláte farských misií. Videl okolo seba úpadok viery, preto sa snažil o jej obnovenie a tiež o obnovenie kňazstva vo svojej krajine. Snažil sa vybudovať kňazský seminár v univerzitnom meste Caen, stretol sa však s nepochopením. Preto spolu so skupinou podobne zmýšľajúcich kňazov založil v r. 1643 kňazskú Kongregáciu Ježiša a Márie. Jej hlavnou náplňou bolo viesť kňazské semináre a konať ľudové misie. Písal knihy o živote Ježiša a Márie, aby vzdelával nielen kňazov a misionárov ale aj ostatných veriacich. Jeho celoživotná úcta k Božskému Srdcu a Srdcu Panny Márie sa stala základom ich liturgického kultu. Prvé liturgické slávenie Najsvätejšieho Srdca Ježišovho konal svätec 20. októbra 1672. Sám zostavil texty omše a ofícia. Pápež Pius X. ho nazval: „pôvodcom, učiteľom a apoštolom liturgickej úcty k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu.“ V r. 1889 bolo schválené pápežom Levom XIII. litánie k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu.
Použitá literatúra:
Tóthová, K. M.: Ctitelia Božského Srdca a ich modlitby. Trnava, Dobrá kniha 2007. 154 s.
Novéna k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu s blahoslaveným Jánom Pavlom II. Trnava, Anima 2013. 70 s.
Internetové zdroje