Svätý pápež Ján Pavol II. v roku 1997 pri návšteve Krakova verejne vyznal: „Posolstvo Božieho milosrdenstva mi je vždy blízke a vzácne a určitým spôsobom formovalo môj pontifikát.“ A Boh potvrdil jeho vyznanie, keď ho k sebe povolal 2. apríla roku 2005, v predvečer sviatku Božieho milosrdenstva, ktorý Ján Pavol II. sám zaviedol. Pápež Benedikt XVI. povzbudil všetkých kresťanov, aby sa stali apoštolmi Božieho milosrdenstva slovami: „V dnešnej dobe ľudstvo nevyhnutne potrebuje, aby sa mocne hlásalo a dosvedčovalo Božie milosrdenstvo. (...) Prorockým spôsobom tušil túto pastoračnú naliehavosť milovaný Ján Pavol II., ktorý bol veľkým apoštolom Božieho milosrdenstva. Počas celého svojho pontifikátu bol misionárom Božej lásky medzi národmi. Vyzýval kresťanov a ľudí dobrej vôle, aby uverili, že Božie milosrdenstvo je silnejšie ako všetko zlo.“
Skutočne, čo môže byť povzbudivejšie a krajšie pre nás ľudí dnešnej doby, ktorí sa zmietame v strachu, pochybnostiach, krízach, depresiách a pocitoch zlyhávania, pod nemilosrdným tlakom spoločnosti zameranej na perfektný výkon a dokonalé fungovanie, často bez obyčajného ľudského a priateľského pochopenia našich slabostí a nedokonalostí, bez súcitu či empatie. Aké krajšie ubezpečenie by sme si mohli želať, ako to, že veľký a nádherný Boh každého z nás vníma úplne inak ako svet, objíma nás celou silou svojej nekonečnej lásky práve takých akí sme. Nie darmo nazýva sestra Faustína Božie milosrdenstvo „najkrajšou Božou vlastnosťou“. Ak si túto skutočnosť dokážeme naplno uvedomiť, svoj život môžeme prežívať v radosti a s veľkou vďačnosťou, že sme tak obdivuhodne milovaní a pochopení.
Pozri sa do môjho milosrdného Srdca a v tvojom vlastnom srdci i v tvojich skutkoch odzrkadľuj jeho zmilovanie.
Slová Pána Ježiša sv. sestre Faustíne
Faustína Kowalská
Svoje povzbudzujúce posolstvo nám Pán Ježiš odovzdal prostredníctvom poľskej rehoľnej sestry Márie Faustíny Kowalskej (vlastným menom Helena Kowalská). Helenka sa narodila 25. augusta roku 1905 ako tretia z desiatich detí v chudobnej roľníckej rodine v dedine Glogowiec. Vynikala skromnosťou a ochotou každému pomáhať. Ako neskôr sama povedala, povolanie k rehoľnému životu cítila už od siedmich rokov. Nemala však nikoho, kto by jej vedel vysvetliť, ako má Boží hlas nasledovať. Hoci bola inteligentná a usilovná, musela po troch rokoch opustiť školu a pomáhať svojej rodine. Svojou veselou a priateľskou povahou si vedela získať rovesníkov i dospelých, vždy bola obklopená skupinkou detí s ktorými sa často modlila. Lásku k modlitbe a k duchovným veciam prejavovala veľmi intenzívne. Ako 14-ročná odišla do služby, čoskoro však pochopila, že Boh ju volá do kláštora, rodičia jej ale nedovolili vybrať sa touto cestou. Keď súhlas od rodičov nedostala ani neskôr, rozhodla sa, že „bude žiť vo svete ako iné dievčatá“. Snažila sa vyhýbať Božiemu hlasu vo svojom vnútri sústredením sa na svetské radosti a zábavy. Na jednom plese uprostred tanca náhle uvidela pred sebou Pána Ježiša raneného a umučeného a počula slová: „Ako dlho mám ešte kvôli tebe trpieť a dokedy ma necháš ešte čakať?“ V tej chvíli opustila spoločnosť i svoju sestru, ktorú poprosila, aby sa za ňu rozlúčila s rodičmi a ihneď odcestovala do Varšavy, kde po mnohých ťažkostiach a prekážkach bola prijatá ako 19-ročná do Kongregácie Matky Božieho milosrdenstva. Tu sa začala jej neľahká cesta apoštolky Božieho milosrdenstva, ku ktorej si ju vyvolil Ježiš. Svoje stretnutia s ním a všetky posolstvá, ktoré od neho prijala si podrobne zapisovala do svojho Denníčka. Zanechala nám v ňom veľmi krásne a cenné povzbudenia a prisľúbenia. Každú svoju námahu, všetky ťažkosti a nepochopenia a neskôr i ťažkú a bolestivú chorobu (tuberkulózu) obetovala pre spásu duší, osobitne za zomierajúcich a za duše v očistci. Zomrela 5. októbra roku 1938 v Krakove ako 33-ročná.
Milostivý obraz
Pán Ježiš vo vízii 22. februára roku 1931 vyjadril sestre Faustíne želanie, aby bol namaľovaný jeho obraz v bielom rúchu s jednou rukou pozdvihnutou na žehnanie, druhou sa dotýkal rúcha na hrudi, odkiaľ vychádzali dva lúče, jeden červený a druhý biely, s nápisom: „Ježišu, dôverujem Ti.“ Povedal: „Túžim, aby tento obraz bol uctievaný najprv vo vašej kaplnke a potom aj na celom svete.“ Keď sa sestra Faustína pýtala na význam lúčov, dostala vysvetlenie: „Tie dva lúče znamenajú krv a vodu. Svetlý lúč znamená vodu, ktorá ospravedlňuje duše, červený lúč znamená krv, ktorá je životom duší ... Tieto dva lúče vyšli z hĺbky môjho milosrdenstva vtedy, keď bolo moje zomierajúce srdce na kríži prebodnuté kopijou. Tieto lúče chránia duše pred hnevom môjho Otca. Šťastný, kto bude žiť v ich tieni, lebo spravodlivá Božia ruka ho nezasiahne.“ Sestra Faustína sa snažila Pánovo želanie splniť.
Pôvodný obraz Božieho milosrdenstva sa dnes nachádza v hlavnom meste Litvy Vilnius. Neskôr bol na prosbu sestier z Kogregácie sestry Faustíny namaľovaný druhý obraz Božieho milosrdenstva (autor – Adolf Hyla), ktorý je dnes uctievaný vo väčšine katolíckych kostolov. S úctou k tomuto obrazu spojil Ježiš mimoriadne prisľúbenia: „Sľubujem, že duša, ktorá si bude tento obraz uctievať, nebude zatratená. Sľubujem jej tiež víťazstvo nad nepriateľmi už tu na zemi, ale najmä v hodine smrti. Ja sám ju budem chrániť ako svoju slávu.“ Sestra Faustína sa mnohokrát presvedčila o účinnosti týchto prisľúbení. Raz, keď už sama ťažko chorá ležala v nemocnici, prosila pred obrázkom Božieho milosrdenstva, ktorý mala na modlitebnej brožúrke, za záchranu zomierajúcej spolupacientky, Židovky, aby mohla byť pokrstená. Zdalo sa to neuskutočniteľné, pretože boli pri nej stále jej príbuzní. V jednej chvíli sa pacientke priťažilo. Kým príbuzní utekali privolať lekára, žena zostala na chvíľu sama a ošetrujúca sestra ju na prosbu sestry Faustíny stihla pokrstiť. Žena o chvíľu zomrela v pokoji.
Korunka, sviatok, novéna
Pán Ježiš naučil sestru Faustínu krátku, no veľmi peknú a účinnú modlitbu, ktorú dnes poznáme ako ruženec, alebo korunku Božieho milosrdenstva. Povedal jej: „Budeš sa ju modliť na obyčajnom ruženci takto: Najprv sa pomodlíš jeden Otče náš, Zdravas Mária a Verím v Boha. Potom na zrnkách Otčenáša budeš hovoriť nasledujúce slová: Večný Otče, obetujem ti telo a krv, dušu i božstvo tvojho najmilšieho Syna a nášho Pána Ježiša Krista na odčinenie našich hriechov i hriechov celého sveta. Na zrnkách Zdravasov budeš hovoriť nasledujúce slová: Pre jeho bolestné umučenie maj milosrdenstvo s nami i s celým svetom. Na zakončenie sa pomodlíš trikrát tieto slová: Svätý Bože, svätý Mocný, svätý Nesmrteľný, zmiluj sa nad nami i nad celým svetom.“ Pán Ježiš sľubuje: „Ó aké veľké milosti udelím dušiam, ktoré sa budú modliť túto korunku. Hlbiny môjho milosrdenstva sa dávajú do pohybu pre tých, ktorí odriekavajú túto korunku.“ (...) „Ňou vyprosíš všetko, ak to, o čo prosíš, bude v zhode s mojou vôľou.“ (...) „Každú dušu, ktorá sa bude modliť túto korunku, budem v hodine smrti brániť ako svoju česť.“ Ježiš vyzýva predovšetkým kňazov, aby sa modlili za hriešnikov a naučili ich modliť sa túto modlitbu: „Kňazi ju budú podávať hriešnikom ako poslednú záchranu. Hoci by bol hriešnik najzatvrdlivejší, ak sa len raz pomodlí túto korunku, dosiahne milosti z môjho nekonečného milosrdenstva (...) a hodina ich smrti bude šťastná.“
Ježiš požiadal sestru Faustínu, aby si uctievala hodinu jeho smrti tak, že si každý deň o tretej hodine popoludní pripomenie jeho bolestné umučenie, zvlášť mučivú opustenosť vo chvíli zomierania.
Sviatok Božieho milosrdenstva bol veľkou túžbou Pána Ježiša. O svojom želaní zaviesť ho hovorí: Túžim, aby bol ustanovený sviatok milosrdenstva. Chcem, aby obraz, ktorý namaľuješ štetcom, bol slávnostne posvätený na prvú nedeľu po Veľkej noci. Táto nedeľa nech je sviatkom milosrdenstva.“ (...) „Pros môjho verného služobníka, aby v tento deň povedal celému svetu o mojom veľkom milosrdenstve.“ V Poľsku sa sviatok Božieho milosrdenstva oficiálne slávi už od 15. februára roku 1995. Pre celú Cirkev ho ustanovil sv. Ján Pavol II. v deň svätorečenia sestry Faustíny 30. apríla roku 2000 slovami: „Druhá veľkonočná nedeľa sa bude oddnes v celej Cirkvi nazývať Nedeľou milosrdenstva.“ (...) „Skôr ako udeľuje Ježiš apoštolom moc odpúšťať hriechy, ukazuje im svoje ruky a svoj bok ... prameň, z ktorého vytryskla veľká vlna milosrdenstva.“
V decembri roku 1936 hovorí Ježiš po prvýkrát o novéne k sviatku Božiemu milosrdenstva. Sestra Faustína sa naň mala pripravovať korunkou k Božiemu milosrdenstvu deväť dní, počnúc Veľkým piatkom. „Každý deň privedieš do môjho Srdca inú skupinu duší a ponoríš ich do mora môjho milosrdenstva. A ja všetky tieto duše privediem do domu môjho Otca ... A duši, ktorú privedieš k prameňu môjho milosrdenstva, nič neodmietnem.“ Tak sa prvý deň novény modlíme za celé ľudstvo, zvlášť za všetkých hriešnikov, druhý deň za duše kňazov a rehoľníkov, tretí deň za zbožné a verné duše, štvrtý deň za duše pohanov, piaty deň za duše heretikov a odlúčených bratov, šiesty deň za pokorné a tiché duše, siedmy deň za duše, ktoré zvlášť uctievajú a oslavujú Božie milosrdenstvo, ôsmy deň za duše v očistci a deviaty deň za ľahostajné duše.
„Duše, ktoré mi bezvýhradne dôverujú, sú pre mňa veľkou radosťou, lebo do takých duší prelievam všetky poklady svojich milostí“, hovorí Pán. Vložme svoj život s láskou a dôverou do jeho Srdca.
Spracované podľa materiálu:
Víťazstvo Srdca. Roč. 17 (IV), 2012, č. 87