Sv. Alžbeta Uhorská-Durínska je považovaná za najmilosrdnejšiu ženu stredoveku. Je vraj i najpopulárnejšiou ekumenickou svätou: V katolíckej cirkvi slávime jej sviatok 17. novembra, v evanjelickej a anglikánskej cirkvi 19. novembra. Je národnou patrónkou Nemecka. Ako patrónku si ju uctievajú aj členovia tretieho rádu sv. Františka. Je patrónka košickej katedrály a mesta Košice.
Alžbeta bola dcéra uhorského kráľa Ondreja II. z rodu Arpádovcov a manželky Gertrúdy z Bavorska (významného rodu grófov Andechs-Meran). Narodila sa 7. júla 1207 v terajšej Bratislave, podľa inej verzie na Rákocziho hrade v Blatnom Potoku (Sárospatak, severovýchodné Maďarsko). Prvé štyri roky vyrastala na hrade v Bratislave. Už ako štvorročnú ju zasnúbili s Hermannom, najstarším synom durínskeho grófa Hermanna a previezli ju na hrad Wartburg, sídlo durínskeho grófa. Hermann však v roku 1216 zomrel a o rok na to zomrel aj jeho otec. (Zásnuby boli politicky motivované s úmyslom vytvoriť alianciu proti cisárovi Ottovi IV., ktorý mal spory s cirkvou).
Následne ju zasnúbili s jeho mladším bratom Ludwigom, ktorý sa stal nástupcom otca a v roku 1221 sa za neho vydala. Po tragickej smrti svojej matky Gertrúdy sa viac primkla k Bohu. Zomrela 17. novembra 1231 v Marburgu, v Hessensku. Kňažná sv. Hedviga Sliezska, patrόnka Sliezska, bola jej teta, sestra jej matky Gertrúdy. Sv. Anežka česká bola dcérou Konštancie, sestry jej otca kráľa Ondreja a druhej manželky českého kráľa Přemysla Otakara I. Obidve svätice boli kráľovské dcéry a vlastné sesternice.
Alžbetina výchova bola od útleho veku zverená rodine grófa Hermanna na hrade Wartburg , ktorý bol vtedy mocným hradom a hlavným mestom nemeckého básnictva ako i dejiskom skvelých speváckych súbojov. Tu sa mala pripravovať na svoju budúcu úlohu hradnej panej osvojením si tamojších mravov a zvykov. Dostalo sa jej dobrého vzdelania v jazykoch, hudbe a literatúre a tiež v umeleckých prácach.
Keď mala 6 rokov, jej matku Gertrúdu úkladne zavraždili maďarskí šľachtici z nenávisti voči Germánom. Mladú princeznú to ovplyvnilo na celý život. Obrátila sa k vrúcnejšiemu vzťahu k Bohu a viere. Utiahla sa k skromnému spôsobu života plnému sebazapierania, vzdialenému od šľachtických dvorských spôsobov. To nebolo po vôli rodine jej snúbenca, pre ktorú zbožné dieťa bolo stálou výčitkou pre ich frivolný dvorský život, tým skôr, že z rodinného majetku štedro pomáhala chudobným v okolí. Ludwig ju v tom podporoval, na námietky odpovedal: „Kým mi nepredá hrad, nevadí mi to, ba teším sa tomu!“ V tomto duchu sa traduje aj zázrak chleba, ktorý sa premenil na ruže: keď raz Alžbeta kráčala po ceste so zásterou plnou chleba pre chudobných, stretla Ludwiga a ten sa jej spýtal, čo to nesie. Odkryla zásteru, a namiesto chleba sa v nej zjavili nádherné ruže. Práve tento symbol dobročinnej lásky sa často opakuje v zobrazeniach svätej Alžbety.
V roku 1221 sa konala skromná svadba, aj keď mala len 14 rokov. Manželstvo bolo veľmi šťastné, navzájom sa podporovali v čnostiach a skutkoch lásky k chudobným. Ludwig bol veľmi schopný vládca a odvážny rytier. Ukázal sa byť hoden svojej manželky. Stal sa členom Rádu bratov nemeckého domu Panny Márie v Jeruzaleme, ktorý sa podieľal na križiackych výpravách. Nemci ho nazývajú svätým na znak toho, že bol jedným z najlepších ľudí svojej doby a zbožným manželom sv. Alžbety. Ludwig zomrel počas piatej krížovej výpravy na mor v Otrante v južnom Taliansku. Počas krátkych šiestich rokov manželstva sa im narodili tri deti, Hermann, Žofia a Gertrúda, ktorá sa narodila niekoľko týždňov po smrti svojho otca.
Alžbeta robila česť svojmu menu (význam mena v hebrejčine je „Boh je štedrý“). Najmä v čase neúrody v rokoch 1224 až 1225 rozdávala hradné zásoby, osobne chodila loviť pre chudobných ryby. Postavila nemocnicu, kde osobne ošetrovala chorých.
Stratou manžela sa Alžbete úplne zmenil život: nasledovali ďalšie straty, vyhnanie z hradu, odňatie detí a zákaz pomôcť jej všetkým ľuďom v kniežatstve. Nikto sa neodvážil jej pomôcť, až istý františkánsky kňaz jej pomohol nájsť príbytok v pastierni na samote. Po čase sa o tom dozvedela Mechtilda (Matilda), sestra zomrelej Alžbetinej matky Gertrúdy, predstavená kláštora. Dala ju vyhľadať a priviesť k sebe. Sám biskup Eckbert z Bambergu, jej strýko po matke, začal vyjednávať s regentom švagrom Henrichom, ktorý vyhnal Alžbetu z domova.
Po nejakom čase priviezli do Bambergu telo Alžbetinho muža Ludwiga. Henrichovi sa vtedy pohlo srdce, oľutoval všetko, čo napáchal proti Alžbete, opustil palác aj hrad Wartburg. Alžbete vrátil majetok a ponúkol vládu. Ona vládu odmietla, ako aj ponuku svojho otca, aby sa vrátila do Uhorska. V meste Eisenach založila v roku 1225 františkánsky kláštor, ktorý bol prvý na území na sever od Álp. V meste Marburg v Hessensku založila nemocnicu, pomenovanú podľa sv. Františka z Assisi, dala si tu zariadiť chudobný byt podľa františkánskej špirituality a tam žila v chudobe a službe chorým.
Pápež Gregor II. jej ešte ako kardinál venoval plášť sv. Františka. Jej duchovným vedením bol poverený majster Konrád z Marburgu, kazateľ križiakov a neskôr inkvizítor, ktorý neúprosne viedol Alžbetu k prísne asketickému, sebaumŕvujúcemu životu a dokonca voči nej používal telesné tresty. Pomohol jej ale tým, že jej vymohol podiel na dedičstve a neskôr sa významne zaslúžil o jej kanonizáciu. Ako inkvizítor bol veľmi nepopulárny, nakoniec zomrel násilnou smrťou, pravdepodobne rukou príbuzného niektorej z jeho obetí.
V roku 1228, na Veľký piatok, spolu so svojimi spoločníčkami Alžbeta vstúpila do terciárskeho rádu sv. Františka v kláštore v Marburgu. Obliekli si sivé rehoľné rúcho a stali sa prvými terciárkami v Nemecku (V týchto údajoch sa rôzne pramene rozchádzajú).
V roku 1231 Alžbeta vážne ochorela v dôsledku celkového vyčerpania z charitatívnej práce a prísnej askézy. Zakrátko, 17. novembra, zomrela v Marburgu. Na jej hrobe sa stalo mnoho zázrakov. Vzhľadom k jej mimoriadnym skutkom milosrdenstva bol skoro otvorený proces jej svätorečenia. Konrád bol poverený preskúmaním svedectiev o jej živote a zázrakoch a spísal aj jej životopis. Za svätú bola vyhlásená už štyri roky po smrti, v roku 1235, pápežom Gregorom IX. v Perugii. Jej relikvie boli prenesené do kostola sv. Alžbety v Marburgu, práve dostavaného chrámu zasväteného Alžbete. Bolo to prvé rýdzo gotické dielo v Nemecku.
V čase reformácie boli jej ostatky odvezené na neznáme miesto (mali byť spálené a rozptýlené, ale starosta mesta Marburg neuposlúchol a ukryl ich, zachovala sa ale len ich časť.) Hlava a dve kosti sú od roku 1588 vo viedenskom kláštore alžbetínok. Časť ostatkov sa zachovala v relikviári v Štokholme.
Relikvie sv. Alžbety sú uložené aj v hlavnom oltári bratislavského kostola sv. Alžbety, v „Modrom kostolíku“ v secesnom štýle z roku 1913. Je to čiastočka relikvií prenesená z kostola alžbetínok vo Viedni. V Bratislave je okrem tohto kostola sv. Alžbete zasvätený aj barokový kostol alžbetínok na Špitálskej ulici z 18. storočia, ktorý vyniká skvelým architektonickým riešením a nádhernou a cennou umeleckou výzdobou. Okrem toho si slovenskí veriaci môžu uctiť relikvie sv. Alžbety aj v kostole v Dravciach na Spiši.
Atribúty: kôš s ružami alebo chlebom, misa plná rýb, žobrák
Patrónka františkánskych terciárov, žobrákov, vdov a sirôt, chorých, prenasledovaných, núdznych, pekárov, čipkárov; charitatívnych organizácií, Durínska a Hessenska, diecéz Erfurt a Fulda.
Literatúra:
S. Ravik: O světcích a patronech. Nakl. Levné knihy Kma, 2006.
Životopisné údaje z rôznych internetových zdrojov.
J. Bagin, J. Krajči: Kostoly a kaplnky Bratislavy, SSV, 1988.