„Nezvratný dôkaz Božej existencie neexistuje a aj keby bol, museli by sme byť sklamaní, pretože Boh by sa tak stal objektom našej manipulácie, čo by bol spor s predpokladom," tvrdí slovenská fyzička, Eva Majerníková. Harmónia v kozme a morálny zákon vpísaný do srdca človeka sú však podľa nej legitímnymi cestami k poznaniu existencie Boha.
Veda prináša odpovede, ale i nové otázky
Immanuel Kant povedal: „Dve veci ma znovu a znovu napĺňajú obdivom a bázňou, čím viac o tom rozmýšľam: Hviezdnaté nebo nado mnou a morálny zákon vo mne.“ Harmόnia, prejavujúca sa vo vesmíre a morálny zákon v nás sú zdrojom údivu a následných otázok, ktoré sú živou témou počas celých dejín ľudstva a zostávajú bez konečných dokázaných odpovedí. Vesmír je objektom vedeckého skúmania, ktoré prináša nielen prekvapujúce poznatky, ale aj stále viac otázok o pôvode tej úžasnej harmόnie, ktorá sa v zákonoch vesmíru prejavuje. Morálny zákon je vrytý v ľudskej duši a jeho prejavy sú prítomné vo všetkých kultúrach. Obidva tieto aspekty vedú k otázkam o pôvode vesmíru a človeka.
Človek je vybavený schopnosťou a silnou vrodenou túžbou poznávať. Na začiatku každého poznávania je viera v poznateľnosť, čiže v racionálne usporiadanie prírodných zákonov. Táto „vierová” zložka myslenia je človeku vlastná a bez nej by žiadne skúmanie nemalo zmysel. Už tu, pri prvom kroku, sa stretávame s vierou ako s predpokladom poznávania, ktoré je človeku vrodené, podobne ako morálny zákon.
Prírodné vedy sú jednou z ciest, ktoré môžu viesť k Bohu. Druhou cestou je schopnosť vnímať morálny zákon ako zdroj múdrosti. Boh môže byť odvodzovaný z účelného usporiadania a harmόnie prírody, z predstavy o prvom hýbateľovi, ktorý spustil dynamiku vesmíru a ako autorovi morálneho zákona v ľudskej duši. Avšak predstava o dokonalom Bohu nemôže pochádzať z nedokonalej ľudskej mysle (Descartes).
Svet „zdravého rozumu”
Až do konca 19. storočia panovalo vo vede presvedčenie, že realita je poznateľná zmyslami (prístrojmi). Ako načrtol Galilei, „je treba merať, čo je možné merať a čo nie je možné merať, urobiť merateľným”. Bol to svet tzv. „zdravého rozumu”, keď panovalo presvedčenie, že fyzika je už uzavretá disciplína a nie je možné urobiť už žiadne ďalšie objavy.
Ďalší vývoj v 20. storočí ukázal, že v mikrosvete, t.j. vo svete mikročastíc – elektrόnov, nukleόnov (protόnov a neutrόnov), fotόnov, nie je principiálne možné úplné poznanie prostredníctvom meracích prístrojov. Bolo treba opustiť klasické predstavy, ktoré platia v makrosvete a prijať koncept o nemožnosti úplnej poznateľnosti v mikrosvete.
Meranie kvantového objektu makroskopickým prístrojom totiž zmení jeho stav, takže sa stráca informácia o tom, aký stav mal objekt predtým, ako sa dostal do kontaktu s prístrojom. Výsledkom merania je jeden z možných stavov objektu a realizuje sa s istou pravdepodobnosťou odpovedajúcou tomuto stavu. Túto pravdepodobnosť je možné určiť. V kvantovom svete neplatí zákon príčinnosti, vývoj systému v čase nie je jednoznačne daný pohybovými rovnicami a nutnými podmienkami na začiatku pohybu ako je tomu v klasickej fyzike. Inak povedané, v kvantovom svete sa nemôžeme stať domorodcami.
Kvantová fyzika pomohla porozumieť štruktúre atόmov a molekúl a mnohým javom, ktoré sa síce pozorujú ako makroskopické, ale majú mikroskopické príčiny, napr. magnetizmu či supravodivosti. V posledných rokoch sa objavili aj prvé kroky k prepojeniu makrosveta na veľkých škálach vesmíru v teόrii relativity s kvantovou fyzikou. Celý vesmír sa javí ako dynamický systém neustálych zmien, ktoré máme možnosť dnes pozorovať vďaka moderným teleskopom a vidieť tak ďaleko do minulosti vesmíru.
„Na počiatku bol program"
Tieto pozorovania prinášajú závratné prekvapenia a veľa nových otázok. Ukazuje sa, že na samom počiatku vývoja vesmíru bol celý vesmír sústredený vo veľmi malom objeme, ktorý už podlieha zákonom mikrosveta, kvantovej fyzike. Ako taký pripúšťa len pravdepodobnostný opis, takže klasická fyzika, v ktorej sme „domorodcami“ tam zlyháva.
Analogická situácia nemožnosti úplnej informácie je aj v morálnej oblasti v otázke svedomia. V Dostojevského dielach, napr. Zločin a trest a Bratia Karamazovci je problém reakcie svedomia po vykonaní zločinu ilustrovaný príbehmi, ktoré svedčia o veľkom utrpení aktérov. Po vražde nemôžu zniesť ťarchu svojho činu a nakoniec končia tragicky. Sú to extrémne prípady pôsobenia svedomia, pre ktoré ateizmus nedáva zdôvodnenie. Bez Boha ako morálnej autority by bolo všetko dovolené.
Najprekvapujúcejšie je, že prírodné zákony sú tak neuveriteľne presne vyladené, že sa zdá, akoby na samom začiatku bolo uvoľnené obrovské množstvo informácií v programoch, ktoré spustili celý vývoj. Núka sa tu myšlienka, ktorá napadla aj iných, že sa tu vynára analόgia s prvými slovami Jánovho Evanjelia, ak nahradíme pojem „slovo“ jeho synonymom „informácia“ alebo „program“. (Na začiatku bol „program“ a ten „program“ bol u Boha...)
Gen 1,31: „Boh videl, že všetko, čo urobil, je veľmi dobré”.
Biblické slová „veľmi dobré” v úvodnom citáte je možné chápať aj ako „krásne, účelné, symetrické, harmonické”. Tieto obrazy o svete majú zmysel len pre pozorovateľa, ktorý má schopnosť ich vnímať a racionálne spoznávať. Len ten je schopný ich oceniť. Bez pozorovateľa, ktorý je schopný vnímať a analyzovať, by sme museli pripustiť, že Stvoriteľ si stvoril svet len pre vlastné potešenie. Vzniká otázka, prečo by to robil? Ak mala byť súčasťou stvorenia myseľ, ktorá je schopná poznávať, musel byť vesmír nastavený tak, aby na jej objavenie sa boli vhodné podmienky. Sme svedkami nielen presnosti vyladenia zákonov tak, aby vesmír mohol existovať veľmi dlhý čas (jeho vek sa odhaduje na 13,8 miliárd rokov), ale aj vytvorenia podmienok pre vznik a udržanie života a človeka na Zemi (možno nielen na Zemi).
Princíp presného vyladenia vesmíru, umožňujúceho život a príchod človeka, je známy ako antropický princíp. Vo vesmíre, ktorého prírodné zákony by neumožňovali existenciu života a vznik inteligencie, by nemohol byť nikto, kto by ho mohol poznávať a hľadať odpovede na otázky.
Tušíme autora
Harmόnia prírodných zákonov, dokonalosť ich vyladenia, hranice nášho poznania, ako aj morálne zákony prejavujúce sa vo svedomí nie sú dôkazmi existencie Boha, ale sú indíciami pre tušenie autora, ktoré môžeme prijať vierou. Iná alternatíva vyžaduje tiež vieru, aby bolo možné neveriť – veriť, že vesmír vznikol sám od seba, že hmota je večná, že život sa vyvinul sám z neživej hmoty, že duša je len súbor vnútorných stavov, že telesná smrť znamená zánik vedomia...
Niektorí odolávajú viere v Boha na základe viery v silu ich racionálnych dôvodov. Tento typ ateistov môže ovplyvniť sila protiargumentov. Iní žijú v rozpore so svojím svedomím a nemôžu prijať, že by existoval nad nimi spravodlivý sudca. Cítia sa pohodlne vo svojom svete bez morálnych pravidiel, ale aj tu môžu naraziť na hranice, keď ich svedomie neunesie príliš veľkú ťarchu. Práve také prípady analyzoval vo svojich dielach Dostojevský. Nezvratný dôkaz Božej existencie neexistuje a aj keby bol, museli by sme byť sklamaní, pretože Boh by sa tak stal objektom našej manipulácie, čo by bol spor s predpokladom.
Stephen Hawking, známy britský kozmolόg, ktorého cieľom bola zjednotená teόria relativity a kvantovej fyziky, tzv. teόria všetkého, sa vo svojej knihe „Stručná história času“ (1988) dosť trúfalo vyjadril, že teória všetkého by mala umožniť zahrnúť do systému aj „myseľ Boha“. Niekedy sa to interpretovalo doslova a jeho názory na existenciu Boha sa stali predmetom diskusií . Neskôr , vo svojej ďalšej knihe „Veľký dizajn “ (2010) sa vyjadril, že „spontánne stvorenie je dôvod, že skôr niečo, než nič spôsobilo, že vesmír vznikol“. Toto prehlásenie skeptika je znakom toho, že pripúšťa zásah , ktorý prijíma bez nároku na jeho poznanie.
Prof. RNDr. Eva Majerníková, DrSc. je vysokoškolskou profesorkou v odbore teoretická fyzika. V minulosti pracovala na Fyzikálnom ústave SAV v Bratislave a na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Palackého v Olomouci. Prednášala na Univerzite Komenského v Bratislave, na PrF UP v Olomouci i na vzdelávacích a postgraduálnych kurzoch. Viedla niekoľko výskumných projektov v Bratislave a Olomouci. Jej publikácie nájdeme vo viacerých významných medzinárodných vedeckých časopisoch.