Otca Mariána Kuffu netreba predstavovať. Rodák z Kežmarku, ktorý sa narodil na Štedrý večer roku 1959, je známym katolíckym kňazom venujúcim sa ľuďom na okraji spoločnosti. Od roku 1994 pôsobí ako farár v Žakovciach. Schátralú faru premenil za veľmi ťažkých podmienok s pomocou mladých ľudí z polepšovne a s pomocou bývalých zločinov na fungujúce centrum, v ktorom dostali šancu na nový začiatok stovky „vyvrheľov spoločnosti“. Je predstaveným Inštitútu Krista Veľkňaza.
Na začiatok nášho milého rozhovoru na prelome rokov by som Ti rád položil otázku o Tvojom vzťahu k Panne Márii. Akú úlohu zohráva v tom celom diele, ktoré konáš pre spásu duší?
Čím som starší, tým vrúcnejší vzťah k Panne Márii mám. Veľmi sa na ňu teším. Moja mama nám deťom vštepila vrúcny vzťah k Matke Božej. Nad mojou posteľou vždy visela podobizeň Panny Márie. Tá stena bola usporiadaná tak po chlapčensky: v prostriedku Panna Mária, z pravej strany Winnetou, z ľavej strany karatista Bruce Lee, hore horolezec Messner, Medvedie pušky, všetko možné i nemožné... Tento obraz tak vyjadruje moje detstvo. V strede bola vždy Panna Mária. Naša mama i babka mali veľmi vrúcny vzťah k Panne Márii.
Keď zomriem, teším sa na stretnutie so štyrmi ženami: s Pannou Máriou, mojou mamou, babkou a mojou neterkou, ktorá zomrela veľmi mladá. Zomrela po ťažkej chorobe a po ôsmich operáciách. Naša mama nás naučila, že vždy, keď chceš niečo správne povedať a najmä sa musíš správne rozhodnúť, pomodli sa k Duchu Svätému. Keď si v nejakom ohrození alebo pod tlakom, utiekaj sa k Panne Márii. A tak by som mohol v skratke vyjadriť aj moju spiritualitu: Duch Svätý a Panna Mária.
Ak si dobre spomínam, boli sme spolu pred mnohými rokmi so skupinou vozíčkarov na púti v Niepokalanowe – Meste Nepoškvrnenej založenom sv. Maximiliánom. Pamätáš si? Bolo to niekedy začiatkom 90.rokov...
Áno, veľmi dobre si na to spomínam.
Keďže tento rozhovor je pre čitateľov internetového portálu kolbeweb.sk, ktorý má za cieľ informovať o živote a diele sv. Maximiliána M. Kolbeho a šíriť jeho spiritualitu, dovolím si jednu osobnú otázku, keďže viem, že si veľkým ctiteľom tohto svätca. Čím ťa sv. Maximilián oslovuje a čím je pre teba inšpiratívny?
No, je to zvláštne, ale znova, ako v prípade môjho vzťahu k Panne Márii, stála na začiatku môjho vzťahu k sv. Maximiliánovi moja matka. Práve ona mne a mojim súrodencom ešte ako deťom hovorila o jeho životnom príbehu. Spomínam si, že príbeh jeho života nám rozpovedala na viackrát, keďže ako deti sme nechápali, ako je možné dať svoj život za iného človeka. Kládli sme jej otázky: „Mami, ako sa to stalo, to ho naozaj zabili? A prečo ho zabili?“ Mama nám rozpovedala príbeh o otcovi malých detí Franciszkovi Gajowniczkovi, ktorému zachránil svojou obetou život sv. Maximilián tým, že vystúpil z radu a ponúkol svoj život za jeho život. Hoci sme ako deti tento príbeh z maminých úst počuli snáď stokrát, vždy sme ho chceli počuť znova. Maximiliána nám vždy mama predstavovala ako vzor kresťana, ktorý sa vedel obetovať. A vedel sa obetovať do krajnosti, lebo svoj život bezvýhradne zveril Matke Božej. Na jeho príklade nám zdôrazňovala dva veľmi dôležité rozmery v živote kresťana: praktickú mariánsku úctu, teda schopnosť zveriť svoje trápenia i snaženia Panne Márii, a schopnosť obetovať sa za druhých.
Keď si spomínam na začiatky tvojho diela v Žakovciach, myslím, že môžem povedať, že tá praktická mariánska úcta, o ktorej si pred chvíľou hovoril, tam bola veľmi prítomná. Bolo zrejmé, že Panna Mária bola tá, ktorá vznik i rozvoj tohto diela riadila...
A pevne verím, že i naďalej riadi (úsmev). Keď som bol mladý, veľmi som sa chcel oženiť a ani mi nenapadlo, že môj život sa bude uberať iným smerom. Ku koncu totality sa ale stala jedna udalosť, ktorá všetko zmenila. Bolo to také obdobie, keď všetko padalo. A padol som aj ja v Tatrách (smiech). Tesne predtým, ako som išiel na Gerlach, som sa modlil „Pod Tvoju ochranu“ v kaplnke Školských sestier sv. Františka v Poprade. A túto modlitbu si všimla ich predstavená. Keď som sa po nejakom čase, po páde z Gerlachu vrátil, bol som dodrúzganý, obviazaný a v sadre. Pomaly som sa tackal do tej istej kaplnky. Vtedy znova za mnou prišla tá istá sestra Hanka, predstavená komunity školských sestier a povedala: „Správne robíš, tu si zveroval svoj výstup Panne Márii a tu si sa prišiel i poďakovať.“ A Panna Mária riadila i ten môj pád na Gerlachu.
Táto nehoda totálne zmenila môj život. Keď ma trinásť hodín dolámaného znášali z Gerlachu, snáď tisíckrát som si premietol ten pád. Veď som mal byť podľa všetkého mŕtvy! Ako to, že nie som? Ako je možné, že na poslednej skobe sme sa zachytili všetci traja? Svoju záchranu pripisujem mimoriadnej ochrane Panny Márie a cítim sa byť jej veľkým dlžníkom. Keď ma teda po niekoľkohodinovej záchrannej akcii zniesli z Gerlachu, síce dolámaného, ale živého, povedal som Bohu: „Bože, ty si mi daroval život. A ja ti ho musím teraz vrátiť. Vrátiť ti ho posvätený. V službe tým najnúdznejším.“ No nevedel som, že Ježiš moje slová zoberie vážne.
Keďže ma Panna Mária mimoriadnym spôsobom zachránila, mimoriadnym spôsobom som práve jej chcel zveriť dielo, ktoré som neskôr začal. Keď sa ma pýtali, aký názov chcem dať nášmu prvému zariadeniu, okamžite zo mňa vyhŕklo: „Misijný dom Nepoškvrneného Srdca Panny Márie“. Nerozmýšľal som, asi to Pán Boh tak riadil. A tento prvý návrh sa hneď aj ujal. A keď sa ma pýtali, prečo chcem, aby sa naše zariadenie volalo „misijný dom“, keďže tento prívlastok používajú iba verbisti, odpovedal som: „Pretože my chceme získavať ľudí cez Máriu pre Ježiša.“ Veď správna mariánska úcta nás vždy privedie k Ježišovi.
Myslím, že z príbehov množstva ľudí, ktoré za tie roky cez Žakovce prešli, z príbehov množstva ľudských trosiek, ktoré práve tu nanovo objavili svoju ľudskú dôstojnosť, je zrejmé, že materinská ochrana Panny Márie je tu vždy prítomná a že práve ona vedie toto dielo. Ak si dobre spomínam, ty si hneď na začiatku toto dielo zasvätil jej Nepoškvrnenému Srdcu...
Áno, je to tak. A viaže sa k tomu ešte jedna udalosť. Dostali sme pred rokmi takú asi dva alebo dva a pol metrovú zrezanú lipu. Túto lipu som zaviezol do Rajca k jednému majstrovi a povedal som mu: „Majstre, môžete na tom pracovať ako dlho chcete, neponáhľajte sa. Urobte však veľmi peknú sochu Panny Márie.“ Majster sa čudoval, prečo tak veľmi zdôrazňujem, aby to bola pekná socha Panny Márie. Povedal som mu: „Mojim ľuďom chýba matka. Oni veľmi potrebujú Matku. Potrebujú ju nielen cítiť, ale aj vidieť.“
A skutočne u nás ľudia veľmi túžia cítiť blízkosť Panny Márie a zrejme ju i pociťujú. Svedčí o tom napríklad množstvo ružencov, ktoré sa naši zverenci modlia. Istý františkán, ktorý k nám prichádza pravidelne, povedal: „Počuj Maroš, veď vy sa tu modlíte viac, ako my v kláštore“ (smiech). A akoby tak symbolicky, na záver roka oslavujeme aj náš odpust - slávnosť v našom zariadení - na sviatok Nepoškvrneného Počatia. Ako symbolickú bodku. Lebo Panna Mária bola tu na zemi naozaj taká. V úzadí, na konci. Ale práve tou pokorou a bezhraničnou dôverou nás stále priťahuje a inšpiruje. Veď bezhraničná dôvera k jej Synovi bola celým jej životom. A veríme, že aj nás usmerňuje k jej Synovi.
Ako hovoril Svätý Otec, to najlepšie, čo ľudstvo dostalo, vzniklo za spolupráce Ducha Svätého a Panny Márie. A to je Milosrdný Ježiš. Vďaka Máriinmu fiat sa pod Nepoškvrneným Srdcom Panny Márie objavil Milosrdný Ježiš. A to je návod aj pre nás všetkých, ako dostať Milosrdného Ježiša do našich sŕdc. Stačí podľa vzoru Panny Márie povedať Bohu s ochotou „fiat“.
Marián, na záver jedna otázka, ktorá sa týka veľmi aktuálnej témy. Už niekoľko týždňov si jednou z hlavných tvári kampane „Zastavme zlo z Istanbulu“, ktorá má za úlohu odhaliť skutočnú tvár genderovej ideológie. Tá je ako nebezpečný sociálny experiment vnucovaná signatárskym štátom prostredníctvom tzv. „Istanbulského dohovoru“. Stal si sa cieľom nenávistnej kampane, tvoje meno je špinené v médiách i na sociálnych sieťach. Napriek tomu chodíš po slovenských mestách a vyzývaš ľudí, aby sa modlili za víťazstvo Nepoškvrneného Srdca Panny Márie a víťazstvo zdravého rozumu. Bojuješ tak o budúcnosť rodiny. Zdôrazňuješ potrebu vytrvalosti v rozličných slovenských mestách, kde ľudia s ružencom v ruke pochodujú k úradom, ktoré symbolicky reprezentujú náš štát. Je ešte šanca, že by Slovensko mohlo stiahnuť svoj podpis pod týmto kontroverzným medzištátnym dokumentom?
Ideológia gender je proti Bohu, proti zdravému rozumu, proti vede i proti prírode. Nám kresťanom stačí vedieť, že je proti Bohu. A keď sa pýtajú neraz, prečo organizujeme takýto pochod, prečo sa modlíme ruženec, prečo sa podpisuje petícia, prečo sa na tento úmysel postíme, odpovedám: Aj kráľ Dávid bojoval so svetskými zbraňami, ale s Božím Duchom. A jeho víťazstvo nebolo výsledkom jeho šikovnosti alebo efektívnosti jeho zbraní, ale bolo výsledkom toho, že sa spoliehal na Božiu pomoc.
Pri rozmnožení chlebov Pán Ježiš nepotreboval päť chlebov a ani dve ryby. Apoštoli boli zahanbení, keď medzi toľkými zástupmi ľudí zozbierali iba päť chlebov a dve ryby. Z pohľadu ľudského je to veľmi málo, no z Božieho pohľadu je to veľmi veľa, je to všetko. Boh chce, aby sme z našej strany urobili všetko, hoci sa to mnohým ľuďom môže zdať, že je to málo. Rozhodujúce je konať s Božím Duchom. Čiže urobiť všetko tak, ako by to záviselo od nás, ale výsledok nechať na Ježiša. Lebo výsledok v skutočnosti závisí od Pána Ježiša. Takáto vytrvalá modlitba, ktorá je možno na prvý pohľad bezvýznamná a k ničomu nevedie, je práve dôkazom toho, že Bohu dávame všetko, čo dokážeme, ale výsledok v pokore a s dôverou nechávame na neho.
Zhováral sa Dariusz Żuk-Olszewski
Foto: autor, archív IKV