Uprostred augusta, v predvečer sviatku sv. Maximiliána, sme si v minoritskom kostole v bratislavskej Karlovej Vsi pripomenuli sté výročie fatimských zjavení i sté výročie založenia Rytierstva Nepoškvrnenej. Naše pozvanie na túto slávnosť prijal vzácny hosť, bratislavský pomocný biskup, Mons. Jozef Haľko. V pokojnej atmosfére letného večera nám odpovedal na niekoľko otázok.
Otec biskup, pri dnešnej večernej homílii bolo vidieť, že Vám je osobnosť svätého Maximiliána Kolbeho blízka. Kedy vás tento svätec oslovil?
Ešte ako bohoslovec som čítal jeho životopis a veľmi ma zaujalo to, čo som nečítal v nijakom inom životopise, že sa niekto dobrovoľne rozhodne dať svoj život za život iného človeka. Aby iný mohol prežiť, tak svätý Maximilián je ochotný zomrieť. Vyvolalo to vo mne otázku: kde niekto načerpá toľko vnútornej slobody a odpútanosti od seba, že sa dokáže obetovať za druhého?
Z čoho podľa Vás čerpal sv. Maximilián vnútornú slobodu?
Z jeho životopisu vyplýva, že vo veľkej miere to bola jeho hlboká mariánska a eucharistická úcta. Nehovoriac o tom, že ako duchovný syn svätého Františka aj takýmto spôsobom žil chudobu. Chudoba nie je len odpútanosť od majetku a pohodlia, ale jej najradikálnejšou podobou je aj odpútanosť od vlastného života.
Ovplyvnil príklad sv. Maximiliána Váš život?
Maximiliánova miera odovzdanosti je pre nás veľkou métou, ku ktorej sa snažím aj ja osobne priblížiť. Odovzdanosť môžeme všetci prežívať ako sebaobetovanie v každodenných maličkostiach. Znamená to vykročiť zo seba a byť pre druhého. Napríklad, keď zmením svoj plán preto, aby som mohol niekomu inému pomôcť. Alebo zjem menej jedla, aby zostalo aj pre druhých. Mohlo by sa zdať, že sú to banálne veci, ale nie je tomu tak, pretože v Božích očiach je každý skutok lásky perlou. Perlou, ktorá sa rodí zo sebazapretia, sebapresiahnutia smerom k druhému.
Odovzdanosť a sebaobetovanie sú kľúčové záležitosti tak vo fatimských udalostiach, ako aj v Rytierstve Nepoškvrnenej, ktorého sté výročie si v tomto roku pripomíname. Ako môžeme naše bolesti premeniť na obetu?
V čase fatimských zjavení museli malí pastierikovia čeliť veľkému protitlaku, ktorý im spôsoboval veľké utrpenie. V tom čase im Panna Mária povedala, aby všetko obetovali. Každú bolesť. Či už je to bolesť tela, duše či ducha. Akúkoľvek bolesť sa môžeme rozhodnúť cez hnutie vnútornej odovzdanosti premeniť a pretaviť na obetu. Je to ako výhybka v srdci. Buď sa človek začne ľutovať a ešte viac sa prepadne do bolesti, alebo dá bolesti zmysel vo viere, že Boh moju obeť prijíma. Z mojej mnou prijatej obety potom môže plynúť veľké požehnanie pre niekoho iného. Svoju bolesť tak môžem obetovať napríklad za trpiaceho človeka, za rozpadajúcu sa rodinu, za závislého človeka, za seba, za čokoľvek, kde cítim, že je to potrebné.
Čo Vy sám pociťujete najviac ako výzvu k sebaobetovaniu?
Pre mňa je napríklad výzvou obetovať sa za mládež, ktorá nerozumie zmyslu svojho života. Za tých, ktorí žijú v zacyklenom kruhu: sex, alkohol, peniaze, užívať si. Nie preto, že sú zlí, ale preto, že im nikto nepovedal, že existuje niečo ešte hlbšie, čo môže ich životu dať zmysel. Veľkou výzvou je, ako vlastne osloviť týchto ľudí.
Svätý Maximilián mal od Boha schopnosť nachádzať prostriedky, ktorými ľudí vedel osloviť. Máte víziu, ako pracovať s mladými ľuďmi, ktorí nenachádzajú zmysel života?
Jedna možnosť je chodiť po meste rozpoznateľný ako kňaz, aby ma ľudia mohli osloviť a otvoriť komunikáciu. Samozrejme, že človek pri tom zažije aj turbulentné reakcie, ako je poníženie a výsmech. Ide o to, neskrývať sa do anonymity, ale chodiť rozpoznateľne, ale isteže nie zasa teatrálne. Mám byť rozpoznateľný, zároveň však moje oblečenie nemá vytvárať bariéru, ale skôr most k ostatným. V hlavnom meste je to každodenná výzva. Veľké možnosti vidím aj vo vstupe do digitálneho sveta. Je tu toľko mladých ľudí, ktorí visia na smartfónoch, počítačoch a na najrôznejších elektronických médiách. Iste im nemôžeme povedať: „To nechajte,“ lebo to by nezabralo. Musíme do tých aparátov vstúpiť a pomôcť im oslobodiť sa od závislosti na nich. Nejde o to, aby sa vyhýbali digitálnemu svetu, ale aby v ňom zostali slobodní. Používať to môžete v miere, v akej vás to nezväzuje. Uvedomujem si, že Facebook, Twitter, Instagram a rôzne ďalšie siete sú komunikačnými kanálmi, cez ktoré možno mladých ľudí osloviť.
Aké prostriedky si volíte, keď chcete ľudí osloviť?
Snažím sa o situačnú evanjelizáciu. Ak mi napríklad niekto ponúkne leták, tak otvára možnosť komunikácie. A ja mu môžem dať leták s pozvánkou na spoveď. Jednoducho, kto mi dá leták, aj ja ho môžem niekam pozvať.
Vytvára cirkev podmienky k tomu, aby sa veriaci naučili evanjelizovať?
Myslím si, že veľký priestor v cirkvi vytvára príprava na birmovanie. Už počas prípravy by birmovanci mali byť vedení k tomu, aby sa učili o svojej viere rozprávať, spočiatku napríklad pred vlastnými. Hovoriť o svojej viere a prečo veria. Ročne birmujeme niekoľko tisíc mladých ľudí a keby oni naozaj mali odvahu aspoň jedného jediného spolužiaka získať pre Krista, to by bola duchovná revolúcia. Uvedomujem si, že ja sám aj iní sa musíme veľmi odosobniť, veľmi odpútať od všelijakých ohľadov a strachov a jednoducho byť ľuďmi komunikácie. Ako bola Mária. Panna Mária je patrónka komunikácie a Maximilián Kolbe je tiež patrónom komunikácie.
Kým je pre Vás Panna Mária?
Tá, ktorú sme dostali z kríža ako dar. Čiže ona je tá, ktorá nás vlnami a búrkami nášho každodenného života prevádza istým krokom.
Ako biskup ste dostali vo Vašom poslaní veľký dar, ale zároveň i veľkú zodpovednosť. Aká je Vaša vízia biskupskej služby?
Biskup je pastier, je učiteľ, je brat, je otec, je Božie dieťa. Myslím si, že základ je vo formačnej úlohe. To znamená nastavovať zrkadlo sebe i druhým a posúvať veci dopredu. Napríklad pozývať kňazov modliť sa spoločne. Niekedy to tiež znamená povedať pravdu jasne a bez príkras. Pretože nie sme diplomati, ale sme proroci. Prorocká úloha znamená aj poukázať na zlé, nesprávne veci.
Ako sa vaše biskupské heslo „Ressurexit“ uskutočňuje vo Vašej každodennej službe cirkvi?
Podstatou Zmŕtvychvstania je vyjsť zo smrti do života. Nie je to len nejaká izolovaná skutočnosť, ale je to niečo dynamické. Vždy, keď prinesieme do akejkoľvek situácie niečo dobré, posunieme ju od niečoho, čo bolo slabšie, k niečomu, čo je silnejšie. To je zmŕtvychvstanie, pretože sme urobili nejaký kvalitatívny posun. Aj keď veľmi malý, ale je to vždy zo zomierania do ožívania. Mali by sme byť ľuďmi zmŕtvychvstania, ľuďmi vzkriesenia a vyžarovať to okolo seba na ľudí, ktorých stretávame. Veľa napríklad môže znamenať už len také jednoduché potľapkanie po pleci: „Uvidíš, že to dokážeš. Snaž sa.“
Otče, ďakujem za rozhovor a prajem Vám veľa požehnania do Vašej služby.