Výsledky piatkového írskeho referenda o zrušení ústavného zákazu umelého ukončenia tehotenstva, ktoré s nadšením privítal premiér Leo Varadkar, odštartovali cestu k legalizácii interrupcií v tejto krajine. V krajine, ktorá doposiaľ s hŕstkou európskych štátov vzdorovala legislatívnemu modelu vytvorenému Leninovým Sovietskym Ruskom v roku 1920. Keďže po piatkovom írskom referende liberálne média neprestávajú chrliť oslavné ódy o údajnom víťazstve slobody nad neslobodou, dokonca jeden z komentátorov v stave eufórie a zjavného pomätenia historickej mysle vyhlásil, že Írsko konečne vyšlo zo 16. storočia (prečo práve z neho, a nie z 12., 13, či 14. nevedno), je dobré pripomenúť si historické kontexty tohto nového „reprodukčného práva“, ktoré je významnou súčasťou zásadnej civilizačnej premeny a zániku Európy ako formovateľa inšpirujúcich hodnôt a aktívneho účastníka na ich vytváraní.
Z prehistórie
Treba povedať, že umelý (úmyselne vyvolaný) potrat nebol neznámy ani v dávnej minulosti. Jeho vnímanie starovekými civilizáciami bolo negatívne a neraz veľmi prísne trestané. Svedčí o tom napríklad i Chammurapiho zákonník (ok r. 1728-1686 pr.Kr.), ktorý určoval trest za vedome spôsobenú smrť nenarodeného dieťaťa. V starovekej Perzii bolo zabitie dieťaťa v lone matky pokladané za ťažký zločin. Hippokratova prísaha, ktorá vznikla v starovekom Grécku, obsahovala sľub, že lekár nikdy nevykoná umelý potrat: „Nikdy nepodám žene prostriedok spôsobujúci potrat“. Represívny systém odpovedí na úmyselne spôsobené či vyvolané potraty zosilnel v stredoveku. Vo vtedajšom Anglicku bola interrupcia trestaná smrťou, vo Švajčiarsku dokonca ženy, ktoré sa zbavili svojho nenarodeného dieťaťa tým, že ho usmrtili, trestali zakopaním zaživa. Radikálna zmena v postojoch však nastala v 20. storočí.
Sovietske Rusko ako priekopník „nových ľudských práv“
Legálna a beztrestná interrupcia, ktorá sa neraz skrýva za eufemizmom tzv. „reprodukčných práv“, býva často prezentovaná ako výdobytok budovania demokratickej a pluralitnej spoločnosti vyspelých západných štátov. Skutočnosť je však omnoho menej prozaická a aktivisti rozličných pro-choice organizácii či politických strán, ktoré majú pro-choice agendu takpovediac v svojej politickej genetickej výbave, sa k nej verejne nehlásia. Prvou krajinou na svete, ktorá legalizovala beztrestné zabíjanie svojich nenarodených občanov, nebola žiadna z krajín, ktoré sú dnes vnímané ako vzory pre budovanie demokratických spoločností. Bolo ňou smutne preslávené Sovietske Rusko, kde komunista a masový vrah Vladimír Iľjič Uljanov alias Lenin 18.novembra 1920 podpísal legislatívnu normu, ktorou „bezpodmienečne ruší všetky zákony trestajúce umelý potrat“. Sovietska tlač vtedy túto novú legislatívnu úpravu zdôvodňovala aj týmito slovami: "Ak má mať žena podľa teórie súdruha Engelsa právo na slobodné striedanie partnerov podľa svojej vôle a právo realizovať sa v spoločenskom živote, potom musí mať tiež právo zabrániť počatiu a štát, reprezentovaný lekárom, jej má v tom vďaka tomuto novému zákonu pomôcť." To, že sovietskym súdruhom unikala informácia o tom, že potratom sa počatiu zabrániť nedá, ponechajme radšej bez hlbšej analýzy.
K „nadradenej rase“
O tom, že socializmus v podaní Leninových boľševikov a Hitlerových národných socialistov používal na dosiahnutie svojich ideologických cieľov veľmi podobné prostriedky svedčí tiež fakt, že druhou krajinou, ktorá vo svojej legislatíve urobila zabitie nenarodeného dieťaťa beztrestným, bolo nacistické Nemecko. Hitler mal plán vytvoriť „čistú“, biologicky silnú panskú rasu, ktorá bude ovládať zvyšok sveta. Do tejto frankesteinskej vízie „nového človeka“ mu nepasovali chorí či zdravotne postihnutí. Preto v roku 1933 legalizoval interrupciu nemeckých nenarodených detí, ktoré „majú alebo by mať mohli“ nejakú vrodenú chorobu či zdravotné postihnutie. V roku 1938 interrupciu legalizovala socialistická vláda vo Švédsku a na Islande. Krátko pred vypuknutím druhej svetovej vojny začali nacisti intenzívne pracovať na tzv. Generalplan Ost (Hlavnom pláne pre Východ), podľa ktorého mali byť dobité územia na východ od Nemecka kolonizované „pánskou rasou“ a podmanené národy mali slúžiť Nemcom ako otrocká pracovná sila. Zločinné plány Hitlera, predovšetkým so slovanskými národmi, približujú slová vedúceho kancelárie A. Hitlera Martina Bormana: „Povinnosťou Slovanov je na nás pracovať. Plodnosť Slovanov je nežiaduca. Nech používajú prezervatívy alebo chodia na potraty – čím väčšmi, tým lepšie. Osveta je nebezpečná“. Na okupovaných územiach, predovšetkým v Poľsku, Nemci okamžite zaviedli ničím neobmedzenú a veľmi často nútenú interrupciu pre príslušníkov podmaneného národa. V prípade Nemiek ale interrupcia bola trestaná smrťou. 22.júla 1942 sa mal Hitler na území okupovaného Poľska vyjadriť takto: „Zoči-voči veľkým rodinám domorodého obyvateľstva je pre nás veľmi žiaduce, aby dievčatá a ženy mali podľa možností čo najviac interrupcií. Osobne zastrelím toho idiota, ktorý by chcel uviesť do života predpisy zakazujúce potraty na východných okupovaných územiach“.
Po stopách Lenina
Nádeje, ktoré priniesol mnohým európskym národom povojnový rok 1945, rýchlo uhasila vidina rozšírenia sovietskeho komunizmu do veľkej časti starého kontinentu. S novými komunistickými poriadkami prišiel aj nový pohľad na rodinu a rodinnú legislatívu. Manželstvo už prestalo byť chápané ako jedna z najvyšších spoločenských hodnôt podporovaných a chránených štátom a nová legislatíva východoeurópskych štátov, v ktorých vyhrávali voľby komunisti a postupne sa stávali satelitmi Sovietskeho zväzu, začala kopírovať vývoj podľa Leninových plánov. Postupné oslabovanie ochrany nenarodených detí nastalo okamžite po prebratí moci komunistami v jednotlivých krajinách. Zväčša malo formu znižovania trestnej sadzby za interrupciu resp. jej netrestania. V roku 1956 boli legalizované umelé potraty v Poľsku, Maďarsku a Bulharsku. O rok neskôr sa interrupcie stali beztrestnými a plne legálnymi v Československu, Rumunsku a v Číne. V Rumunsku táto legislatíva platila len do roku 1966, keď komunistický prezident Nicolae Causescu svojim dekrétom v záujme zlepšenia desivej demografickej situácie štátu interrupcie výrazne obmedzil. V roku 1972 interrupcie legalizovala NDR. Žiaľ, príklad komunistických krajín rýchlo začali nasledovať aj západné krajiny. Dnes sú medzi tzv. vyspelými štátmi krajiny, v ktorých je interrupcia stále vnímaná aj z pohľadu práva ako zločin, prípadne je značne obmedzená, vzácnou výnimkou.
Z postkomunistických krajín sa výrazným spôsobom podarilo legislatívne obmedziť beztrestnosť zabíjania nenarodených detí iba v Poľsku. Dňa 7. januára 1993 Sejm Poľskej republiky schválil nový „Zákon o ochrane života, plánovaní rodiny, ochrane ľudského plodu a podmienkach prerušenia tehotenstva“. Nahradil dovtedy platný interrupčný zákon z roku 1956. Podľa zámerov novej právnej úpravy sa interrupcia stala v Poľsku de facto zakázaná. Prijatý zákon pripúšťa ukončenie tehotenstva výlučne v troch mimoriadnych situáciách, ktorými je ohrozenie života alebo zdravia tehotnej ženy, ťažké a nezvratné postihnutie plodu alebo nevyliečiteľná choroba ohrozujúca jeho život a skutočnosť, že žena otehotnela v dôsledku trestného činu, ktorý bol na nej spáchaný. Na jeseň 2016 sa pokúsili pro-life aktivisti prostredníctvom občianskeho návrhu zákona podporeného podpisom viac ako 450 tisíc poľských občanov zvýšiť ochranu života nenarodených detí, predovšetkým v oblasti takmer neobmedzených umelých potratov z eugenických dôvodov. Tento návrh žiaľ nenašiel dostatočnú podporu v poľskom parlamente. Napriek tomu sa poľský prolife aktivisti nevzdali a koncom novembra 2017 predložili v parlamente nový občiansky návrh zákona obmedzujúceho eugenické potraty, pod ktorým v rekordnom čase 3 mesiacov vyzbierali viac ako 800 tisíc podpisov občanov. Zatiaľ sa poslanci vládnucej strany Právo a Spravodlivosť zdráhajú občiansky návhr zákona podporiť.
Rok 1957 smutný a stále nezmeniteľný medzník v českých a slovenských dejinách
K najsmutnejším medzníkom v moderných dejinách nášho štátu nepochybne patrí rok 1957. V tomto roku bol prijatý československým Národným zhromaždením zákon č. 68/1957 Zb. o umelom prerušení tehotenstva umožňujúci prakticky beztrestné a neobmedzené zabíjanie nenarodených detí. Zákon nadobudol platnosť 30.12.1957. Neslávne známym predkladateľom tohto zákona bol suspendovaný a exkomunikovaný katolícky kňaz aktívne kolaborujúci s komunistickým režimom Josef Plojhar. Plojhar, pôsobiaci vo viacerých komunistických vládach počnúc vládou Klementa Gottwalda ako minister zdravotníctva, je tiež známy ako tvorca a aktívny vykonávateľ prenasledovania veriacich v Československu a mnohých represálií voči verným kňazom a biskupom.
V roku 1962 boli na základe Nariadenia vlády ČSSR zriadené interrupčné komisie, ktoré posudzovali splnenie kritérií pre vykonanie umelého potratu. Aspoň v minimálnej miere obmedzovali úplne liberálny prístup k umelému potratu. V roku 1986 boli pre beztrestné vykonávanie umelého potratu zbúrané prakticky všetky bariéry. V Čechách zákonom č. 66/1986 Sb. a na Slovensku zákonom č. 73/1986 Zb. bolo umožnené vykonávať interrupcie bez obmedzenia a udávania dôvodu až do ukončeného tretieho mesiaca tehotenstva. Tento zákon je pre našu krajinu hanbou a je smutné, že ani za takmer tri desaťročia budovania právneho demokratického štátu sa ho nepodarilo zrušiť. Ešte aj tento potratový zákon, ktorý patrí k najliberálnejším v Európe, je na Slovensku s tichým súhlasom štátnych inštitúcii dlhodobo porušovaný zdravotníckymi zariadeniami, ktoré čerpajú nemalý finančný profit z tzv. potratovej turistiky. Prakticky bez akéhokoľvek obmedzenia a s malými výnimkami anonymne poskytujú svoje „služby“ cudzinkám, pričom zákon v § 10 uvádza, že „umelé prerušenie tehotenstva sa nevykoná cudzinkám, ktoré sa v Slovenskej republike zdržiavajú prechodne.“
Niekoľko pokusov o zmenu tohto hanebného zákona a aspoň zmiernenie jeho nespravodlivosti doposiaľ v slovenskom parlamente zlyhalo. Poslanci sa o ďalšiu zmenu budú pokúšať v najbližších dňoch. Najbližšie hodiny ukážu, či to nebude len ďalší z márnych pokusov, ktorých neúspech bol vždy vítaný zástancami umelých potratov ako „víťazstvo rozumu a moderného človeka“ a deklarovanými odporcami potratov v parlamente ospravedlňovaný ako potvrdenie toho, že na zmenu ešte „nedozrel čas“.