Keď sa Ježiš znova preplavil loďou na druhý breh, zišiel sa k nemu veľký zástup a bol pri mori. Tu prišiel jeden z predstavených synagógy menom Jairus a len čo ho zazrel, padol mu k nohám a veľmi ho prosil: „Dcérka mi umiera. Poď, vlož na ňu ruky, aby ozdravela a žila.“ Ježiš odišiel s ním a za ním išiel veľký zástup a tlačil sa na neho. Bola tam aj istá žena, ktorá mala dvanásť rokov krvotok. Veľa vystála od mnohých lekárov a minula celý majetok, ale nič jej nepomohlo, ba bolo jej vždy horšie. Keď sa dopočula o Ježišovi, prišla v zástupe zozadu a dotkla sa jeho šiat. Povedala si totiž: „Ak sa dotknem čo len jeho odevu, ozdraviem.“ A hneď prestala krvácať a pocítila v tele, že je z choroby vyliečená. Ježiš hneď poznal, že z neho vyšla sila. Obrátil sa k zástupu a spýtal sa: „Kto sa to dotkol mojich šiat?“ Jeho učeníci mu vraveli: „Vidíš, že sa na teba tlačí zástup, a pýtaš sa: ‚Kto sa ma dotkol?‘“ Ale on sa obzeral, chcel vidieť tú, čo to urobila. Žena, vediac, čo sa s ňou stalo, prišla so strachom a chvením, padla pred neho a povedala mu celú pravdu. A on jej povedal: „Dcéra, tvoja viera ťa uzdravila. Choď v pokoji a buď uzdravená zo svojej choroby.“ Kým ešte hovoril, prišli z domu predstaveného synagógy a povedali: „Tvoja dcéra umrela; načo ešte unúvaš učiteľa?“ Ale keď Ježiš počul, čo hovoria, povedal predstavenému synagógy: „Neboj sa, len ver!“ A nikomu nedovolil ísť za sebou, iba Petrovi, Jakubovi a Jakubovmu bratovi Jánovi. Keď prišli k domu predstaveného synagógy, videl rozruch, plač a veľké bedákanie. Vošiel dnu a povedal im: „Prečo sa plašíte a nariekate? Dievča neumrelo, ale spí.“ Oni ho vysmiali. Ale on všetkých vyhnal, vzal so sebou otca a matku dievčaťa a tých, čo boli s ním, vstúpil ta, kde dievča ležalo, chytil ho za ruku a povedal mu: „Talitha kum!“, čo v preklade znamená: „Dievča, hovorím ti, vstaň!“ A dievča hneď vstalo a chodilo; malo totiž dvanásť rokov. I stŕpli od veľkého úžasu. On im prísne prikázal, že sa to nesmie nik dozvedieť, a povedal, aby dievčaťu dali jesť.
Mk 5, 21-43
Žena, ktorú Ježiš uzdravil z krvotoku, bola v stredoveku stotožňovaná s Veronikou, ktorá počas krížovej cesty utrela Ježišovi krvou zaliatu tvár. Vzácne svedectvo o tom, že kresťania na túto ženu vždy pamätali, je spis cirkevného historika Euzébia z Cézarey. Euzébius vo svojom diele o najstarších dejinách Cirkvi, ktoré napísal v rokoch 305 – 312, hovorí, že žena, ktorú Ježiš uzdravil z krvotoku, pochádzala taktiež z Cézarey Filipovej. Historik tvrdí, že kresťania v tomto meste ukazovali pútnikom dom, v ktorom táto žena žila. Pred vchodom doň stál údajne bronzový pamätník, ktorý zobrazoval kľačiacu ženu s rukami vystretými pred seba. Oproti nej bol vyobrazený vznešene vyzerajúci muž s plášťom elegantne prehodeným cez plecia – Ježiš, ktorý k nej taktiež vystieral svoju ruku. V blízkosti súsošia rástla podľa Euzébia rastlina, ktorá bola liekom na všetky neduhy.
Evanjeliové príbehy o ľuďoch, ktorých Ježiš uzdravil alebo priviedol zo smrti k životu, sú podložené mnohými mimobiblickými prameňmi z prvých storočí. Ani pohanské a židovské spisy nepopierajú, že Ježiš Nazaretský mal v sebe zvláštnu silu dávajúcu život. Dnešné Markovo rozprávanie o dvoch zázrakoch je vlastne polemikou o živote, ktorý Ježiš ponúka. Žena, ktorú uzdravil, krvácala dvanásť rokov. Dievča, ktoré umrelo, malo tiež dvanásť rokov. Evanjelista opakuje číslo dvanásť – biblické číslo úplnosti, číslo vyvoleného národa, číslo mesiacov v roku, ktoré sú ročným cyklom života. Aj krv je symbolom života. Dvanásťročná choroba ženy preto poukazuje na to, ako život z človeka pomaly ale isto ubúda. Druhá postava, dvanásťročné dievčatko, dosiahlo vek, keď sa podľa vtedajších zvykov malo stať manželkou a matkou, keď malo dávať život. Lenže miesto toho sa po nej načiahla smrť.
Keď ešte existovala nádej na jej záchranu, utekal otec za Ježišom. Pri čítaní nás však vyruší to, že Ježiš sa akosi neponáhľa. Zdrží sa s chorou ženou. Uzdraví ju, a potom s ňou ešte diskutuje... Dievča medzitým umrie. Vďaka tomu však vidíme, v čom spočíva zázrak.
Mnohí sa na Ježiša tlačia a nič sa s nimi ani v nich neudeje... Ten dav zobrazuje náš boj o život – ten život, o ktorý všetci bojujeme, hoci je dopredu jasné, že nevyhráme. Pre väčšinu z nás je telesná smrť najväčším nešťastím. Ale nepriateľom č. 1 je iná smrť, duchovná... Tlačíme sa v kostole na Ježiša, ale mnohí neokúsime silu, ktorá z neho vychádza, pretože žijeme dobrovoľne v ťažkom hriechu. Zriekli sme sa večného života. Miesto úsilia oň vkladáme nádej do vopred prehraného boja.
Ježiš sa absolútne nemieni ponáhľať, aby bojoval s telesnou smrťou. Tento zápas ho príliš nevzrušuje. Telesná smrť je preňho len niečím takým, ako pre nás spánok. Nie je preň žiadnou katastrofou. Nepripojme sa teda k tým, ktorí sa mu vysmievajú. Sme pozvaní vstúpiť do priestoru, kde ho uvidíme triumfovať na celej čiare. Prajem sebe i vám, aby sme neodišli domov, kým nepocítime silu, ktorá z neho vychádza.