V tomto roku si pripomíname 30. výročie kanonizácie blahoslavenej Anežky Českej z rodu Přemyslovcov pápežom Jánom Pavlom II. dňa 12. novembra 1989 vo vatikánskej bazilike sv. Petra. Je považovaná za predzvesť zamatovej revolúcie, ktorá sa začala v Československu o päť dní po nej. Charakter udalosti v historickom kontexte posilnilo aj dávne proroctvo z r. 1455, že „pokojné a šťastné časy v zemi českej nastanú, keď jej obyvatelia telo blahoslavenej Anežky nájdu.“ Púte na slávnostnú bohoslužbu sa vtedy zúčastnilo okolo 10 tisíc veriacich z celého Československa. Na 30. výročie sa bude konať národná púť k sv. Anežke do Ríma. Sviatok má 13. novembra.
Problém s kanonizáciou
Sv. Ján Pavol II. povedal pri kanonizačnej ceremόnii: „Blahoslavená Anežka Česká, hoci žila v čase nám tak vzdialenom, zostala aj dnes žiarivým vzorom kresťanskej viery a hrdinskej lásky.“ Za blahoslavenú bola vyhlásená ešte v r. 1874 pápežom Piom IX. na podnet pražského arcibiskupa kardinála Bedřicha Schwarzenberga. O jej kanonizáciu sa usilovali po stáročia. Jej praneter , kráľovná Eliška, nechala spísať jej životopis, snahy cisára Karla IV. tiež neboli zavŕšené. Príčinou boli stratené ostatky, ktoré boli vtedy podmienkou kanonizácie. Koncom 19. storočia sa našla spodná čeľusť blahoslavenej Anežky v chráme zámku Escorial v Madride. Z Prahy si ju doviezla v r. 1576 Mária, vdova po cisárovi Karlovi V. Na čeľusti je starobylý nápis „Os Venerabilis Agnetze a Praga.“
V r. 1984 daroval španielsky kráľ Juan Carlos časť ostatku, posledný zub čeľusti, Rádu križovníkov s červenou hviezdou vo Viedni. Malý diel z nej získala na prosbu kardinála Tomáška svätovítska kapitula v Prahe.
Kto bola sv. Anežka?
Anežka sa narodila (v r. 1211?) ako deviate dieťa kráľa Přemysla Otakara I. a Konstancie, sestry Gertrúdy, matky sv. Alžbety Uhorskej. Začiatky jej života sa veľmi podobajú na skoré roky jej sesternice, sv. Alžbety. Ako trojročná bola zasnúbená s maloletým poľským kniežaťom Boleslavom, synom Anežkinej pratety Hedvigy, neskôr svätorečenej. Anežka vyrastala pod jej vplyvom, ale ako veľmi citlivá povaha trpela odlúčením od matky a rodiny. Keď jej malý snúbenec zomrel, vrátila sa domov. Stala sa dôležitou figúrkou otcových mocenských záujmov. Zasnúbil ju s Henrichom, synom cisára Fridricha II. Anežka sa musela presťahovať na viedenský dvor babenberského vojvodu Leopolda, aby sa naučila dvorským mravom. Toto Anežke vôbec nebolo po chuti, ale vo Viedni sa zoznámila s ideálmi františkánskeho hnutia a začala v nej klíčiť myšlienka na život v kláštore v láske k Bohu a blížnym a na pokánie za hriechy jej otca a rodu.
Jej spôsob života v modlitbe a skromnosti vzbudzoval u dvora údiv, u niektorých obdiv, ale aj výsmech. Jej zasnúbenie bolo preto zrušené, vracia sa domov, ale jej otec zahájil trestnú výpravu proti Leopoldovi. Neskôr požiadal o jej ruku anglický král Henrich III., následne jej bývalý snúbenec,ľ nemecký král Henrich VII., po ňom sám cisár Fridrich II., považovaný niektorými za Antikrista. Anežka všetky ponuky odmietla a rozhodla sa pre kláštor. Odmietla tak tri koruny pre tú najcennejšiu.
Do Prahy prichádza v r. 1231 prvá františkánska misia a v tom istom roku umiera Anežkina sesternica Alžbeta Uhorská-Durínska. Podľa jej príkladu zakladá Anežka so svojou matkou Konštanciou prvý špitál, neskôr celú sieť špitálov a kláštor klarisiek na Františku v Prahe, na čo venuje celé svoje kráľovské veno. Vstúpila do rádu klarisiek, ktoré prišli do Prahy z Assisi. Jej brat, kráľ Václav I. ju v tom podporuje, povoláva do Prahy minoritov a zakladá pre nich kláštor u sv. Jakuba.
Do kláštora klarisiek vstúpila Anežka a s ňou sedem dcér z popredných šľachtických rodov. Pápež Gregor IX. ju menoval abatyšou a vzal si ju pod svoju priamu ochranu. Zakrátko tu vzniklo malé české Assisi. So sv. Klárou si vymenili rad listov, z ktorých sa niektoré, venované Anežke, zachovali. Klára ju nazýva „svojou ctihodnou a pred všetkými smrteľnými milovanou sestrou“.
Špitálne bratstvo, ktoré sa staralo o chorých, bolo na Anežkinu žiadosť v r. 1237 povýšené na samostaný rád. Anežka sa tak stala jedinou ženskou zakladateľkou mužského rádu v dejinách cirkvi, jediného rádu českého pôvodu, označovaného červenou hviezdou, neskôr nazvaného rádom križovníkov, ktorý existuje dodnes. Zriadila aj novú budovu špitálu a kostola pri pražskom moste (Karlovom). Anežka musela bojovať o čistotu rehole, prijateľnú aj pre Kláru a tú potom pápež Inocenc IV. schválil. Prehlbovala si vnútorný duchovný život až k mysticizmu a pritom preukazovala vynikajúce organizačné a inšpirátorské schopnosti. V r. 1282 umiera ako zmierna obeta v čase veľkého úpadku kráľovstva jej rodu, v čase hladu a moru.
Jej pozostatky boli uložené na Smrtnú nedeľu (piata pôstna) v kaplnke Panny Márie, neskôr prenesené pre záplavy na iné miesto a stratené. Najskôr to bolo dielo Božej Prozreteľnosti, aby sa svätorečenie uskutočnilo v zrelom čase. Čo tým chcela Prozreteľnosť povedať, nad tým sa mnohí zamýšľajú. Vzhľadom na prepojenosť novodobých českých a slovenských dejín je to veľká téma aj pre budúcnosť Slovenska. Je to posolstvo pre mravnú a spoločenskú obnovu, tak aktuálnu v týchto časoch. Jej oddanosť myšlienke náboženskej obnovy a jej neúnavná snaha obhájiť Františkov odkaz inšpiruje k obnove ducha, schopného priniesť najväčšie obety náboženským ideám. Toto je zrejme to posolstvo, určené kresťanom tretieho tisícročia.
Literatúra:
Blahoslavená Anežka Česká, sborník ke svatořečení, usporiadal Bohumil Svoboda, Česká katolická Charita, Praha, 1989.