Sviatkom Všetkých svätých oslavujeme víťazstvo kresťanov, o ktorých veríme, že dosiahli nebo. Mužov a žien, ktorí sú Cirkvou oficiálne vyhlásení za svätých, je naozaj veľa. Nezabúdajme však ani na ľudí, ktorých všetci poznáme ako vynikajúcich svedkov evanjelia, no za svätých pravdepodobne nikdy vyhlásení nebudú, pretože v ich cirkvi sa od tejto praxe v dôsledku reformácie upustilo. Aj oni sú vynikajúcim príkladom hodným nasledovania, preto si aspoň dvoch z nich pripomenieme...
Vy ste svetlo sveta. Mesto postavené na návrší sa nedá ukryť. Ani lampu nezažnú a nepostavia pod mericu, ale na svietnik, aby svietila všetkým, čo sú v dome. Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach.
Mt 5,14-16
Roger Schutz. Zdroj: wikipedia
Roger Louis Schutz-Marsauche
Viete, kto je to Roger Louis Schutz-Marsauche? Asi nie. Tento muž je známy skôr ako "Brat Roger". Bol zakladateľom a predstaveným ekumenického spoločenstva vo francúzskom Taizé.
Narodil sa roku 1915 v Provence vo Švajčiarsku v rodine reformovaného farára ako najmladší z deviatich detí. Jeho matka pochádzala z protestantskej rodiny. Vďaka nej získal lásku k hudbe o ktorej hovoril, že „v hudbe sa plnosť Božia stáva dostupnejšou". Najviac však jeho životné postoje ovplyvnila stará mama. Počas 1. svetovej vojny pomáhala vojnovým utečencom, ženám a starým ľuďom, ktorým poskytla vo svojom dome úkryt. Jej túžbou bolo zmierenie znepriatelených kresťanov. Hoci bola protestantka, chodila do katolíckeho kostola, kam vodila aj Rogera. Neskôr, počas štúdií, ho rodičia ubytovali u akejsi katolíčky, u ktorej spoznal katolícku tradíciu.
Roger ako mladík ochorel na tuberkulózu a počas liečenia v horách si obľúbil ticho a samotu. V roku 1940 prišiel do dedinky Taizé v Burgundsku a v dome ktorý kúpil, prijímal vojnových utečencov. V roku 1944 sa sem vrátil s dvomi bratmi, ktorí sa k nemu pripojili a spoločne navštevovali blízky zajatecký tábor. Spoločne požiadali biskupa z Autuno o povolenie používať opustený katolícky kostol. Toto povolenie im podpísal vtedajší apoštolský nuncius v Paríži Angelo Giuseppe Roncalli (neskorší pápež Ján XXIII.). Na veľkonočnú nedeľu v roku 1949 prví siedmi bratia zložili rehoľné sľuby čistoty, chudoby a poslušnosti. Tak začalo svoju činnosť ekumenické bratstvo – evanjelické rádové spoločenstvo.
Do Taizé prichádzalo stále viac pútnikov i mladých ľudí. Preto bol postavený nový kostol – Chrám zmiernenia. Na jeho otvorení sa zišli predstavitelia protestantských a nemeckých evanjelických cirkví, katolíckej cirkvi, zástupca patriarchu Konštantínopola a biskupa z Canterbury. Pod vplyvom udalostí z roku 1968 zvolal brat Roger o päť rokov neskôr prvý Koncil mladých, ktorého hlavnou myšlienkou bola snaha o mier, zmierenie v cirkvi a dôveru vo svete. V roku 1969 komunita v Taizé prijala prvého katolíckeho brata. Dnes ju tvorí asi sto bratov rôznych vyznaní.
Neprosím len za nich, ale aj za tých, čo skrze ich slovo uveria vo mňa, aby všetci boli jedno ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás, aby svet uveril, že si ma ty poslal.
Jn 17,20-21
Snaha brata Rogera o jednotu kresťanov prostredníctvom zmierenia nekatolíkov a rímskej cirkvi viedla k novým perspektívam v ekumenizme. Brat Roger dokázal vytvoriť vzťah dôvery a priateľstva s Jánom XXIII., Pavlom VI. i Jánom Pavlom II., ktorý sa inšpiroval Rogerovým vzťahom k mladým a vznikli tak svetové dni mládeže. Komunite v Taizé bolo začiatkom 70-tych rokov povolené Pavlom VI. denne prijímať eucharistiu v katolíckej svätej omši. Brat Roger zomrel 16. augusta 2005 rukou psychicky chorej ženy počas večernej modlitby. Jeho celoživotné úsilie o jednotu kresťanov prostredníctvom modlitby, dialógu a zmierenia pokračuje a bude pokračovať cez jeho nasledovníkov a sympatizantov.
Dietrich Bonhoeffer so svojimi žiakmi. Zdroj: wikipedia
Dietrich Bonhoeffer
Narodil sa roku 1906 v sliezskom meste Breslau ako šiesty z ôsmich detí. Jeho otec bol psychiater a neurológ, matka, povolaním učiteľka, bola vnučkou evanjelického teológa Karla von Hase. Vyučovala svoje deti doma a starala sa o ich kresťanskú výchovu. V roku 1912 sa presťahovali do Berlína.
Dietrich začal študovať teológiu v Tubingene, zároveň navštevoval aj prednášky z filozofie. Po štúdijnom pobyte v Ríme sa vrátil do Berlína. Tam sa stretol s predstaviteľmi liberálnej teológie, ktorí ho výrazne ovplyvnili. Ako 21 ročný promoval s vyznamenaním. V roku 1928 sa stal vikárom nemeckého evanjelického zboru v Barcelone a o rok neskôr odborným asistentom na Univerzite Friedricha Vilhelma v Berlíne. Rok strávil ako štipendista na Union Theological Seminary v New Yorku. Po návrate do Nemecka vyučoval teológiu.
Naozaj poznávam, že Boh nenadŕža nikomu, ale v každom národe milý mu je ten, kto sa ho bojí a koná spravodlivo.
Sk 10,34-35
Po prevzatí moci nacistami v roku 1933 bola voči ním Bonhoefferova rodina kritická. Bonhoeffer vo svojej rozhlasovej prednáške „Premeny pojmu vodca" otvorene kritizoval nacistický „princíp vodcu" a Hitlerov kult. Veľmi citlivo sa ho tiež dotýkali dôsledky prenasledovania Židov, o čom hovoril aj vo svojich kázňach. Nekompromisne vystupoval voči časti teológov z radov Nemeckej evanjelickej cirkvi, ktorí súhlasili s nacistickou protižidovskou ideológiou. Od októbra 1933 pôsobil ako farár v Londýne. Tam sa zoznámil s anglikánskym biskupom Georgom Kennedym Allenom Bellom, predstaviteľom ekumenického hnutia, s ktorým sa spriatelil. Svoje nádeje v ťažkej spoločenskej situácii vkladal do mladých ľudí združených v ekumenickom hnutí.
V roku 1935 sa vrátil opäť do Nemecka. O dva roky neskôr nacisti zatvorili kazateľsky seminár, Bonhoeffer však naďalej tajne vzdelával mladých bohoslovcov. Po neúspešnom pokuse o atentát na Hitlera ilegálnym hnutím bol Dietrich Bonhoeffer spolu so svojím švagrom zatknutý a uväznený. Posledný list rodičom napísal 17. januára v roku 1945. Vo februári bol preložený do koncentračného tábora Buchenwald a začiatkom apríla do Flossenburgu. Dňa 9. apríla v roku 1945 na svitaní bol popravený. Lekár, ktorý bol toho svedkom, napísal, že Bonhoeffer pôsobil pokojne a sústredene, rozlúčil sa so spoluväzňami, krátko sa pomodlil a zmierene kráčal na popravisko.
Spracovala: Daniela Dranáčková