Duch hnal Ježiša na púšť. Na púšti bol štyridsať dní a satan ho pokúšal. Bol medzi divou zverou a anjeli mu posluhovali. Keď Jána uväznili, Ježiš prišiel do Galiley a hlásal Božie evanjelium. Hovoril: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu.“
Mk 1,12-15
V dnešnej liturgii slova sme sa ponajprv vrátili v dejinách spásy až do čias biblickej prehistórie. Zašli sme až k rozprávaniu o dňoch Noema a o potope sveta. Potopou Boh doslovne „zmyl“ všetko hriešne, no nemal v úmysle zničiť stvorenie. Zachránil všetky zvieratká i jednu jedinú ľudskú rodinu, osem ľudí, ktorí mu uverili a postavili koráb. V príbehu o potope je mnoho symboliky: vieme, že sa začala v prvý deň týždňa. To je i deň, keď sa na počiatku začalo stvorenie sveta. Voda potopy je vodou, v ktorej sa rodí nové stvorenie po tom, ako bolo staré poznačené hriechom. Táto udalosť bola v istom zmysle krstom, ktorým prešla zem a všetko, čo na nej bolo.
Ak si uvedomíme, že pri potope pršalo štyridsať dní, začíname chápať, prečo tento starý príbeh z Knihy Genezis osvecuje aj tajomstvo Ježišovho štyridsaťdenného pobytu na púšti. Počas štyridsiatich dní dažďov bol totiž Noe zatvorený v drevenom korábe s divou zverou. Keď potom prestalo pršať, aký to bol deň? Bol piatok. Podľa evanjelistu Marka je Ježiš na púšti s divou zverou taktiež štyridsať dní. Kedy sa končí tento pôst? Správna odpoveď je: končí sa v deň jeho smrti, na Veľký piatok.
Pokúsim sa to vysvetliť: v Knihe Múdrosti nachádzame takéto slová: Ľudia zverujú svoje životy aj nepatrnému drevu, a keď prechádzajú na člne cez vlnobitie, zachraňujú sa. Na začiatku, keď hynuli namyslení obri, – tu autor hovorí o potope – nádej sveta našla útočisko na loďke a vedená tvojou rukou, [Bože], zanechala budúcemu veku semeno na nový zrod. Požehnané drevo, ktoré je nástrojom spravodlivosti! (Múd 14,5-7). Kresťanskí teológovia prvých storočí pochopili tento posvätný text tak, že Noemova archa je predobrazom Ježišovho kríža. Je to drevo na ktorom bolo zachránené ľudstvo i celé stvorenie.
Rozprávanie o Kristovi na púšti je teda príbehom, ktorý je viac teologický než historický. Údaj o štyridsiatich dňoch je obrazným, nie chronologickým. Štyridsať dní na púšti, to je celý Ježišov pozemský život. Púšť naznačuje, čo pre Božieho Syna znamená opustiť nebo a Božskú slávu a prijať za svoj tento biedny život. Znamená to prijať slabosť, zraniteľnosť, okúsiť bolesť, nedostatok, strach, hlad a dokonca i pokušenia. Ide o veľké Božie sebazaprenie. Ježišov pozemský život je opravdivým pôstom od počiatku až do konca. A iba tento opravdivý Kristov pôst je cestou k opravdivej Veľkej noci a k záchrane v opravdivej potope, pri ktorej sa na loďke kríža zachránia mnohí, čo uverili a v krste sa stali Ježišovou novou rodinou.
Prečo sa teda počas týchto štyridsať dní máme postiť? „Aby sme nasledovali Ježiša“, hovoríte. Tak ho nasledujme. Zíďme tiež z nášho piedestálu a skloňme sa k ľuďom, ktorí potrebujú našu lásku a naše svedectvo. Staňme sa osobami, ktoré tak, ako Kristus, prijímajú a uskutočňujú Boží plán záchrany človeka. Hoci by sa nám mal smiať aj celý svet, postavme archu – Kristov kríž – a úplne sa naň spoľahnime ako na našu spásu. Potom nechajme, nech voda krstu a slzy pokánia vezmú všetko ostatné a my vstúpme do nového života.