Mariánske zjavenia: Saint-Étienne-le Laus

História Cirkvi vo Francúzsku je spojená s veľkými mariánskymi zjaveniami, z ktorých najznámejšie sa odohralo v Lurdoch, ďalšie v Paríži na Rue du Bac, v La Salette a v Pontmain. Rovnako významné i keď možno menej známe je nedávno schválené zjavenie Panny Márie z Laus. Koncom 17. storočia v rokoch 1664 až 1718 sa tu Panna Mária zjavovala dnes už blahoslavenej Benoîte Rencurel, chudobnej pastierke zo Saint-Étienne-le Laus. Dňa 4. mája 2008 biskup Jean-Michel de Falco z diecézy Gap oficiálne uznal pravosť zjavení v Laus.

V malebnom údolí francúzských Álp (dep. Heutes Alpes, región Provence-Alpes-Côte d’Azur), neďaleko mesta Gap v diecéze Embrun leží dedinka Saint-Étienne-le Laus. Nad údolím obklopeným hustými lesmi a zvlažovaným riekou Vence, sa týčia končiare hôr Theus a St. Maurice. Pútnik prichádzajúci z údolia Vence pred sebou zrazu uvidí kostol v Laus a uvedomí si, že sa blíži k miestu zvláštnej úcty.

Vizionárka - pastierka

Benoîte Rencurel (1647 – 1718) sa narodila v Saint-Étienne d'Avançon v rodine jednoduchých pokorných sedliakov. V dedine nebola žiadna škola, preto sa nenaučila čítať ani písať. Keď mala sedem rokov, zomrel jej otec a tak pomáhala osirelej rodine ako pastierka oviec u farmára v susedstve. Už ako dieťa vynikala skromnosťou, láskou k modlitbe a veľkým súcitom k chudobným. Často darovala i to málo jedla, ktoré mala pre seba, chudobným ľuďom. Rozdávala biednym jedlo i počas hladomoru, za čo si vyslúžila nepochopenie, hnev i bitku od vlastnej matky. Jediným majetkom, ktorý si vzala do služby, boli šaty a ruženec. Farmár, u ktorého slúžila, sa k nej správal veľmi hrubo, Benoîte však jeho tvrdosť a ponižovanie znášala pokojne a s veľkou pokorou. Jednoduchosť a láskavá povaha dievčaťa spôsobili, že sa tento tvrdý človek postupne začal meniť k lepšiemu. Benoîte žila skromne, nesťažovala sa na chudobu a ťažké podmienky, naopak, nachádzala v nich príležitosť ku každodennému cvičeniu v sebazapieraní a v pokání. Raz počula v kázni o láske Panny Márie k hriešnikom a o ochrane tých, ktorí sa zasvätili jej službe. Benoîte pocítila veľkú túžbu patriť medzi duše oddané Panne Márii, odovzdať jej svoj život a veľmi si želala aspoň raz ju uvidieť.

Často pásla ovečky na hore St. Maurice. Na vrchole hory stála zničená kaplnka zasvätená svätému Mauríciovi. V jeden májový deň r. 1664 sedela šestnásťročná Benoîte neďaleko kaplnky a modlila sa ruženec. Bola unavená a smädná. Neďaleko kaplnky vyvieral prameň vody, ale Benoîte o ňom nevedela. Kým sa modlila medzi ovečkami, priblížil sa k nej starší muž a oslovil ju: “Čo tu robíš, dievča?” “Pasiem tu svoje ovce a modlím sa k dobrému Bohu. Ale som veľmi smädná”, odpovedala Benoîte. “Ale veď tu blízko teba je voda”, povedal starý muž a ukázal na studňu. Benoîte netušiac, že sa rozpráva so samotným svätcom, srdečne poďakovala a pozvala ho, aby si s ňou zajedol chlieb. Starec poďakoval a povedal, že on je svätý Maurícius, patrón jej obľúbenej hory. Požiadal ju, aby ovečky zaviedla do údolia blízko Saint-Étienne, tam sa splní jej želanie.

Na druhý deň Benoîte zahnala ovečky tam, kam ju svätec poslal. Bola to veľká roklina, ktorá sa rozprestierala od dediny až po hranice lesa k vrchom. Na východe bola malá jaskyňa, v ktorej sa Benoîte rada modlievala ruženec. Náhle sa pred užasnutou Benoîte objavila mladá žena nezvyčajnej krásy. Stála na malej skale s dieťaťom na rukách. Zjavenie sa dva mesiace opakovalo na tom istom mieste, pani však neprehovorila. Benoîte nevedela, kto je krásna pani, no napriek jej mlčaniu ju v prítomnosti zjavenia napĺňala veľká radosť a vnútorné svetlo. Aj ovečky sa počas celých dvoch mesiacov samé vždy rozbehli na miesto zjavenia, hoci tam neboli úrodné pastviny.

Benoîte, plná radosti, povedala ľuďom v dedine o stretnutí s krásnou paňou. Vyslúžila si však iba nedôveru a hnev. Keď sa farmár dozvedel, že vodí jeho ovce na neúrodné miesta, zakázal jej tam chodiť a prikázal, aby pásla ovce na lepších pasienkoch ďaleko od miesta zjavenia. Benoîte poslúchla, ale ovečky sa vždy rozbehli naspäť do neúrodného údolia. Farmár preto sám odviedol ovce na dobré pasienky, ale ony opäť utiekli k zakázanej rokline. Prekvapený muž ich nedokázal zastaviť. Vtedy sa stalo niečo zvláštne, akoby vnútorne pochopil, že je to vyššia vôľa, s ktorou nemá bojovať. Odvtedy nechal Benoîte, aby pásla ovečky v zakázanej rokline. A na prekvapenie všetkých v dedine, ovečky prichádzali odtiaľ nasýtené a spokojné.

Zjavenia sa opakovali každý deň a Benoîte sa neskôr s paňou mohla i rozprávať, jej meno však stale nepoznala, oslovovala ju preto “pekná pani”. Keď sa správa o tajomných zjaveniach rozšírila medzi ľuďmi, sudca Grimaud považoval za svoju povinnosť mladú pastierku vypočuť. Benoîte odpovedala na všetky otázky s jednoduchou úprimnosťou. Kto je krásna pani však nevedela. Sudca ju poslal ku kňazovi, aby sa vyspovedala a prijala Eucharistiu. Benoîte poslúchla a posilnená sviatosťami odvážila sa požiadať pani, aby jej povedala svoje meno. Pani jej odpovedala: "Ja som Mária, Ježišova Matka. A vôľou môjho Syna je, aby som bola v tejto farnosti uctievaná, ale nie na tomto mieste. Preto požiadajte predstaveného, aby zorganizoval procesiu na toto miesto spolu s farníkmi.“ Benoîte zopakovala pred predstaviteľmi obce posolstvo Panny Márie a 29. augusta sa uskutočnil v údolí slávnostný sprievod všetkých dedinčanov, vedený kňazom. Benoîte vnútorným poznaním pochopila, že na tomto mieste už Pannu Máriu neuvidí.

Zjavenie sa zopakovalo až o mesiac neskôr, na ceste k Laus. Panna Mária oznámila Benoîte, že ju uvidí v malej kaplnke v Laus. Kaplnka, nazývaná Notre Dame de Bon-Rencontre, bola postavená v r. 1640 a bola veľmi schátraná. Panna Mária však Benoîte povzbudila predpoveďou, že onedlho na mieste rozpadajúcej sa kaplnky bude stáť krásny nový chrám, v ktorom bude slúžiť mnoho kňazov, príde tam k mnohých obráteniam a peniaze na stavbu chrámu obetujú chudobní. Benoîte odvtedy navštevovala kaplnku každý deň a trávila tam veľa času v modlitbách. Postupne sa na tom mieste zhromažďovali ľudia z dediny i okolia, až sa kaplnka stala malou pre všetkých. Ľudia sa hromadne spovedali, bolo potrebné povolávať ďalších a ďalších kňazov, ktorí spovedali vonku, medzi skalami. Putovali tam celé farnosti, udialo sa mnoho zázračných uzdravení a obrátení.

Cirkevné vyšetrovanie

V r. 1665 sa cirkevné orgány rozhodli udalosti v Laus vyšetriť. Biskup diecézy Embrun A. M Lambert spolu s ďalšími cirkevnými predstaviteľmi podrobne preskúmali zjavenia, Benoîte bola podrobená prísnemu vypočúvaniu. Musela zniesť nedôveru, zastrašovanie, snahu prichytiť ju pri klamstve, ale ona všetko znášala pokojne a vyrovnane. Prozreteľnosť to zariadila tak, že biskup sa stal svedkom zázračného uzdravenia ťažko ochrnutej ženy Kataríny Vial. Katarína mala ochrnuté nohy, dlhé roky nemohla chodiť. V čase vyšetrovania pravosti zjavení bola v Laus a modlila sa novénu k Panne Márii. Na deviaty deň pocítila v nohách silu a mohla sa postaviť. Biskup práve slúžil svätu omšu a videl, ako sa dovtedy ochrnutá žena postavila a chodila, hoci predtým každý deň videl ako ju bezvládnu prinášajú do kaplnky. M. Gaillard, pomocný biskup z Gap to neskôr potvrdil: ”Ja sám som vtedy slúžil omšu a videl som, že biskup bol taký ohromený, že len s ťažkosťou dokázal prečítať posledné slová z Evanjelia a kniha na oltári bola zvlhčená jeho slzami.” Biskup Lambert sa odvtedy stal obhajcom a ochrancom mladej pastierky.

Kostol postavili chudobní

Benoîte bola neustále obviňovaná z klamstva a výmyslov, nepriateľstvo mnohých vplyvných ľudí voči nej sa vystupňovalo natoľko, že sa podarilo dosiahnúť jej uväznenie. Napriek tomu do Laus prúdilo čoraz viac pútnikov a tak sa M. Lambert rozhodol o štyri roky po prvom zjavení Panny Márie vybudovať na mieste pôvodnej kaplnky nový kostol, ako predpovedala Panna Mária. Keď kostol začali stavať, nemali takmer žiadne prostriedky, iba niekoľko truhlíc s obilím. Stačilo to na týždeň. Potom sa vyzbieralo toľko peňazí, koľko stačilo na ďalší týždeň a tak stavba pomaly pokračovala a vždy sa vyzbieralo presne toľko, koľko bolo treba. Pútnici, ktorí prichádzali do Laus, sa dohodli, že každý prinesie jeden kameň. Zdalo sa to neuveriteľné, ale takto sa zhromaždil dostatok potrebného materiálu. Pútnici pomáhali almužnami i vlastnou prácou. Za necelé štyri roky bol kostol dokončený. Časť dal postaviť na svoje náklady arcibiskup z Embrunu, z vďačnosti za vyliečenie z ťažkej choroby, na príhovor Panny Márie z Laus. Kostol bol skutočne “dielom chudobných”.

Nepriateľské útoky voči zjaveniam Panny Márie z Laus i voči Benoîte však neprestávali. Krátko po vysviacke kostola obnovili niektorí členovia kapituly v Embrune staré obvinenia a pod hrozbou exkomunikácie zakázali kňazom slúžiť v novom kostole sväté omše. Po smrti biskupa Lamberta bol menovaný nový biskup a po opätovnom vypočúvaní Benoîte konečne vydal vyhlásenie, že zjavenia Panny Márie v Laus sú Božím dielom, povolil púte do Laus a potvrdil, že podozrenia voči Benoîte sú neopodstatnené. Novozvojený arcibiskup, Monseigneur de Genlis, osobne navštívil Laus a keď videl úprimnosť a oddanosť veriacich v preplnenom chráme, vyhlásil, že doteraz nebol svedkom takej jednoduchej a úprimnej zbožnosti. Benoîte bola v jeho očiach symbolom pokory, nezaujatosti, lásky a odpustenia voči všetkým, ktorí jej ubližovali. Jej úcta k Ježišovi a jeho svätej Matke bola hlboká a úprimná. Zažila víziu v ktorej uvidela Krista trpiaceho a krvácajúceho na kríži a odvtedy túžila trpieť s ním. Modlitbami, prísnou skromnosťou a tvrdým pokáním obetovala svoj život za obrátenie hriešnikov. Stala sa dominikánkou tretieho rádu a ako laická sestra slúžila pútnikom. Mala dar čítať v ľudských srdciach, povzbudeniami a úprimnými radami prispela k obráteniu mnohých ľudí.

Vojskom proti kostolu

Neprajnosť, nenávisť a nepochopenie však prenasledovali pútnické miesto Laus i ďalšie roky. V r. 1692 vtrhli vojská Savojského vojvodu do Dauphinoise a obsadili Embrun. Zbúrali kostol v Laus, vyplienili ho a zničili všetko, čo nemohli odniesť. Keď sa obyvatelia Laus vrátili domov z Marseille, kde sa ukrývali, zostali zdesení z toľkého znesvätenia. Dom pre kňazov bol spálený, mramorové oltáre zbúrané, z kostola ostali trosky. Benoîte ani vtedy nestratila pokoj a dôveru a všetkých utešovala: “Máme viac než sme mali pred dvadsiatimi ôsmymi rokmi.” Hneď začali práce na obnove kostola, Benoîte sama organizovala všetky práce a povzbudzovala robotníkov. Kostol bol o niekoľko mesiacov opäť vybudovaný z darov chudobných, ešte krajší ako pred zbúraním.

"Útok" jansenitov

Po smrti kňazov, ktorí dovtedy slúžili v Laus, boli vymenovaní noví z radov jansenistov. Veriacim v Laus nastali opäť ťažké časy. Jansenisti zakázali všetky púte, zničili vybudované oratóriá, vyháňali pútnikov a kázali proti ľudovej úcte k Panne Márii. Benoîte zakázali modliť sa vo svätyni, odmietli jej vysluhovať sviatosti, dovolili jej zúčastniť sa iba na jednej svätej omši v týždni. Ich prenasledovanie trvalo desať rokov. Jej zbraňami boli opäť modlitba a dôvera. V r. 1712 arcibiskup z Embrunu jansenistických kňazov odvolal a svätyňu v Laus zveril misionárom známym ako Notre Dame de Sainte-Garde. Do Laus sa na nejaký čas vrátil pokoj. Benoîte zomrela počas Vianoc v r. 1718 v povesti svätosti.

Kostol a revolúcia

Misionári sa starali o svätyňu i pútnikov až do r. 1791, kedy svätyňu zničila ďalšia revolúcia. Kňazi boli vyhnaní, kostol vyrabovaný a znesvätený, zničené boli aj všetky kríže a náboženské pamiatky a symboly v okolí. Veriaci chodili naďalej do spustošenej svätyne a v modlitbách sa odovzdávali pod ochranu Matky Božej. Počas veľkého sucha zorganizovali z okolitých dedín verejnú procesiu do Laus s prosbou o dážď. Boli vypočutí, spustil sa hustý dážď a úroda bola zachránená.

V r. 1802 svätyňu odkúpil a obnovil Monseigneur Miollis, biskup z Digne. Traja z misionárov, ktorí prežili, sa vrátili do obnoveného chrámu. Neskôr bola založená nová kongregácia misionárskych kňazov, boli vybudované nové oratóriá a kaplnky. Pútnické miesto opäť ožilo. Dnes je Laus miestom modlitieb a stretnutí pútnikov z celého sveta. Pozoruhodný je veľký záujem o sviatosť zmierenia. V čase sviatkov tu spovedá naraz i 40 kňazov denne, niekedy aj celú noc. Je miestom mnohých milostí, obrátení a uzdravení.

Božia Matka bdie nad svojimi deťmi. V Saint-Étienne-je-Laus pozývala ľudí, aby sa k nej obracali ako k “útočisku hriešnikov”. Mladú Benoîte pripravila na úlohu obetovať sa za hriešnikov a zverila jej misiu pomáhať ľuďom, aby si uvedomili, že potrebujú obrátenie a pokánie. Hoci od udalostí v Laus uplynulo veľa rokov, výzva k obráteniu je a bude stále aktuálna. Prosme Božiu Matku – Útočisko hriešnikov – aby nám v tom pomáhala.

Spracované pňňodľa internetových zdrojov.