Mariánske zjavenia: Francúzsko – Rue du Bac

November 12, 2019

Panna Mária nám vo svojich posolstvách odovzdáva láskyplné napomenutia i vážne varovania. Na miestach jej zjavenia často vytryskne prameň liečivej vody, prostredníctvom ktorého sa dejú mnohé zázračné uzdravenia. Dňa 27. novembra 1830 nám prostredníctvom pokornej rehoľníčky sv. Kataríny Labouré zanechala ešte jeden vzácny dar – Zázračnú medailu.

 

Katarína Labouré

Sv. Katarína Labouré sa narodila 2. mája 1806 vo Fain-les-Moutiers, neďaleko mesta Dijon vo východnom Francúzsku. Bola deviata z jedenástich deti a pri krste dostala meno Zoe. Ako deväťročnej jej zomrela matka. Pre malé dievčatko to bola ťažká rana, ale malá Zoe sa utiahla do kaplnky, kam od útleho detstva veľmi rada chodievala a s láskou a s detskou odovzdanosťou oslovila Pannu Máriu: „Odteraz ty budeš mojou mamou.“ Panna Mária jej prosbu splnila. Zoe mala Máriu vo veľkej láske. Veľmi skoro začala pociťovať túžbu po zasvätenom živote, ale po odchode svojej staršej sestry do kláštora musela prevziať starostlivosť o domácnosť. Robila to príkladne, postupne k ťažkej práci a pravidelnej modlitbe pripojila sv. omšu a pôst i pomoc chudobným a so všetkým sa každý večer zdôverovala panne Márii. Tieto povinnosti jej zaberali veľa času, preto nemohla navštevovať školu. Čítať a písať sa naučila až v kláštore. Jej túžba po rehoľnom živote silnela a keď sa jej vo sne prihovoril sv. Vincent de Paul, pevne sa rozhodla vstúpiť do spoločenstva dcér kresťanskej lásky (tzv. vincentiek). Narazila však na silný nesúhlas svojho otca. Aby ju odhovoril od tohto rozhodnutia, poslal ju do Paríža na výpomoc k príbuzným, ktorí vlastnili reštauráciu. Hovoril: „Nech tam Zoe spozná život a potom nech sa rozhodne." Zoe pokorne poslúchla. Svojej nebeskej mame však dala sľub, že ju nesklame a nikdy nezarmúti a rozhodnutie odísť do kláštora o nejaký čas otcovi zopakovala. Otec nakoniec súhlasil i vďaka príhovoru svojej švagrinej, ktorá mladú Zoe podporila.

 

Túžba vidieť Máriu

Do noviciátu v Paríži na Rue du Bac vstúpila 21. apríla 1830 a prijala rehoľné meno Katarína. Už od začiatku vstupu do kláštora sa začali u nej prejavovať mimoriadne omilostenia. Pri slávnostnom prenesení relikvií zakladateľa rehole, sv. Vincenta de Paul, z chrámu Notre Dame do kaplnky lazaristov na Rue de Sevres mala videnie srdca sv. Vincenta, ktoré sa jej počas troch dní zjavovalo nad malou schránkou s jeho relikviami. Bolo predzvesťou veľkých zjavení Panny Márie. V júni v tom istom roku uvidela Pána Ježiša v Eucharistii a Krista Kráľa. Katarína však celý čas veľmi túžila uvidieť Pannu Máriu. Každý večer si líhala s vrúcnou prosbou: „Keby som ju aspoň raz mohla uvidieť!“

 

V noci z 18. na 19. júla (deň pred sviatkom sv. Vincenta) Katarína počula hlas: „Sestra, sestra“! Uvidela malého chlapca, ktorý ju volal: „Rýchlo vstaň a poď do kaplnky, Svätá Panna ťa čaká!“ Katarína nasledovala dieťa, mysliac si že je to sen. Všade, kadiaľ prechádzali sa rozsvecovali svetlá. Dvere do kaplnky sa otvorili a všetko bolo ožiarené ako pri slávnostnej sv. omši. Dieťa ju viedlo k oltáru a tam uvidela prichádzať krásnu ženu. Dieťa povedalo: „Hľa, Svätá Panna!“ Pani sa posadila a chlapec zopakoval už hlasom muža: „Hľa, Svätá Panna!“ Katarína pribehla k Panej a kľakla si pred ňou a odohral sa dôverný rozhovor, na ktorý Katarína spomínala: „Vtedy sa odohrala najkrajšia chvíľa môjho života. Je nemožné opísať, čo som cítila! Sv. Panna mi hovorila, ako sa mám správať voči predstaveným ako i mnohé iné veci, o ktorých nemôžem rozprávať. Potom ukázala rukou na oltár. Tu mám prichádzať a otvárať si svoje srdce. Tu dostanem potrebnú útechu. Opýtala som sa, čo to všetko znamená. Vysvetlila mi to.“ „Dieťa moje, pán Boh vás chce poveriť istým poslaním. Budete mať trápenie, ale všetko prekonáte s presvedčením, že to znášate z lásky k Pánu Bohu.“ (...) Časy budú zlé. Na Francúzsko doľahne nešťastie, trón bude zvrhnutý. Vo svete bude veľa rôznych pohrôm. Ale prichádzajte k tomuto oltáru. Tu dostanú mnohé milosti tí, ktorí budú o ne prosiť zbožne a s dôverou...“ Katarína rozpovedala všetko svojmu spovedníkovi, otcovi Aladelovi. Pokladal však jej rozprávanie za ilúzie a predstavy. Keď ale o desať dní vypukla revolúcia, začal brať jej rozprávanie vážne.

 

Večer 27. novembra, o štyri mesiace po prvom zjavení, bola Katarína spolu so sestrami v kaplnke. Počas rozjímania počula ruch na tribúne. Uvidela sv. Pannu, ktorá stála vo výške obrazu sv. Jozefa. Ako ju Katarína neskôr opísala, stála „odetá do rúcha zo zlatobieleho hodvábu, stála na guli, z ktorej bolo vidno iba polovicu, v rukách zdvihnutých do výšky hrude držala zlatú guľu a na nej bol malý krížik, guľa predstavovala zemeguľu, oči mala pozdvihnuté k nebu. Bola taká krásna, že to nemožno opísať. (...) Na rukách mala prstene s drahými kameňmi. Niektoré boli väčšie, iné menšie. Vychádzali z nich lúče, niektoré jasnejšie iné menej žiarivé.“ Počas tohto videnia Katarína počula vnútorný hlas: „Táto guľa predstavuje celý svet, zvlášť Francúzsko (...) a každého človeka osobitne. (...) Krása a jas lúčov, takých nádherných, je symbolom milostí, ktoré rozdávam všetkým, ktorí o ne prosia. Drahokamy, ktoré nevysielajú lúče, predstavujú milosti, o ktoré ľudia zabúdajú prosiť.“ Potom sa okolo Panny Márie utvoril oválny nápis zo zlatých písmen: „Ó, bez hriechu počatá Panna Mária, oroduj za nás, ktorí sa k tebe utiekame.“ Katarína opäť počula vnútorný hlas: „Dajte zhotoviť medailu podľa tohto vzoru. Tí, ktorí ju budú nosiť s dôverou, dostanú mnoho milostí!“ Potom sa obraz zmenil. Katarína videla druhú stranu medaile. Písmeno M s krížom a pod ním dve srdcia, jedno ovinuté tŕním a druhé prebodnuté mečom – sv. Srdce Pána Ježiša a bolestné Srdce Panny Márie. Vnútorný hlas hovoril: „M a dve srdcia hovoria dostatočne.“ – Ježiš a Mária – dve spojené utrpenia pre našu spásu.

 

Šírenie Zázračnej medaile

Posledné zjavenie sa uskutočnilo v decembri toho istého roku. Panna Mária povedala Kataríne, že ju vidí posledný raz, odteraz ju bude iba počuť. Katarína opäť opísala svoje videnie otcovi Aladelovi, povedala aj o želaní Panny Márie dať zhotoviť medailu, no on váhal. Až na naliehanie Kataríny požiadal o radu parížskeho arcibiskupa. Odpoveď znela: „Nech sa táto medaila pokojne rozširuje. Strom sa pozná po ovocí.“ Tak sa medaila začala rozširovať a čoskoro boli zaznamenané jej zázračné účinky. K najznámejším patrí obrátenie židovského advokáta a bankára Alfonza Ratisbonna v januári 1842. Bol veľmi protikresťansky zameraný. Počas návštevy Ríma na želanie priateľa svojho brata Teodora prijal Zázračnú medailu a vošiel s ním do chrámu. Tam mal sám videnie Panny Márie, ktorá mu ukázala hrôzu stavu, v akom sa nachádzal a láskyplným gestom dala najavo odpustenie. Odvtedy sa stal presvedčeným a horlivým kresťanom, neskôr aj kňazom. Spolu s bratom založil rehoľné spoločenstvo sestier a kňazov Notre Dame de Sion s poslaním získavať Židov pre evanjelium.

 

Katarína o svojich videniach povedala iba svojmu spovedníkovi a neskôr, po jeho smrti svojej predstavenej. Zvyšných 45 rokov rehoľného života prežila v pokore a tichosti v chudobinci na parížskom predmestí sv. Antona v službe tým najbiednejším. Zomrela 31. decembra 1876 ako 70-ročná. Pápež Pius XI, ju v r. 1933 vyhlásil za blahoslavenú a Pius XII. v júli 1947 za svätú. Jej telo zostalo neporušené, uložili ju pod oltár, kde sa jej zjavila Panna Mária.

 

Zázračnú medailu sa napriek mnohým ťažkostiam podarilo šíriť vo svete. Od mnohých, ktorí ju s dôverou nosili, prichádzali správy o nevysvetliteľných uzdraveniach, obráteniach a dôkazoch o zvláštnej ochrane Panny Márie. Ako vyjadrila v obraze, ktorý chcela mať na medaile: Ježiš, Boží Syn, patrí už naveky k svojej nepoškvrnenej Matke – dve lásky, ktoré objímajú celý svet – láska Božského Srdca a láska nepoškvrneného Srdca Panny Márie.

 

Spracované podľa:

Lipovská, M.: Celý rok so svätými. Rím, Slov. ústav sv. Cyrila a Metoda. S. 964-967

Internetové zdroje

 

 

Share on Facebook
Share on Twitter
Please reload

Najnovšie príspevky