Sv. Vojtech: "politický svätec"

April 23, 2020

Životný príbeh svätého Vojtecha (Adalberta) sa zdá byť potvrdením evanjeliového výroku, že žiadny prorok nie je vítaný vo svojom domove. Zatiaľ čo v mnohých okolitých krajinách si ľudia českého biskupa ctili, vítali ho a milovali, v jeho vlasti ho čakali len neúspechy, zrada a odmietanie.

„Vojtech je európskym svätcom a symbolickou postavou európskej spolupatričnosti.“ Toto bola základná myšlienka a heslo púte svätého otca Jána Pavla II. do Prahy a Hnezdna, ktorú vykonal pri miléniovom výročí Vojtechovej smrti v roku 1997. Na veľkú eucharistickú slávnosť v Prahe 27. apríla 1997 bolo zámerne pozvaných množstvo biskupov, žien a mužov kresťanského vierovyznania zo Slovenska, Poľska, Maďarska a iných krajín Európy, aby spolu s českou cirkvou a pápežom oslávili toto výročie smrti sv. Vojtecha. Vo svojom pozdrave na pražskom letisku 25. apríla 1997 označil pápež sv. Vojtecha za „prvého Čecha skutočne európskeho významu, ktorý patrí spolu s patrónmi Európy Benediktom, Cyrilom a Metodom k zakladateľom kresťanskej kultúry v Európe, menovite v strednej Európe.“

 

Biskup knieža

Svätý Vojtech bol biskupom a mučeníkom z kniežacieho rodu Slavníkovcov.

V roku 983 sa stal druhým pražským biskupom po osamostatnení od biskupstva v Regensburgu a ustanovení biskupstva v Prahe desať rokov predtým. Jeho diecéza sa rozprestierala od Šumavy ku Krakovu, k Tatrám, do Považia a odtiaľ k dolnému toku Moravy a do Podyjí. Bol misionárom v Uhorsku, Poľsku a vo Východnom Prusku. Zomrel mučeníckou smrťou blízko Tentikken (Primorsk) na pobreží Fínskeho zálivu blízko dnešného Kaliningradu na území pohanského kmeňa Prusov v roku 997. Je národným patrónom Česka, Poľska a Maďarska. Bol zástancom myšlienky Karola Veľkého hovoriacej o zjednotení Európy pod jednou všeobjímajúcou duchovnou mocou, ktorá v tom čase bola živá v predstavách niektorých kresťanských vládcov obnovenej Rímskej ríše. Zaslúžil sa o rozvoj domáceho latinského písomníctva, pričom rešpektoval starosloviensku kultúrnu tradiciu.

 

Vojtechove ostatky sa uchovávajú v katedrále sv. Víta, Václava a Vojtecha v Prahe. Lebka je súčasťou svätováclavského pokladu a kostrové pozostatky sú v novom relikviári z r. 2014 v starej Arcibiskupskej kaplnke a časť ostatkov je uložená v hlavnom chrámovom oltári. Jeho relikvie sa nachádzajú aj v poľskom Hnezdne, v Cáchach (Aachen), v Ríme v Bazilike sv. Bartolomeja na Tiberskom ostrove a v Ostrihome. Vojtech bol kanonizovaný pápežom Silvestrom II. v roku 999. V r. 1965 ho pápež Pavol VI. vyhlásil za hlavného patróna pražskej diecézy. Sviatok má 23. apríla.

 

Dvakrát birmovaný

Vojtech sa narodil na Libici, sídelnom hrade kniežacieho rodu Slavníkovcov na sútoku Labe a Cidliny. Jeho otec Soběslav bol spriaznený so saským vladárom Henrichom I. Vtáčnikom, ktorého nástupca Otto I. Veľký sa stal cisárom Svätej Ríše Rímskej. Matka Střezislava bola přemyslovská kňažná, zomrela v r. 987. Vojtech mal sedem bratov, z toho jedného nevlastného.

 

Ako dieťa bol po svojom uzdravení z ťažkej choroby rodičmi na oltári P. Márie v libickom kostole zasvätený k duchovnému povolaniu. Trevírsky biskup Adalbert pri svojom návrate z misijnej cesty na Kijevskú Rus sa zastavil na hrade Libica, pričom Vojtecha birmoval. Neskôr, vo veku asi 17 rokov pri svojom nástupe do katedrálnej školy v saskej metropole Magdeburgu bol nedopatrením ešte raz birmovaný Adalbertom, teraz už magdeburským arcibiskupom a prijal jeho meno. Nebola to náhoda, bol vnukom saského kráľa Henricha I. a tam smerovala aj politická orientácia jeho rodu.

 

Otras, ktorý mu zmenil život

V Magdeburgu si Vojtech osvojil vtedy najvyššie možné vzdelanie. Jeho tamojší deväťročný pobyt pod vedením scholastického učenca Otrika, vplyv arcibiskupa Adalberta a návštevy cisárskeho Dvora, mali na neho veľký kultúrny a spoločenský vplyv. Po návrate domov bol svedkom trýznivej smrti pražského biskupa Detmara v r. 982. Detmar ľutoval, že bol príliš zhovievavý a slabý v boji proti neporiadkom. Toto spôsobilo u Vojtecha veľký otras a od základu zmenilo jeho život. Onedlho bol zvolený za nástupcu zosnulého biskupa. Cisárovu investitúru získal 3.júna 983 vo Verone, konsekráciu prijal z rúk mohučského arcibiskupa Willigsa o tri týždne neskôr vo veku 28 rokov.

 

Vzťah s Přemyslovcom Boleslavom II. sa spočiatku vyvíjal harmonicky, neskôr bol ovplyvnený udalosťami, ktoré pramenili z rôznej politickej orientácie a rivality ich rodov. Pred Vojtechom stála otázka: bude ďalej postupovať ako predstaviteľ dynastie Slavníkovcov, alebo ako biskup? Bol rozčarovaný aj úrovňou morálnych pomerov v krajine, ktorú sám nemohol zvrátiť. Týkalo sa to pohanstva, obchodovania s kresťanskými otrokmi, kňazských manželstiev a alkoholizmu. Rozhodol sa, že bude rezignovať, preto odišiel v sprievode svojho brata Radima do Ríma, aby svoju renunciáciu vložil do rúk Jána XV. Tam dosiahol od pápeža povolenie vstúpiť do kláštora. Odobral sa do obnoveného kláštora na vrchu Monte Cassino. Za podpory cisárovnej Theofano sa vybral na púť do Jeruzalema. Po istých komplikáciách sa vrátil do Ríma do kláštora sv. Bonifáca a Alexia na Aventine. V kláštore strávil necelé dva roky, ktoré boli veľmi významné pre vyzretie jeho osobnosti. Oslovila ho totiž reforma rehoľného života prichádzajúca z Cluny.

 

Na jeseň r. 992 prišli do Ríma poslovia od Boleslava II. Boli to Boleslavov brat, mních Kristián a Radla, Vojtechov vychovávateľ a priateľ. Mali za úlohu presvedčiť Vojtecha, aby sa vrátil. Táto výzva bola veľmi aktuálna, pretože krátko predtým zomrel na následky mozgovej mŕtvice Volkold, meissenský biskup, ktorý vykonával I biskupský úrad v Prahe v čase Vojtechovej neprítomnosti.

 

Druhý začiatok, druhý koniec

Vojtech sa teda vrátil do Prahy, kde založil kláštor v Břevnove. Clunyjská reforma ho hlboko oslovila a rozhodol sa podľa jej myšlienok napravovať svoju diecézu, žiť asketickým životom a dôsledne trvať na kresťanských zásadách. V Čechách ale po jeho náprave nikto veľmi netúžil. Tak sa situácia z 80tych rokov zopakovala nielen pre Vojtechovu pastoračnú a názorovú vyhranenosť, ale aj pre jeho slavníkovský pôvod. Jeho brat, knieža Soběslav, predstavoval pre přemyslovské knieža Boleslava II. stále nebezpečenstvo.

 

Vojtechova cesta tentoraz smerovala na Moravu a ďalej do Uhorska. V Uhorsku birmoval Gejzovho syna Waika, ktorý prijal meno Štefan (neskôr kráľ Štefan). Odtiaľ sa odobral cez Chorvátsko do Ríma, opäť do aventínskeho kláštora.

 

V 10. storočí bolo na českom území obdobie zjednocovania kmeňov, medzi ktorými vynikali kniežacie rody Přemyslovcov a Slavníkovcov, ktorí ovládali kmeň Charvátov v severovýchodných Čechách. Obdobie zdanlivého pokoja zaistilo načas nadviazanie príbuzenských vzťahov medzi obidvoma dynastiami, čo však Slavníkovcov skôr izolovalo. Přemyslovci rozvinuli úsilie o uplatnenie na medzinárodnej scéne účasťou na stretnutí Ottu I. s Maďarmi na rieke Lechu, čo im umožnilo rýchlu expanziu na Moravu, do Sliezska a malopoľského Krakovska. Knieža Boleslav I. požiadal o zriadenie biskupstva v Prahe, čo bol závažný politický krok k získaniu dominantnej mocenskej pozície. Keď v r. 973 skutočne došlo k ustanoveniu pražského biskupstva, neboli jeho hranice nijako vymedzené. V okolitých krajinách tiež prebiehalo formovanie nových štátov, poľského štátu Piastovcov pod vedením kniežaťa Mieška I., ktorý mal za manželku přemyslovskú kňažnú Doubravku. Zjednotili sa aj maďarské kmene pod vedením kniežaťa Gejzu. V tomto ovzduší prišlo ku konfrontácii Přemyslovcov a Slavníkovcov a dovŕšilo sa formovanie přemyslovského štátu. K rozkolu medzi oboma rodmi prispela aj orientácia Slavníkovcov na saský dvor. Keď zomrela matka Střezislava, pokrvné vzťahy medzi dynastiami sa pretrhli. V zostrujúcej sa situácii konfrontácie a chaosu v krajine sa Vojtech, vtedy už pražský biskup, rozhodol zo svojej diecézy odísť.

 

Po čase sa znova obnovili spory medzi oboma dynastiami, ktoré vyvrcholili vtrhnutím vojska Boleslava II. na Libicu. Piati bratia Slavníkovci, ktorí sa uchýlili do bezpečia kostola, boli z kostola pod zámienkou záruky bezpečia vylákaní a usmrtení. Rod Slavníkovcov bol tak vyvraždený v predvečer sviatku sv. Václava 28. septembra 995. Hrad Libica bol po dvoch dňoch dobytý a zrovnaný so zemou. Vojtech a jeho nevlastný brat Radim (Gaudentius) sa zachránili, pretože boli práve v Ríme. V tom čase bol vládcom na Libici Vojtechov najstarší brat Soběslav, ktorý sa tiež zachránil, pretože bol v tom čase na výprave. Neskôr našiel útočisko u svojho nevlastného brata svätého Radima, prvého arcibiskupa v Hnezdne.

 

Posledné túžby a nádeje

Tak sa dovŕšil historický akt dlhodobého procesu vzniku feudálneho českého štátu a súčasne vznikli aj predpoklady k dotvoreniu jadra českého stredovekého národa. Konečne přemyslovské Čechy, piastovské Poľsko aj arpádovské Uhorsko boli, aspoň osobnosťami svojich prestaviteľov, kresťanskými krajinami. V takom prostredí boli potrební nadšení, asketickí a ideálmi naplneni misionári. Vojtechova misijná iniciatíva nadobudla na určitosti po jeho návšteve pútnických miest vo Francúzsku v októbri 996. Vtedy už kryštalizovali hlavné rysy myšlienky obnoviť rímske, t.j. klasické západorímske cisárstvo, ako aj spôsoby jej realizácie v stredovýchodnej Európe. Na uskutočňovaní tohto zámeru sa mal podieľať aj Vojtech. Po jednaní s Ottom III. sa Vojtech odobral do Hnezdna, sidla poľského kráľa Boleslava Chrabrého. Volbou miesta ďalšieho misijného pôsobenia sa stalo územie pohanských Prusov.

 

S podporou Boleslava Chrabrého nastúpil Vojtech začiatkom apríla 997 cestu loďou po Visle do Gdaňska. Sprevádzal ho brat Radim-Gaudencius a klerik Benedikt. Plavba smerovala do okolia hradiska Truzo. Na jednom z miest, posvätných pre pohanov, posvätnom háji Kunterna, do ktorého bol ľuďom zakázaný prístup, pri bohoslužbe, podľa iných zdrojov len pri jeho náhodnej návšteve, bol Vojtech dňa 23. apríla 997 rituálne zabitý vo veku 41 rokov.

 

Časť jeho sprievodu bola ušetrená, aby pre výstrahu iným mohla o jeho smrti podať svedectvo. Iba anonymná pašia uvádza názov miesta Cholin, kde Vojtech zahynul mučeníckou smrťou. Podľa legendy ho pohania spútali, siedmimi kopijami zabili, jeho hlavu odsekli a narazili na kôl.

 

Z poľského Hnezdna ostatky odviezol do Prahy Břetislav I. Cisára informovali o tejto udalosti v Ríme. Vojtechov brat Radim-Gaudencius bol ustanovený za arcibiskupa v Hnezdne a ostrihomským arcibiskupom sa stal Vojtechov spolupracovník a prvý břevnovský opát Anastasius – Astrik. Anastasius priniesol z Ríma uhorskému kniežaťu Štefanovi kráľovskú korunu, bol ostatne Ottovým príbuzným. Predstavy o pozoruhodnej, ale utopickej religiózne politickej podobe rímskeho cisárstva pochádzali od Ottu III. a Vojtecha a s nimi aj zomreli. Prežila nezávislá inštitucionálna štruktúra poľskej a uhorskej cirkvi. Pretrval tiež přemyslovský národný štát. Vojtešská tradícia sa spojila s vtedy už vžitou svätováclavskou tradíciou, takže vzniká pojem spolupatronátu oboch svätcov.

 

O živote sv. Vojtecha vznikli početné legendy: Canapariova vojtešská legenda, Brunova legenda, Anonymná legenda o utrpení svätého Vojtecha. Jeho osudy sú zachytené aj v Kosmasovej kronike.

 

Politický svätec

Osobitne si ho ctia Poliaci, Česi, Slováci a Maďari. Je spoločným svätcom

štyroch národov. Táto neobvyklá pluralita sa odráža v štyroch menách tohto svätca: Adalbert – Vojtech – Wojciech – Béla. Je osobnosťou európskeho formátu. Narodil sa do doby, v ktorej sa christianizácia Európy ocitla na rozhodujúcej križovatke. Po jeho mučeníckej smrti mala úcta k nemu rozhodujúci význam pre západnú orientáciu Poľska. Vďaka úcte, ktorá prekračovala hranice krajín sa svätý Vojtech stal „politickým“ svätcom Európy.

 

V Čechách je veľa miest, spojených so sv. Vojtechom a kostolov jemu zasvätených. Na Slovensku je mu tiež zasvätených niekoľko kostolov: v Blatnom pri Senci, v Dvoroch nad Žitavou v okrese Nové Zámky a v Gaboltove v okrese Bardejov.

 

Autorstvo chorálu „Hospodine, pomiluj ny!“ sa pripisuje sv. Vojtechovi.
Spieval sa pri bohoslužbách, pri slávnostných príležitostiach, bola to aj bojová pieseň. Karol IV. ju zaradil do korunovačného ceremoniálu. Spolu so Svätováclavským chorálom patrila k prvým českým národným hymnám. Pieseň sa spieva dodnes, väčšinou po bohoslužbách v znení, ktoré je len málo zmenenou verziou pôvodného textu.

Hospodine, pomiluj ny!

Jezukriste, pomiluj ny!
Ty, spase všeho mira,
spasiž ny i uslyšiž,
Hospodine, hlasy našě!
Daj nám všěm, Hospodine,
žizn a mír v zemi!
Krleš! Krleš! Krleš!

 

Sv. Vojtechovi sa pripisuje aj autorstvo najstaršej poľskej náboženskej piesne Bogurodzica. Poľskí rytieri ju spievali pred bitkou pri Grunwalde v r. 1410, aj v neskorších bojoch. Sprevádzala korunovácie prvých Jagellonských kráľov. Neskôr jej dôležitosť pohasla, ale vrátila sa v 19. storočí a pretrvala dodnes.

Bogurodzica dziewica, Bogiem sławiena Maryja!

U twego syna Gospodzina Matko zwolena, Maryja,
Zyszczy nam, spuści nam!
Kyrie eleison!

Twego dziela Krzciciela, bożycze,
Usłysz głosy, napełń myśli człowiecze!
Słysz modlitwę, jąż nosimy,
A dać raczy, jegoż prosimy:
A na świecie zbożny pobyt,
Po żywocie rajski przebyt!
Kyrie eleison!

 

 

 

Literatúra:

Slavníkovci ve středověkém písemnictví. Vyšehrad, Praha 1987.

Internetové zdroje.