Úžasná milosť (Amazing Grace)

April 18, 2020

Existujú piesne, ktoré si vypočujeme, na chvíľu nás zaujmú ale onedlho na ne zabudneme. Sú však také, ktoré napriek tomu, že ani ich text ani melódiu nenapísal žiaden slávny autor, stanú sa známymi a obľúbenými symbolmi určitých sviatkov či období. Takou je napríklad „Tichá noc“, neodmysliteľná hymna Vianoc. Veľkonočné obdobie by možno tiež mohlo mať svoju ľudovú hymnu, pieseň „Amazing Grace“ (Úžasná milosť). U nás možno nie je natoľko známa, ale hĺbkou svojho textu i krásnou melódiou by sa mohla stať oslavnou piesňou veľkonočného tajomstva. Autor nenapísal jej text iba z nejakého básnického vnuknutia, ale sám na vlastnej koži svoje obrátenie a svoju úžasnú milosť prežil.

Z otrokára kňazom

John Henry Newton (24.6.1725 – 21.12.1807) bol „stratený a našiel sa“, bol „mŕtvy a ožil“. Z vďačnosti zložil krásnu oslavnú pieseň a tak vzdal hold Božiemu milosrdenstvu. Narodil sa v londýnskej časti Wapping. Jeho otec bol kapitánom, plavil sa na trase medzi Anglickom a Stredozemím. Matka Elizabeth zomrela na tuberkulózu, keď mal John šesť rokov. Dva roky prežil v internátnej škole. V jedenástich odišiel pracovať na loď k svojmu otcovi. Nejaký čas sa spolu s ním plavil na mori. Podľa otcovho želania sa mal stať otrokárom na poliach s cukrovou trstinou na Jamajke, ale Newton sa rozhodol zostať ako kapitán na otrokárskej lodi. V r. 1743, počas jednej z ciest, ho zadržali a prinútili vstúpiť do Kráľovského loďstva. Stal sa poddôstojníkom na lodi Harwich.

 

Newton sa rozhodol pre útek, ten sa však nepodaril a Newtona pred celou posádkou kruto a ponižujúco potrestali. Priviazali ho k mreži a zbili. Dostal 96 rán a bol degradovaný na obyčajného námorníka. Toto poníženie ho priviedlo k myšlienke na samovraždu, no podarilo sa mu prekonať psychické i fyzické problémy. Dal sa preložiť na otrokársku loď „Pegasus“ plaviacu sa do Afriky. Mal však neustále konflikty s posádkou, preto ho vylodili spolu s obchodníkom s otrokmi Amosom Cloweom v západnej Afrike a oboch tam nechali. Clowe vzal Newtona na pobrežie Sierra Leone a oženil ho s africkou princeznou Peyne. Pre Newtona to bolo veľmi kruté obdobie, zaobchádzali s ním podobne ako s otrokmi, bol zneužívaný a týraný. Sám Newton ho charakterizoval ako obdobie keď bol „neveriaci a nemravník, služobných otrokov v západnej Afrike“. Tu ho našiel v r. 1748 jeden z kapitánov, ktorý po ňom pátral na žiadosť Newtonovho otca a odviezol ho do Anglicka.

 

Na ceste do Anglicka sa na mori strhla silná búrka a loď „Greyhound“ s nákladom včelieho vosku a dreva, na ktorej sa Newton plavil, sa takmer potopila. Newton sa zobudil uprostred noci a keď videl, že loď sa plní vodou a potápa sa, začal sa úpenlivo modliť k Bohu. Zachránili sa a pre Newtona to bol okamih jeho obrátenia ku kresťanstvu. Celý zvyšok cesty čítal Bibliu a iné duchovné knihy. Dňa 10. júna 1748 prijal doktrínu evanjelikálneho kresťanstva. Prestal kliať, hrať hazardné hry a piť alkohol. Ale, ako sám povedal, skutočné obrátenie prišlo až neskôr: „Skutočným veriacim, v pravom slova zmysle, som sa stal až neskôr.“ Neprestal sa plaviť na otrokárskych lodiach. Ako prvý dôstojník obchodnej lode „Brownlow“ na ceste do západnej Indie ochorel a v chorobe sprevádzanej horúčkou si uvedomil nedostatky svojho duchovného života. Rozhodol sa pre úplnú odovzdanosť Kristovi a požiadal Boha, aby prevzal kontrolu nad jeho životom. Vtedy prvý krát pocítil vo svojej duši úplný pokoj a zmierenie s Bohom. Stále však pôsobil v obchode s otrokmi. Až v r. 1754, po prekonaní ťažkej mŕtvice, sa zriekol námorníctva a obchodu s otrokmi.

 

V r. 1755 sa stal colným dozorcom liverpoolskeho prístavu. Vo voľnom čase študoval gréčtinu, hebrejčinu a sýrčinu. Pôsobil ako laický duchovný. O dva roky neskôr sa uchádzal o post anglikánskeho kňaza, no trvalo osem rokov, kým ho anglikánska cirkev prijala. Newton bol týmto odmietaním veľmi frustrovaný, pokúšal sa začleniť do cirkvi metodistov, presbyteriánov a iných. V r. 1764 ho odporučili biskupovi v Chesteri a 17. júna sa stal ordinovaným kazateľom.

 

Svoje duchovné pôsobenie začínal ako vikár v Olney, v grófstve Buckinghamshire. Čoskoro sa stal známym vďaka svojej viere a pastoračnej starostlivosti. Jeho kázne si prichádzalo vypočuť toľko ľudí, že musel byť rozšírený kostol. V Olney prežil šestnásť rokov. V susedstve sa stal vikárom Thomas Scott, neskorší spoluzakladateľ Cirkevnej misionárskej spoločnosti a vykladač Biblie. Newtonov príklad a priateľstvo s ním mali na Scotta taký silný vplyv, že prispeli k jeho obráteniu. Ako hovorí vo svojej autobiografii Sila pravdy – vďaka Newtonovi sa z „cynického kariérneho kňaza stal skutočný veriaci“. V r. 1779 ponúkol Newtonovi kresťanský obchodník John Thorton úrad rektora kostola svätej Márie vo Woolnothe v Londýne. Newton tu slúžil až do svojej smrti. Mnohí mladí duchovní, veriaci, známe osobnosti i členovia britského parlamentu ho navštevovali s prosbou o radu a duchovné vedenie.

 

Úžasná milosť

Báseň Amazing Grace napísal Newton ku kázni na Nový rok 1773. Spolu s ďalšími bola vydaná v r. 1779 v anonymnej zbierke Olney Hymns (Hymny z Olney), ktorú Newton vydal spoločne s básnikom Williamom Cowperom. Nie je známa žiadna pôvodná melódia, ktorá ju vtedy mohla sprevádzať. Melódia, na ktorú sa pieseň spieva dnes, je dielom neznámeho autora, pravdepodobne z Írska.

 

 

 

 

Amazing grace! (how sweet the sound)
That sav'd a wretch like me!
I once was lost, but now am found,
Was blind, but now I see.

'Twas grace that taught my heart to fear,
And grace my fears reliev'd;
How precious did that grace appear
The hour I first believ'd!

 

Thro' many dangers, toils, and snares,
I have already come;
'Tis grace hath brought me safe thus far,
And grace will lead me home.

The Lord has promis'd good to me,
His word my hope secures;
He will my shield and portion be
As long as life endures.

Yes, when this flesh and heart shall fail,
And mortal life shall cease;
I shall possess, within the veil,
A life of joy and peace.

The earth shall soon dissolve like snow,
The sun forbear to shine;
But God, who call'd me here below,
Will be forever mine.

 

 

Úžasná milosť! Aký sladký je hlas,

ktorý zachránil naničhodníka ako som ja.

Kedysi som bol stratený, no teraz som nájdený,

Bol som slepý, no teraz vidím.

 

To milosť naučila moje srdce báť sa

a milosť ma strachu zbavila,

aká vzácna sa tá milosť javila

v tú hodinu, keď som po prvý krát uveril!

 

Cez mnohé nebezpečenstvá, osídla a nástrahy

som už prešiel

táto milosť ma bezpečne priviedla až sem,

a milosť ma povedie domov.

 

Pán mi sľúbil dobré,

Jeho slovo zaručuje moju nádej,

on bude mojím štítom a podielom,

kým potrvá život.

 

Áno, keď toto telo a srdce vypovie

a smrteľný život sa skončí,

ja budem vlastniť, vo vnútri opony,

život radosti a pokoja.

 

Zem sa čoskoro rozpustí ako sneh,

slnko prestane svietiť

no Boh, ktorý ma zavolal tu dolu

ten bude navždy môj.

 

Posol Božej dobroty

John Newton do konca svojho života ohlasoval dobrotu Boha, jeho láskavosť a milosrdenstvo. Na sklonku života bol takmer slepý, hovoril šeptom a potreboval pomocníka. Raz počas kázne nadšene zvolal: „Ježiš Kristus je nádherný! Jeho pomocník mu pošepkal: „To ste už povedali dva krát.“ Newton sa k nemu otočil so slovami: „Áno, už som to povedal dva krát, a poviem to znovu – Ježiš Kristus je nádherný!“

 

Prežívame veľkonočné obdobie, prvú nedeľu po Veľkonočnej nedeli slávime ako nedeľu Božieho Milosrdenstva. Svätá sestra Faustína, ktorú si pán Ježiš vybral, aby šírila úctu k jeho milosrdenstvu, nazývala Božie milosrdenstvo jeho najkrajšou vlastnosťou. A my ho veľmi potrebujeme. Dostali sme ho celkom nezaslúžene a za príliš vzácnu cenu Ježišovho utrpenia, smrti a vyliatia jeho svätej krvi. Ďakujme mu zo srdca za tento úžasný dar, za túto úžasnú milosť. Pretože môžeme tak ako John Newton povedať: „Hoci mi pamäť odchádza, dve veci si pamätám veľmi jasne – ja som veľký hriešnik a Kristus je veľký záchranca!“

 

Spracované podľa internetových zdrojov.

 

 

                                                                             

 

Share on Facebook
Share on Twitter
Please reload

Najnovšie príspevky