Ako dieťa som snívala, že bojujem na bojiskách. Keď som sa začala oboznamovať s históriou Francúzska, nadchli ma hrdinské činy Jany z Arku. Pocítila som túžbu a odvahu byť ako ona. Zdalo sa mi, že aj mňa Pán určil na veľké veci. Nemýlila som sa.
Sv. Terézia od Dieťaťa Ježiša
Sv. Terézia od Dieťaťa Ježiša v úlohe sv. Jany z Arku. Foto: it.aleteia.org
Začiatkom októbra si pripomíname sviatok jednej z najobľúbenejších svätíc našich čias, sv. Terézie z Lisieux. Jej „malú cestu duchovného detstva“ pozná asi každý veriaci katolík. Terezka, ako ju radi voláme, je nám sympatická svojou jednoduchosťou, priamočiarosťou a pokorou, s akou priznáva, že je príliš malá na to, aby dokázala konať hrdinské skutky, ale tieto „veľké veci“ dokáže urobiť iba tak, že sa nechá ako malé bezbranné dieťa schovať do Božieho náručia a úplne sa odovzdá do jeho vôle. Jej veľkým duchovným vzorom bola sv. Jana z Arku, mladá francúzska bojovníčka, ktorá sa dokázala postaviť na čelo vojska a tak dosiahla obdivuhodné víťazstvá. Terezka o nej napísala divadelnú hru, ktorú uviedla v kláštore v Lisieux 21. januára 1895. Úlohu hlavnej hrdinky, sv. Jany, zahrala ona sama. Čo majú spoločné tieto dve na prvý pohľad úplne odlišné mladé ženy? Spája ich hrdinská viera i obdivuhodná oddanosť a láska k Bohu.
Patrónky Francúzska
Sv. Jana z Arku sa narodila 6. januára 1412 v Domrémy, (dnes Domrémy-la-Pucelle, Lotrinsko, Francúzsko) v zbožnej katolíckej rodine roľníkov (otec Jakub Tarca z Arcu, matka Izabela Roméová). Po prvý raz začula tajomné hlasy vo veku 13 rokov (vnuknutia Archanjela Michala, sv. Kataríny Alexandrijskej a sv. Markéty Antiochijskej o tom, aby zachránila Francúzsko) a verila, že Boh si ju vybral, aby viedla Francúzov k víťazstvu nad Anglickom v tzv. storočnej vojne. Presvedčila Karola z Valois, aby ju nechal viesť armádu do obliehaného mesta Orléans, kde zvíťazila. Ale keď sa princ stal kráľom Karolom VII., Janu zajali anglickí spojenci, Burgunďania. Súdili ju za čarodejníctvo, kacírstvo a hriech, že sa obliekala ako muž. Karol VII. sa od nej dištancoval a neprišiel jej na pomoc. Cirkev ju dala 30. mája 1431 ako 19 ročnú upáliť na hranici v meste Rouen. V roku 1456 ju rehabilitovali a v roku 1920 ju vyhlásili za svätú (jej atribúty sú zlatá koruna, meč a ľalia). Odvtedy si ju Francúzi uctievajú ako svoju národnú hrdinku a patrónku Francúzska.
Svätá Terézia z Lisieux, (rehoľným menom Terézia od Dieťaťa Ježiša, vlastným menom Marie-Françoise-Thérèse Martinová) sa narodila 2. januára 1873 v Alençone (Francúzsko) ako posledná z deviatich detí Ľudovíta a Zélie Martinových (svätorečení 18. októbra 2015). Hlboko veriaci rodičia starostlivo viedli všetkých svojich päť dcér (4 deti im zomreli) už od útleho veku k Bohu a dávali im dobrý kresťanský príklad. Keď mala Terezka necelé 4 roky, zomrela jej matka. Otec pokračoval vo výchove svojich detí v Lisieux, kam sa rodina presťahovala. V 10 rokoch Terezka ťažko ochorela. Neskôr opísala svoje uzdravenie ako zázračné vďaka úsmevu Panny Márie, ktorej sochu mala v izbe pri posteli. Do školy chodila k sestrám benediktínkam. Už od roku 1887 sa pokúšala vstúpiť do kláštora. Keďže mala iba necelých 15 rokov, cestovala s otcom do Ríma, aby požiadala pápeža o povolenie výnimky, hneď ho však nedostala. Do Karmelitánskeho kláštora vstúpila o pol roka neskôr. V januári 1889 dostala rehoľné rúcho a meno Terézia od Dieťaťa Ježiša. 8. septembra 1890 zložila sľuby a o tri roky neskôr jej zverili úlohu pomocnej magisterky (vychovávateľky) noviciek, ktorú plnila až do smrti. Zomrela 30. septembra 1897 v Lisieux na tuberkulózu vo veku 24 rokov. Napriek tomu, že nikdy neopustila kláštor, stala sa patrónkou misií a misionárov a popri Jane z Arku druhou patrónkou Francúzska.
Malá učiteľka
Pápež Ján Pavol II. ju 19. októbra 1997 vyhlásil za Učiteľku Cirkvi, hoci okrem svojho životopisu, úvah a básní nenapísala žiadne významné teologické dielo. Teológiu naplno a intenzívne žila. Jej hlavným a najdôležitejším povolaním, ako sama hovorila, bola láska: „Iba láska dokáže zmeniť druhého človeka.“ Tak veľmi túžila zachraňovať duše, že sa sama ponúkla Bohu ako zápalná obeta za iných. Podobne, ako Jana z Arku, aj Terezka bola bojovníčkou. Nie však v brnení, na koni a na bojisku, ale v tichu uzavretej komunity karmelitánskeho kláštora, kde sa denne stretávala s ťažkosťami a prekážkami, ktoré v jej citlivej duši zanechávali veľa zranení. Liečila ich modlitbou a obetovaním milovanému Bohu. Obetovala mu všetko, čo prežívala: bolesť, smútok, radosť i zdanlivé maličkosti. Hovorila, že nikdy nie je dosť toho, čím by mohla potešiť svojho milovaného Ježiša.
Na neprívetivé správanie sa niektorých spolusestier odpovedala pozornosťou a láskou. Urážky dokázala prijať bez hnevu a bez snahy odplatiť ich. Na výčitky a poukazovanie na svoje chyby reagovala pokojným vyhlásením, že si ich uvedomuje ale neznepokojuje sa, pretože ich odovzdáva nekonečnej Božej láske a milosrdenstvu. Jana z Arku horela na hranici ako mučeníčka, Terezka svoje mučeníctvo skrývala hlboko v duši. Vedela o ňom iba ona a Boh. Jana zachraňovala Francúzsko ako hrdinská bojovníčka v brnení a s mečom, Terezka zachraňovala duše v hĺbke svojich vnútorných bojov a obetí.
Mohlo by sa zdať, že Terezka je „sladkou” a bezproblémovou sväticou, ktorá sa na nás usmieva z obrázkov, na ktorých drží kríž a záplavu ruží. To je však iba povrchný pohľad na jej svätosť. Od detstva sa trápila s úzkostlivosťou a precitlivenosťou a hoci sa veľmi snažila tieto vlastnosti prekonať mnohými skutkami sabazapierania a umŕtvovania, dlho bola v tomto boji málo úspešná. Na Vianoce roku 1886 však Boh požehnal jej námahu a ako hovorí, Štedrý večer 1886 bol rozhodujúci pre jej povolanie:
Tento večer musím nazvať večerom môjho obrátenia. V tej požehnanej noci, o ktorej je napísané, že v nej zažiarila sláva samého Boha, dobrotivý Ježiš, ktorý sa z lásky ku mne stal dieťaťom, vyslobodil ma z plienok a nedokonalosti detstva. Tak ma pretvoril, že som seba samu nemohla spoznať. Bez tejto premeny by som bola musela stráviť ešte dlhé roky vo svete. (...) V jednom jedinom okamihu Ježiš urobil to, čo som nebola schopná dokázať za desať rokov. Stačila mu moja dobrá vôľa, ktorá mi nikdy nechýbala. Mohla som mu povedať ako apoštoli: Pane, celú noc som sa namáhala, a nič som nechytila (Lk 5,5). (…) V tejto noci, kedy sa Boh z lásky ku mne stal slabým a trpiacim, urobil ma silnou a odvážnou. Obliekol ma do svojho brnenia a od tejto požehnanej noci som neutrpela v boji nijakú porážku. Naopak, ponáhľala som sa od jedného víťazstva k druhému a začali sa veľké preteky.
Terezka skutočne od tejto chvíle dokáže prekonávať prekážky a ťažkosti s hlbokým vnútorným pokojom a s dôvernou odovzdanosťou do Božej vôle. Neznamená to, že by nepociťovala bolesť a utrpenie. Dokáže však všetko úplne obetovať Bohu pre záchranu duší, dokonca je schopná túžiť po čoraz väčších obetách. Spaľuje ju neuhasiteľná túžba nechať sa úplne stráviť z lásky k Bohu a k ľuďom. V liste sestre Agnese-Paulíne píše: „Nachádzam šťastie iba v utrpení bez akejkoľvek útechy.” A Boh jej túžbu splní. V posledných mesiacoch ťažkej choroby až do svojej smrti trpí „temnotou viery”, stratou radosti z viery a ťažkými pochybnosťami. „Kalich je naplnený až po okraj. (…) Nikdy som si nemyslela, že je možné toľko trpieť. Neviem si to inak vysvetliť, ako mojou nesmiernou túžbou po záchrane duší. (…) Neľutujem, že som sa odovzdala ako obeta Láske.” Ani tento boj nevzdáva, víťazí jej oddaná láska k Bohu. Jej posledné slová sú: „Bože môj, milujem ťa!”
Svätica žila svoj krátky pozemský život naplno a intenzívne s pohľadom upriameným na nebo. Aj keď o pozemskom živote často hovorila ako o „vyhnanstve”, nepodceňovala ho. Zdôrazňovala, že by v nebi nebola šťastná, keby nemohla robiť dobro na zemi: „Cítim, že sa začne moje poslanie, poslanie vštepiť do duší Božiu lásku, takú lásku, akou ho ja milujem, (…) naučiť ľudí moju malú cestu.” Terezkina cesta duchovného detstva skutočne oslovuje ľudí každého veku – jednoduchých i vzdelaných, odvážnych i nesmelých, ľudí s pevnou vierou i pochybujúcich. Je sympatická i mnohým neveriacim. Láska a úcta k nej sa šíri do celého sveta. Milovali a milujú ju tisíce obyčajných neznámych ľudí i slávne osobnosti. Francúzska šansoniérka Edith Piaf ako dieťa oslepla. Keď sa s ňou modlili na hrobe sv. Terezky, zrak sa jej vrátil. Odvtedy Edith nosila pri sebe celý život Terezkin medailón. Terezkine relikvie dokonca putovali do vesmíru. Vyniesol ich tam americký astronaut Ronald Garan, člen posádky kozmickej lode Discovery. Splnil tak Terezkino želanie prinášať Kristovo evanjelium do najvzdialenejších miest. Aj my, Slováci, k nej máme veľkú úctu a lásku. Oslovuje stále ďalšie a ďalšie generácie, ako sme mohli presvedčiť, keď sme s veľkou radosťou privítali jej relikvie v januári 2016.
Milovaná Terezka, prosíme Ťa, neprestávaj sypať na zem „dážď ruží” – milostí, ktoré Ti Ježiš určite neodmietne za vrúcnu lásku, ktorou si ho milovala.
Použitá literatúra:
1. S Terezkou každý deň. Myšlienky sv. Terézie z Lisieux Košice, Karmel Nepoškvrneného Srdca P. Márie a sv. Jozefa 2000.
2. Vodička, T.: Cesta svaté Terezie Ježíškovy Olomouc, Matice cyrilometodějská s.r.o. 1994. 2. nezm. vyd.