Posledné slová? Som katolícky kňaz.

Na prelome apríla a mája sme si na viacerých miestach pripomenuli dôležité 100. výročie kňazskej vysviacky sv. Maximilián M. Kolbeho, zakladateľa Rytierstva Nepoškvrnenej (M.I.). Generálny minister rehole minoritov, br. Marco Tasca, navštívil z tejto príležitosti poľský Niepokalanów. Medzinárodný prezident M.I. br. Raffaele di Muro slávil 28. apríla slávnostnú sv. omšu v rímskom Kostole Sant’Andrea della Valle. Práve v tomto kostole sa totiž otec Kolbe stal kňazom 28. apríla roku 1918. Jeho svätiteľom bol biskupský vikár Svätého otca pre diecézu Rím, kardinál Basilius Pompilij. Na Slovensku sme si pripomenuli výročie Kolbeho vysviacky 8. mája v Bratislave - Karlovej Vsi pri mesačnej duchovnej obnove členov hnutia M.I.

Otec Kolbe vedel a neustále zdôrazňoval, že byť dobrým kňazom a rehoľníkom je Božou milosťou a že ako kňaz môže pre iných spraviť iba to, čo si vyprosí na kolenách. Jeho kňazstvo bolo veľkým sebadarovaním – darovaním sa Bohu cez Nepoškvrnenú a blížnych. Svojim životom dokonale pripomínal hlbokú teologickú pravdu, že Boha nemožno milovať „izolovane“, ale iba cez našich bratov a sestry. Ich večná spása i časná ľudská dôstojnosť mu po celý život veľmi ležali na srdci a bojoval o ne až do úplného sebadarovania v osvienčimskom koncentračnom tábore.

O jeho oddanosti kňazskej službe po celý život svedčí skutočnosť, že otec Maximilián si za celých 47 rokov svojho pozemského putovania dovolil dovolenku iba raz. Bola to niekoľkodňová púť do Lúrd a Lisieux krátko pred odchodom na misie do Japonska v marci roku 1930. Otec Kolbe bol presvedčený, že v službe Bohu cez tých, ku ktorým ho posiela, nemôže oddychovať. Bol presvedčený, že dostatočným odpočinkom pre neho je modlitba a najväčšou regeneráciou je slávenie eucharistie, ktorá bola stredobodom jeho pracovného i sviatočného dňa.

Buď človekom, buď katolíkom, buď rehoľníkom...

Tieto slová si do svojho denníka poznačil sv. Maximilián počas duchovných cvičení, ktorými sa pripravoval na prijatie kňazskej vysviacky. Jeho denník je sondou do krásy duše svätca a veľa napovedá o jeho pohľade na kňazstvo.

„Buď človekom. Nehanbi sa za svoje presvedčenie. Rob iným to, čo by si chcel, aby robili tebe. Maj pocit povinnosti a plň si ju dobre, bez ohľadu na to, či niekto na teba pozerá (z ušľachtilej ambície). Nevšímaj si zlo u iných. Buď katolíkom. Keď si kľakáš pred oltárom, nech je vidno, že vieš, pred kým si kľakáš. Buď rehoľníkom. Dobrý úmysel v práci je ako jednotka pred nulami. Ľudia, ktorí pracujú bez dobrého úmyslu, sa ochudobňujú o veľké poklady. Ako vstaneš, tak stráviš celý deň. (...)Môžeš umrieť ešte dnes. (...) Teš sa, keď iných chvália. (...) Každého z bratov pokladaj za staršieho a seba za najmenšieho. (...) Ak budeš druhého pokladať za staršieho, budeš sa s ním slobodnejšie zhovárať, neublížiš mu slovom, ani ho ním neznepokojíš či neodsúdiš, ľahko od neho znesieš nepríjemné slovo alebo menej úcty. (...) Pokora je základom čností.“[1]

Tieto slová z rozjímania pred jedným z najväčších dní jeho života výrazne poznačili celú jeho kňazskú službu. Svoje rehoľné a kňazské povolanie vnímal predovšetkým ako nezaslúžený a nevšedný dar k naplneniu jeho základného ľudského povolania. Dar, o ktorý sa musí deliť s ostatnými.

Vždy stál pri trpiacich

Niekoľkomesačný Maximiliánov pobyt v nemocnici na začiatku jeho kňazského pôsobenia, ako aj intenzívny každodenný kontakt s pacientmi pripútanými na lôžko, mali v jeho živote veľmi veľký význam. Až do konca svojho pozemského putovania trávil Maximilián veľa svojho času medzi chorými. Veľmi rád ich navštevoval a slúžil im povzbudením, dobrým slovom i kňazskou službou. Nepochybne aj vďaka tejto intenzívnej osobnej skúsenosti s bolesťou a utrpením vznikol jeho veľmi spirituálny pohľad na zmysel choroby, ktorý vyjadril v mnohých prednáškach, zápiskoch i článkoch a ktorý by sme mohli nazvať „kolbeovskou teológiou utrpenia“.

Niepokalanowský kláštor bol v prvej polovici 20. storočia významným duchovným centrom a najväčším katolíckym vydavateľstvom i tlačiarňou vôbec. Vynikal premyslenou a usporiadanou organizáciou práce a príkladným prežívaním františkánskej chudoby. Otec Kolbe nazýval kláštornú nemocnicu „najdôležitejším pracovným oddelením“. Chorých a trpiacich spolubratov navštevoval tak často, ako len mohol a vnímal ich ako cenný poklad v diele, ku ktorému ho Boh povolal.

O bezprostrednosti a veľkej pútavosti, s akou vedel sv. Maximilián hovoriť o Božích veciach v akomkoľvek prostredí, napovedá aj spomienka sr. Adely Nowak z kongregácie Sestier služobníc Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, ktorá sa viaže k jeho dlhšiemu pobytu v sanatóriu v tatranskom Zakopanom:

„Otca Maximiliána charakterizovala veľká skromnosť, jednoduchosť a vnútorná krása, láska k spolubratom a veľká horlivosť pre spásu duší. Veľmi som sa tešila, keď mi sestra predstavená dovolila spolu s inými sestrami navštíviť ho. Sadli sme si vtedy na stoličky alebo priamo na dlážku a priam dychtivo sme počúvali, čo nám tento naozaj svätý muž rozprával. O svätých veciach dokázal hovoriť veľmi milo a príťažlivo. (...) Počas svojho pobytu v nemocnici v Zakopanom povzbudil mnohých chorých, aby pred smrťou prijali sväté sviatosti. Pokrstil tiež jedného Izraelitu. Raz priviedol k sebe do izby akéhosi zatvrdeného hriešnika a po asi dvojhodinovom rozhovore sa tento obrátil.“ [2]

Kňazom na mieste, kde chcelo definitívne triumfovať zlo

V niepokalanowskom archíve sa nachádza niekoľko písomných svedectiev spoluväzňov sv. Maximiliána z varšavskej väznice Pawiak i z osvienčimského koncentračného tábora. Majú veľkú výpovednú hodnotu a opisujú správanie tohto človeka v extrémnych podmienkach «pekla na zemi». Opisujú jeho veľmi aktívnu pastoráciu medzi ľuďmi, ktorí strácali vieru v ľudskosť a Božiu dobrotu, no vďaka jeho kňazskému svedectvu znova nachádzali nádej.

Spoluväzeň sv. Maximiliána v osvienčimskom koncentračnom tábore Michał Micherdziński poskytol dva roky pred svojou smrťou (zomrel v roku 2006) rozhovor, ktorý bol nedávno publikovaný na viacerých poľských katolíckych serveroch. Opisuje udalosti, ktoré predchádzali jeho mučeníckej smrti, keď sa otec Maximilián rozhodol obetovať za otca rodiny Franciszka Gajowniczka. Opisuje i detail, ktorý si nevšimol doposiaľ nik zo svedkov tejto udalosti.

Keď otec Maximilián vystúpil z radu väzňov po selekcii, essesák položil svojmu pobočníkovi otázku: „Čo chce tá poľská sviňa?“ Maximilián mu plynulou nemčinou odpovedal: „Chcem za neho zomrieť“, pričom ukázal na Gajowniczka. Ak predtým stáli Nemci ako obarení, teraz otvorili od údivu ústa. Pre nich, reprezentantov bezbožného sekularizmu, bolo čímsi nepochopiteľným, že niekto chce umrieť za iného človeka. Micherdziński ďalej hovorí: „Padla druhá otázka: «Kto si? ». Otec Maximilián odpovedal: «Som poľský katolícky kňaz. » (...) Pri tomto rozhovore otec Maximilián ani raz nepoužil slovo prosím. Je to iba žiadosť, ktorá Nemca zlomila. (...) Nakoniec sa stalo čosi nezvyčajné: kapitán SS začal otcovi Maximiliánovi vykať. «Pane, prečo chcete za neho zomrieť? » (...) Iba raz v dejinách nacistických koncentračných táborov sa stalo, že vysoký dôstojník, ktorý zavraždil tisíce nevinných ľudí, sa takto úctivo prihovoril väzňovi.“

Svojou obetou za neznámeho spoluväzňa sa otec Maximilián najdokonalejšie pripodobnil obeti Krista Veľkňaza na kríži.

[1] Por. Sv. Maximilián M. Kolbe: Vlastnoručné poznámky z duchovných cvičení pred kňazskou vysviackou (21.-27.4.1918), Archív Niepokalanowa

[2] NOWAK, Adela: Písomné svedectvo nazvané „Spomienky na o. Maximiliána M. Kolbeho“, datované Zapokane, 30.1.1954, In: Archív Niepokalanowa

Najnovšie príspevky
Najčítanejšie príspevky
Archív
Odporúčame
Rubriky
Sledujte nás
  • Facebook Basic Square
  • Twitter Basic Square
  • Google+ Basic Square

Rytierstvo Nepoškvrnenej

Námestie sv. Františka 4

841 04 Bratislava

Slovensko

Tel.  +421 910 842 499

e-mail:  rytierstvoneposkvrnenej@gmail.com

Dielo sv. Maximiliána

IBAN: SK05 3100 0000 0042 2002 0300

Ochrana osobných údajov

  • YouTube Social  Icon
  • Facebook Social Icon
  • Instagram Social Icon

© 2017  Rytierstvo Nepoškvrnenej. Created by Booyah.sk