„Krížová cesta, čiže rozjímanie a uctievanie utrpenia a smrti nášho Spasiteľa, je medzi všetkými katolíckymi pobožnosťami podľa jednohlasného úsudku sv. Otcov všetkým dušiam žijúcich i zomrelých ľudí najprospešnejšia a na duchovné milosti najbohatšia“, hovorí Andrej Radlinský. Nestor slovenskej ľudovej zbožnosti vychádza vo svojom diele Nábožne výlevy z náuky sv. Augustína, ktorý tvrdí, že nič nie je tak spasiteľné, ako každodenné rozjímanie o tom, čo všetko musel Kristus pre nás vytrpieť. Pobožnosť krížovej cesty je už celé stáročia neodmysliteľnou súčasťou pôstnych dní. Cyklus obrazov znázorňujúcich momenty Kristovho utrpenia preto nájdeme v každom katolíckom chráme. Dnešná podoba tejto pobožnosti má pôvod v neskorom stredoveku a súvisí s pôsobením františkánov vo Svätej Zemi.
Prví veriaci na krížovej ceste
Prvú pobožnosť krížovej cesty vykonala Ježišova matka Mária s učeníkom, ktorého Ježiš miloval. V Jánovom evanjeliu sa spomínajú ako tí, čo odprevadili Ježiša až na Golgotu a boli svedkami jeho popravy a pohrebu. V evanjeliu podľa Lukáša sa zase nachádza krásny príklad meditácie krížovej cesty v podobe príbehu o dvoch učeníkoch, ktorí po Veľkej noci kráčajú domov sprevádzaní samotným Kristom zahaleným do rúcha cudzinca. Tajomný sprievodca im objasňuje obrazy krížovej cesty na základe spisov Mojžiša a prorokov. Po meditácii o tajomstve utrpenia spoznávajú učeníci svojho Pána a Učiteľa pri večernom lámaní chleba.
Niet pochýb, že po zmŕtvychvstaní sa Ježišovi učeníci ako aj mnohí iní kresťania opakovane vracali na miesta, po ktorých viedla Ježišova cesta s krížom. Rozprávanie o jeho smrti a zmŕtvychvstaní bolo pre prvotnú komunitu najdôležitejším posolstvom – kerygmou. Rozbor evanjeliových textov potvrdzuje, že text o Kristovej smrti a zmŕtvychvstaní patrí medzi najstaršie kresťanské pramene. Chronologicky prvý evanjelista Marek použil pri redakcii jeho textu správu o Ježišovom umučení, ktorá bola napísaná pravdepodobne už okolo roku 36 po Kristovi. Ako to vieme? Marek na rozdiel od ostatných evanjelistov nespomína meno veľkňaza Kajfáša. Z toho možno usúdiť, že v čase vzniku prameňa, ktorý cituje, veľkňaz Kajfáš ešte stále žil (zomrel v roku 36).
Krížová cesta v Jeruzaleme bola od úplného počiatku jedným z najsvätejších miest kresťanstva. Sv. Hieronym hovorí, že posvätné miesta Svätej Zeme boli hojne navštevované nespočetnými biskupmi, mučeníkmi a mužmi preslávenými veľkou učenosťou a vedomosťami. Po stopách trpiaceho Krista kráčali státisíce pútnikov. Jedných viedla láska k Spasiteľovi, iných aj túžba po odpustení hriechov či snaha posilniť svoju vieru. Do dejín Jeruzalema sa zapísali vznešení a urodzení pútnici nasledujúci Ježišove stopy. Medzi najvýznamnejších z nich patrí sv. Helena, matka cisára Konštantína, ktorá podľa legiend objavila pri svojej návšteve Jeruzalema dosiaľ stratené relikvie Svätého kríža. Ďalším slávnym pútnikom bol byzantský cisár Herakleios, ktorý v roku 630 po porážke Peržanov získal ukradnuté relikvie Svätého kríža a vlastnoručne ich umiestnil v bazilike, ktorú na Kalvárii postavil cisár Konštantín.
Krížová cesta mimo Jeruzalema
V roku 1073 dobyli územie Palestíny Turci. Putovanie kresťanov do Svätej Zeme sa následne skomplikovalo. Bezpečnosť pútnikov sa nedala zaručiť a nezvýšila sa ani v období križiackych výprav. V stredovekej Európe vládla však medzi veriacimi veľká túžba meditovať kresťanské tajomstvá v autentickom prostredí. Ak teda pre politické pomery, nedostatok prostriedkov či chorobu nemohli kresťania putovať na sväté miesta, budovali stavby a komplexy inšpirované tými, ktoré opisovali pútnici prichádzajúci zo Svätej Zeme. Z tohto obdobia sa v Európe zachovali napríklad rotundy, okrúhle románske sakrálne stavby inšpirované architektúrou Božieho hrobu.
V prostredí žobravých rádov vznikajúcich na počiatku 13. storočia sa rýchlo šíril zvláštny - názorný spôsob evanjelizácie jednoduchých veriacich. Známy je prípad sv. Františka z Assisi, ktorý po návrate zo Svätej Zeme postavil v mestečku Greccio na Vianoce roku 1221 prvú betlehemskú maštaľ. Kroniky však spomínajú aj istého dominikánskeho kňaza Alvarusa, ktorý po návrate z Palestíny postavil v španielskej Córdobe kaplnku, do ktorej bolo umiestnených štrnásť obrazov Kristovej cesty umučenia. Veriaci sa pri návšteve kaplnky pri týchto obrazoch zastavovali a meditovali nad jednotlivými etapami krížovej cesty.
Rozšírenie krížovej cesty do celého sveta
V 13. a 14. storočí sa podarilo dosiahnuť, že kresťania už mohli navštevovať svoje posvätné miesta v Palestíne zviazané so životom Pána Ježiša. Získali možnosť strážiť a udržiavať posvätné budovy. V roku 1342 bol Boží hrob spolu s inými posvätnými miestami v Jeruzaleme odovzdaný na večné časy do opatery rehoľníkov z rádu sv. Františka. Počet pútnikov však v predošlých storočiach prudko klesol. Františkáni sa postarali o nový fenomén. Ich rehoľa bola veľmi početná. Tento žobravý rád pôsobil v takmer každom významnejšom európskom meste. Čoskoro sa teda začali šíriť typické pútnické pobožnosti z Jeruzalema vo františkánskych chrámoch mimo Svätej Zeme. Na prahu novoveku boli obrazy krížovej cesty súčasťou každého františkánskeho kláštorného kostola.
Dňa 5. septembra v roku 1686 vykonal pápež Inocent XI. na žiadosť predstavených tohto rádu veľkorysé gesto: udelil odpustky jeruzalemskej krížovej cesty všetkým františkánskym chrámom pre všetkých rehoľníkov a rehoľníčky všetkých troch františkánskych rádov. Túto milosť im opäť potvrdil pápež Inocent XII. v roku 1692 a v roku 1695. V roku 1726 pápež Benedikt XIII. rozhodol, že odpustky venované františkánom rozšíri na všetkých veriacich, ktorí túto pobožnosť v ich chrámoch absolvujú spolu s nimi. Tento pápež tiež rozhodol, že odpustky z pobožnosti krížovej cesty sa môžu vzťahovať aj na duše v očistci.
Ďalší pápež, Benedikt XIV., je autorom dokumentu s názvom Cum tanta zo 6. januára 1741. Dovolil v ňom kňazom františkánom, aby mohli zaviesť krížovú cestu aj v iných kostoloch a kaplnkách, ak v nich pôsobia. Postačovala žiadosť správcu kostola alebo predstaveného ústavu, ak bol kostol pridružený k špitálom. Vyžadovalo sa však povolenie biskupa. Ten istý pápež v roku 1746 dovolil, že františkáni mohli ustanoviť krížovú cestu aj v každom farskom chráme, opäť postačovalo schválenie miestneho biskupa. Napokon tento pápež dovolil, že krížová cesta môže byť ustanovená v každom kostole aj kaplnke. Povolil dokonca aj umiestnenie dvoch krížových ciest v jednom kostole, aby mohli byť stanice krížovej cesty nielen vo vnútri kostola, ale aj v exteriéry. Napokon sa teda táto pobožnosť rozšírila úplne všade, do všetkých katolíckych chrámov.
Privilégium synov sv. Františka
Podľa dekrétu Kongregácie odpustkov z 30. júla 1748 povoľoval zriadenie krížovej cesty v kostole alebo na inom mieste na žiadosť farára alebo správcu kostola biskup vopred, a to písomne. Bez povolenia od biskupa bolo posvätenie neplatné. Stanice krížovej cesty mohli z rozhodnutia pápeža požehnávať iba františkánski generálni ministri, provinciáli a gvardiáni, výnimočne aj františkánski kňazi, ktorí dostali od svojich predstavených písomné dovolenie. Krížová cesta posvätená od iných kňazov bez poverenia apoštolskej stolice nebola spojená s odpustkami. V krajinách, kde františkánsky rád nepôsobil, udeľovala rímska kongregácia právomoc ustanoviť krížovú cestu aj kňazom misionárom, vždy však iba na ohraničenú dobu. Odpustky krížovej cesty sa nikdy neviazali priamo na obrazy alebo sochy umučenia. Viazali sa k štrnástim dreveným krížom, ktoré bývali súčasťou každého zastavenia. Pri posviacke zastavení sa preto osobitne žehnali obrazy a osobitne kríže pri nich umiestnené.
Obnovený rituál po poslednej liturgickej reforme už nevyhradzuje požehnanie staníc krížovej cesty františkánom. Požehnanie a zriadenie krížovej cesty už môže vykonať správca kostola, alebo aj iný kňaz. Ak sú stanice krížovej cesty umiestnené v novom či obnovenom kostole, ktorý sa konsekruje alebo požehnáva, netreba už na zriadenie krížovej cesty vykonávať žiadne zvláštne obrady. Platí, že obrazy staníc majú mať aj svoje kríže. Za krížovú cestu môžeme považovať aj štrnásť požehnaných krížov bez obrazov.
Súčasné liturgické smernice k pôstnemu obdobiu hovoria, že každý, kto koná pobožnosť krížovej cesty pred riadne ustanovenými zastaveniami, môže získať za obvyklých podmienok úplné odpustky. Vyžaduje sa však, aby sa pohyboval od jedného zastavenia k druhému a rozjímal o umučení a smrti Pána Ježiša. Ak sa koná pobožnosť verejne, stačí, ak sa pohybuje ten, čo pobožnosť vedie.