Poviedka: Teta Poľa

 

Teta Poľa zomrela v nemocnici na rakovinu žalúdka vo veku päťdesiatdva rokov. Pitva potvrdila diagnózu stanovenú ošetrujúcim lekárom. Mimochodom, v našej nemocnici sa patologicko-anatomická diagnóza zriedka rozchádza s klinickou – tak to býva v najlepších alebo najhorších nemocniciach.

 

Priezvisko tety Pole poznali len v učtárni. Jej skutočné priezvisko si nepamätala ani náčelníkova žena, u ktorej bola teta Poľa sedem rokov „službou“, teda slúžkou.

 

Každý vie, čo je pomocník alebo pomocnica v domácnosti – ale nie všetci vedia, kým taká osoba môže byť. Dôverníkom nedostupného vladára tisícov ľudských osudov, svedkom jeho slabostí a temných stránok. Osobou, ktorá pozná tienisté stránky domácnosti. Otrokom, ale aj stálym účastníkom neviditeľnej, studenej bytovej vojny, účastníkom alebo aspoň pozorovateľom domácich konfliktov. Tichým arbitrom v sporoch muža a ženy. Tým, kto spravuje domácnosť náčelníkovej rodiny, rozmnožuje jeho bohatstvo, a to nie vždy len hospodárne a čestne.

 

Istý pomocník obchodoval v prospech náčelníka so šúľanými cigaretami, predával ich väzňom po desať rubľov za kus. Táborová komora mier a váh stanovila, že do zápalkovej škatuľky sa zmestí toľko tabaku, čo vystačí na osem cigariet, a osmička tabaku sa skladá z ôsmich zápalkových škatuliek. Tieto miery sypkých tovarov fungujú na osmine teritória Sovietskeho zväzu – v celej Východnej Sibíri.

 

Náš pomocník teda dostával za každý balíček tabaku šesťstoštyridsať rubľov. Ale ani táto suma nepredstavovala hornú hranicu. Do škatuľky sa dalo nasypať menej tabaku – rozdiel bol na prvý pohľad takmer neviditeľný, a nik si preň nezačne spor s pomocníkom náčelníka. Dalo sa šúľať tenšie cigarety. Celé šúľanie je záležitosťou rúk a svedomia pomocníka. Náš pomocník kupoval tabak od náčelníka po päťsto rubľov za balíček. Stoštyridsaťrubľový rozdiel šiel pomocníkovi do vrecka.

 

Domáci, u ktorého pomáhala teta Poľa, s tabakom nekšeftáril a teta Poľa sa u neho nemusela zaoberať nijakými nekalými praktikami. Teta Poľa bola skvelá kuchárka a pomocníci, ktorí sa vyznajú vo varení, sa cenili veľmi vysoko. Teta Poľa sa mohla pustiť – a naozaj sa púšťala – do toho, aby nejedného z  jej ukrajinských krajanov prevelili na ľahkú prácu či zahrnuli do nejakého zoznamu oslobodených. Pomoc tety Pole krajanom bola naozaj výrazná. Iným nepomáhala, alebo ak – len radou.

 

Teta Poľa slúžila u náčelníka už siedmy rok a myslela si, že celých svojich desať „rokiv“ prežije bez ujmy.

 

Teta Poľa nestála o plácu a oprávnene sa domnievala, že jej ľahostajnosť k darčekom a peniazom nemôže nebyť po vôli ktorémukoľvek náčelníkovi. Jej domnienka sa potvrdila. Stala sa členom náčelníkovej rodiny, ba už sa črtal aj plán jej oslobodenia – rozhodli sa vykazovať ju ako nakladačku na nálezisku, kde pracoval náčelníkov brat, a nálezisko sa malo prihovoriť za jej prepustenie.

 

No teta Poľa ochorela, bolo jej čoraz horšie, až ju priviezli do nemocnice. Hlavný lekár sa postaral, aby dostala vlastnú izbu. Desať polomŕtvych presunuli na studenú chodbu, aby uvoľnili miesto náčelníkovej pomocnici.

 

Nemocnica ožila. Každé popoludnie prichádzali služobné autá, prichádzali nákladné autá: z kabínok vychádzali dámy v kožuchoch, muži v uniformách – všetci sa náhlili k tete Poli. A teta Poľa každému sľúbila: ak vyzdravie, povie slovíčko náčelníkovi.

 

Každú nedeľu vchádzala do nemocničnej brány náčelníkova limuzína ZIS-110 – tete Poli priviezli balíček, lístoček od náčelníkovej ženy.

 

Teta Poľa dávala všetko sanitárkam: okúsi lyžičku a odloží. Poznala svoju chorobu.

 

No vyliečiť sa teta Poľa nemohla. A tu sa raz v nemocnici objavil s lístkom od náčelníka neobyčajný  návštevník – otec Peter, ako sa predstavil rozdeľovačovi. Vysvitlo, že teta Poľa si želala vyspovedať sa.

 

Neobyčajný návštevník bol Peťka Abramov. Všetci ho poznali. Dokonca v tejto nemocnici pred niekoľkými mesiacmi aj ležal. A teraz to bol otec Peter.

 

Návšteva ctihodnosti vzrušila celú nemocnicu. Ukazuje sa, že v našich končinách sú kňazi! A spovedajú tých, ktorí si to prajú! V najväčšej nemocničnej sále, na dvojke – kde medzi obedom a večerou denne vždy niekto z chorých rozprával gastronomický príbeh nie na zlepšenie chuti, ale pre hladného, ktorý potreboval prebudiť emócie spojené s jedlom – v tejto sále hovorili len o spovedi tety Pole.

 

Otec Peter mal na sebe ľahkú čiapku a bušlat. Vatované nohavice mal zasunuté do starých kirzových čižiem. Na duchovného mal vlasy krátke – oveľa kratšie ako šviháci päťdesiatych rokov. Otec Peter si roztiahol bušlat a vojenskú blúzu – pod ňou sa ukázala modrá košeľa so stojačikom a veľký náprsný kríž. Nebol to jednoduchý kríž, ale ukrižovanie vlastnej výroby – to znamená vyrezané šikovnou rukou, no bez potrebných nástrojov.

 

Otec Peter vyspovedal tetu Poľu a odišiel. Dlho stál na hradskej a dvíhal ruky, keď sa blížilo nákladné auto. Dve autá prešli okolo, nezastavili. Vtedy otec Peter vybral zo záhrenia hotovú, ušúľanú cigaretu, zdvihol ju nad hlavu a hneď prvé auto zabrzdilo, šofér pohostinne otvoril dvere kabíny.

 

Teta Poľa zomrela a pochovali ju na nemocničnom cintoríne. Bol to veľký cintorín pod horou (namiesto „zomrieť“ pacienti hovorili „dostať sa pod sopku“) s hromadnými hrobmi „A“, „B“, „C“, „D“ a niekoľkými samostatnými hrobmi, ktorých línie sa podobali tetivám. Na pohrebe tety Pole nebol ani náčelník, ani jeho žena, ani otec Peter. Pohrebný obrad bol celkom obyčajný: rozdeľovač priviazal na ľavé lýtko tety Pole drevenú doštičku s číslom. To bolo číslo osobného spisu. Podľa inštrukcie malo byť číslo napísané nie atramentovou, lež obyčajnou grafitovou ceruzkou – tou písali značky na orientačných zárezoch v lese aj topografi.

 

Zvyčajní hrobári – sanitári zahádzali kameňmi suché telo tety Pole. -Rozdeľovač medzi kameňmi upevnil tyčku – bolo na nej to isté číslo osobného spisu.

 

Prešlo niekoľko dní a v nemocnici sa zjavil otec Peter. Bol už na cintoríne a teraz žiadal v učtárni mocným hlasom:

– Kríž treba postaviť. Kríž.

– Ešteže čo, – odvetil rozdeľovač.

Dlho sa hádali. Napokon otec Peter vyhlásil:

– Dávam vám na to týždeň. Ak tam do týždňa nebude stáť kríž, budem sa na

vás sťažovať u náčelníka správy. Ak to nepomôže, napíšem náčelníkovi Daľstroja. Ak odmietne, budem sa naňho sťažovať na Sovnarkome. Ak Sovnarkom odmietne, napíšem Synode, – hrmel otec Peter.

 

Rozdeľovač bol starý väzeň a dobre poznal „krajinu zázrakov“: vedel, že sa v nej môžu diať najneočakávanejšie veci. Porozmýšľal a rozhodol sa o celej záležitosti informovať hlavného lekára.

 

Hlavný lekár, ktorý býval kedysi ministrom či zástupcom ministra, poradil neprieť sa a postaviť kríž na mohyle tety Pole.

– Ak je o tom taký presvedčený, znamená to, že za tým niečo bude. Niečo vie. Všeličo sa stáva, všeličo sa stáva, – zamrmlal bývalý minister.

Postavili kríž, prvý kríž na tomto cintoríne. Bolo ho vidieť zďaleka. A hoci bol

jediný, celé to miesto dostalo vďaka nemu vzhľad ozajstného cintorína. Všetci chodiaci pacienti sa na kríž chodili pozerať. Bola na ňom pribitá aj doštička s nápisom v smútočnom rámiku. Zhotoviť ju dostal za úlohu starý maliar, ktorý už druhý rok ležal v nemocnici. Vlastne neležal, iba ho tam evidovali, kým on sa celý čas venoval masovej výrobe troch typov kópií: Zlatá jeseň, Traja bohatieri a Smrť Ivana Hrozného. Zaprisahával sa, že tie kópie môže maľovať aj so zatvorenými očami. Jeho zákazníci boli z vedenia osady a nemocnice.

 

Maliar súhlasil s návrhom urobiť tabuľku na kríž tety Pole. Spytoval sa, čo na ňu treba napísať. Rozdeľovač sa pohrabal v spisoch.

– Nemám tu nič okrem iniciál, – povedal. – Timošenková, P. I. Napíš: Polina

Ivanovna. Umrela dňa toho a toho.

Umelec, ktorý sa so zákazníkmi nikdy nehádal, to napísal. A presne o týždeň sa zjavil Peťka Abramov, vlastne otec Peter. Povedal, že teta Poľa sa volá nie Polina, ale Praskovia, a nie Ivanovna, ale Iľjinična. Oznámil im jej dátum narodenia a žiadal, aby ho uviedli na náhrobnej tabuľke. Nápis opravili v prítomnosti otca Petra.

 

 (z knižného prekladu Kolymských poviedok, Premedia, 2017)

 

 

Varlam Tichonovič Šalamov.

Fotografia z posledných rokov.

 

 

 

 

Share on Facebook
Share on Twitter
Please reload