Teodor Hlaváč: Môžem ísť!

Pred rokom odišiel do večnosti vzácny muž, Teodor Hlaváč. Poznali sme ho ako otca veľkej rodiny, bývalého politického väzňa, prírodovedca, publicistu a prekladateľa. Bol kresťanským aktivistom, poradcom prezidenta M. Kováča, šéfredaktorom Katolíckych novín... Dve z jeho štyroch dcér sme poprosili o krátku spomienku a svedectvo.

Teodor Hlaváč sa narodil 9. novembra 1929 v Chynoranoch v rodine Gašpara a Anny, rodenej Markovej. Meno dostal podľa svätca, na sviatok ktorého prišiel na svet. Teo bol piatym z deviatich detí muža, ktorý slúžil ako ošetrovateľ na talianskom fronte, pričom bol niekoľko ráz zranený.

 

Šikovného žiaka si všimol miestny farár a odporučil rodičom, aby ho poslali študovať. V chlapčenskom internátnom gymnáziu pod Kalváriou v Nitre získal vynikajúce vzdelanie: predovšetkým sa naučil mnoho cudzích jazykov, čo sa mu v neskoršom živote často zišlo. U verbistov postupne začal rozmýšľať aj o misijnom povolaní a po dosiahnutí plnoletosti si urobil ročné rehoľné sľuby.

Počas Barbarskej noci boli komunistickou mocou zlikvidované mužské kláštory. Kláštor na nitrianskej Kalvárii sa dostal na rad až v noci z 3. na 4. mája 1950. Teo bol s ďalšími študentmi a rehoľníkmi odvezený na prevýchovu do sústreďovacieho tábora v Podolínci. Spomínal nám, že rektor domu, ktorý bol informovaný o aprílových zásahoch polície v iných komunitách, ponúkol svojim zverencom možnosť odísť domov, ale nik z chlapcov to neprijal. Pobyt v Podolínci bol organizovaným márnením času. Počas neho Teo využil príležitosť k záchrane historických listov, ktoré neskôr odovzdal múzeu v Levoči. Keďže prevýchova v Podolínci nepriniesla efekt, spolu s ďalšími nastúpil na povinnú vojenskú službu do PTP – pomocných technických práporov. Po 3 a pol roku ju ukončil s osvedčením „nevycvičená vojenská osoba“. Po návrate do civilu stál pred rozhodnutím, čo ďalej.

 

Mal veľké predpoklady pre štúdium jazykov a humanitných vied, ale v tých rokoch univerzitné štúdium týchto smerov preňho neprichádzalo do úvahy. Rozhodol sa študovať fyziku. Nám, svojim deťom, neskôr často opisoval ostentatívnu ústretovosť, ktorú mu prejavil Záviš Bochníček v prijímacej komisii – spočívala v extrémne ľahkých otázkach o šírení svetla a zvuku. Aj vďaka postoju podobných profesorov vyštudoval fyziku na Univerzite Komenského, a nastúpil do zamestnania.

 

Svoj pôvodný zámer po zákaze činnosti rádov nevzdal. Ďalej sa samostatne vzdelával. Vo voľnom čase viedol turistický oddiel. Vrámci turistiky si v lete 1957 so spolužiakom Jozefom Šabom, s ktorým zdieľal privát nad Štefankou, urobili cyklistický výlet do Poľska. Mali len priepustku na malý pohraničný styk, ale keď tam už boli, rozhodli sa zájsť do Pienienžna, kde bol kláštor verbistov. Zrazu tam uvideli iného spolužiaka: „To je Štefan!“ Štefan Horváth ich začul a povedal: „Neviem, o čom páni hovoria. Som Andrzej Domagalski.“ Lenže potom sa rozosmial...

 

V Poľsku kláštory neboli zrušené a rehoľné sestry z nemocníc, kde ošetrovali nevyliečiteľne chorých, vedeli zadovážiť slovenským prišelcom poľské doklady. Keď si to Jožko Šabo uvedomil, po prieskumnej ceste s Teom sa rozhodol odísť do Poľska, odkiaľ zamýšľal odplávať na lodi z Gdaňska až do vzdialených zámorských misií. Svoj plán začal vybratím dovolenky – jej čas uplynul, a Jožko chýbal v robote, chýbal na priváte. Matka nahlásila jeho zmiznutie. Tea vypočúvali – neprezradil. Začali ho intenzívnejšie monitorovať.

 

 

Šabovo zmiznutie bolo štátnej bezpečnosti čoraz podozrivejšie, keďže podobne sa vytratili viacerí. A tak sa v roku 1961 začal jeden z posledných procesov s rehoľníkmi. Pod zámienkou požičiavania zakázaných kníh zatkli aj Tea. Polícia nikdy nepreukázala skutočnú príčinu zatknutia a knihy zakúpené v socialistickom antikvariáte mu pri prepustení vrátila. Napokon ho odsúdili na čas trvania vyšetrovacej väzby: to preto, aby v nasledujúcich rokoch splácal štátu náklady na svoj 7-mesačný väzenský pobyt. Okrem toho dostal 3-ročný podmienečný trest s povinnosťou hlásiť sa raz týždenne na polícii. Počas trvania podmienečného trestu mu platil 5-ročný zákaz práce v odbore. Po prepustení vážil 48 kíl, no smel pracovať iba fyzicky. Pretože miloval hory, zamestnal sa ako skladník na Popradskom plese, kde neskôr pomáhal zachraňovať životy ako dobrovoľný člen horskej služby. Tam sa o niekoľko rokov zoznámil s manželkou Máriou, s ktorou sa v Starom Smokovci v roku 1965 zosobášil. Odvtedy ho na stanici v Poprade namiesto pracovníka ŠtB čakala krásna mladá žena.

 

Zmena v pracovnom živote nastala pre neho o čosi skôr. Stalo sa tak vďaka profesorovi Jurajovi Dubinskému z pobočky Fyzikálneho ústavu v Košiciach, ktorý zariadil, aby Tea Hlaváča zamestnali ako technika na Lomnickom štíte. To bolo na papieri, no v skutočnosti mu dr. Pavel Chaloupka dával vedeckú pracovnú náplň – skúmanie kozmického žiarenia. V pozorovaní kozmických častíc pokračoval na medzinárodnej vysokohorskej stanici v Ťan-Šane, kam nik z československých fyzikov nechcel vycestovať pre hroziaci konflikt ZSSR s Čínou. Po návrate z Kazachstanu nastúpil už ako otec dvoch dcér do Výskumného výpočtového strediska OSN v Bratislave, kde ako znalec 10 jazykov zostavil so svojim kolektívom prvý počítačový slovník na Slovensku. Kádrovníci sa mu postarali o ďalšie presuny, a tak mal možnosť spoznávať iné pracoviská a odborné činnosti.

 

Vo voľnom čase naša rodina spoznávala malebné kúty krajiny, počas letných prázdnin a lyžovačiek sme sa často zastavili na nejakej fare, kde pôsobili otcovi gymnaziálni spolužiaci. Pri týchto príležitostiach, napríklad pri peci v Rakúsoch, sme počuli všeličo zaujímavé, ale celková mozaika sa nám skladala len pomaly. Ako deti sme nerozumeli všetkému, čo sa hovorilo, a všetko sa ani nehovorilo. Iné sa spomínalo často: napríklad tlačová správa z päťdesiatych rokov o tom ako polícia zaistila v kláštore množstvo zbraní sečných, strelných a bodných – v skutočnosti šlo o mačety, luky a kopije z malého misijného múzea.

 

Mávali sme i zaujímavé návštevy, keď niekto z otcových priateľov navštívil Bratislavu alebo potreboval prenocovať. Pri jednej takej príležitosti bol otcov triedny, páter Jozef Škoda veľmi rozrušený, že v byte o poschodie nad nami býva generálny prokurátor Ján Feješ... Ale väčšinou boli stretnutia ľudí, ktorí to najťažšie v živote mali už za sebou, radostné. Viacerí pátri boli veľmi vtipní, a navyše stretnutia v nich prebúdzali gymnaziálne huncútske nálady. V týchto situáciách sa objavoval situačný humor, spojený s prežitým: napríklad otec nám doma pátra Horvátha predstavil slovami: pan Andrzej Domagalski.

 

Títo priatelia boli pre otca ako rodina. Ich príbehy vošli do našej rodinnej pamäti a slovníka o to prirodzenejšie, že sme ich považovali za ujov a tak sme ich aj oslovovali. Najfascinujúcejšia na tom bola priateľská vernosť pri rozmanitosti osudov: otec si hocikedy len tak zopakoval menoslov ich maturantského ročníka, a pritom, v čase keď mal oveľa lepšiu pamäť, vyšetrovateľom ani za polroka väzby na samotke nepovedal ako to bolo s výletom do poľského kláštora.

 

V povahe mal aj niečo dobrodružné. Zodpovednosťou za rodinu sa stal o čosi opatrnejší, ale svoje presvedčenie nikdy nezaprel. To sa vedelo, a tak sa po zmene režimu v roku 1989 stal poradcom na úrade vlády a potom i poradcom prezidenta pre vzťahy štátu a cirkví. Keďže počas obdobia neslobody nemohol naplniť svoju misionársku túžbu, podporoval misie ako šéfredaktor Katolíckych novín. Bol aj autorom niekoľkých kníh o misionároch a misijných kalendárov. Preložil knihu rozhovorov s kardinálom Ratzingerom, ktorého si vážil dlho predtým ako sa stal pápežom. Ako editor kníh edície Veda a viera potvrdzoval, že náboženstvo nie je v rozpore s vedeckými poznatkami.

 

S manželkou Máriou vychovávali štyri dcéry, a potom sa starali o sedem vnúčat. Mal takú vlastnosť, že vždy priľnul k najmenšiemu z detí nablízku – a to sa týkalo aj cudzích detí. V osemdesiatke ho zrazilo auto, úraz bol vážny, no ako pacient prejavil veľa trpezlivosti, a neskôr pri rekonvalescencii aj pevnú vôľu. Nezatrpkol ani pri začínajúcich problémoch s pamäťou. Bol ústretový, plný dobrej vôle – to sa prejavovalo v ochote vypočuť si rozprávanie iného, zasmiať sa na cudzej anekdote, ale aj zavtipkovať si na vlastný účet.

 

Ako mladý horolezec zvykol zastupovať hercov v náročných scénach. Aj keď v posledných rokoch zľavil z veľkých turistických výkonov, doma neobsedel. Manželky sa zvykol opýtať, hneď ako sa ráno zobudil: Kam dnes pôjdeme? V posledných dňoch sa to už nespytoval, no kňazovi, ktorý ho zaopatroval, povedal: „Môžem ísť." Teodor Hlaváč zomrel 21. júna 2017 v Bratislave. Pochovali sme ho na malom cintoríne v Karlovej Vsi, naproti kaplnky. Omša pri príležitosti 1. výročia jeho smrti bude 22. júna 2018 o 18. 00 v Kostole Sv. Františka v bratislavskej Karlovej Vsi.

 

Fragment otcovho príbehu zachytili režiséri Igor Sivák v dokumentárnom filme „Tiene barbarskej noci“ a Ján Filo vo filme „Advent bez Vianoc“. Rozhlasová redaktorka Soňa Gyarfašová mu venovala jeden diel cyklu Portréty a Príbeh na týždeň. Jeho hlas počuť aj v relácii Zóna reflexie, ktorú pripravil Pavol Smolík.

 

Tiene barbarskej noci I.

 

 

Tiene barbarskej noci II.