Prežila som - kniha na mesiac kníh

Knihy sú našimi spoločníkmi od raného detstva. Zábavné, poučné aj tie, z ktorých sme získavali vedomosti pri štúdiu, hoci sa nám často do ich čítania veľmi nechcelo. Niektoré si prečítame a zabudneme na ne, sú však aj také, ktoré v nás zanechajú hlboký dojem, prinútia nás k zamysleniu sa nad sebou a nad tým čo považujeme v živote za dôležité a či sú hodnoty, ktoré vyznávame skutočnými hodnotami. Príbeh afrického dievčaťa Immaculée Ilibagiza patrí určite k tým, ktoré nás nenechajú ľahostajnými. Hoci prežila desivé a deprimujúce udalosti, jej rozprávanie je plné nádeje, hlbokej dôvery a viery že ani to najhoršie zlo nezabráni šíreniu dobra, lásky a odpusteniu.

Udalosti, ktoré Immaculée Ilibagiza prežila, opísala v knihe Prežila som (Left to tell). Je to silný príbeh silnej ženy, je povzbudením a inšpiráciou aj pre nás, ktorí našťastie podobné strašné skutočnosti neprežívame, no môže nám pomôcť pri riešení problémov s ktorými denne bojujeme. Publishers Weekly o jej knihe napísal: „Toto otvorené rozprávanie o jej zážitkoch má dva aspekty: opis spáchaného zla vrátane brutálnych vrážd jej rodinných príslušníkov, ktorý človeka deprimuje, a príbeh jej neotrasiteľnej viery a spojenia s Bohom v utrpení, ktorý povznáša a inšpiruje.“

Nikdy neber vieru ako niečo samozrejmé. Náš vzťah s Pánom je ten najúžasnejší ľúbostný vzťah, aký kedy zažijeme. Ale ako o každý vzťah, aj o tento sa treba starať – vyžaduje tvrdú prácu, neustálu pozornosť a hlbokú angažovanosť, aby sa upevňoval a rozkvital.

Immaculée Ilibagiza

Spáchané zlo

Immaculée sa narodila v Rwande, v krajine, o ktorej hovorí ako o raji. Prežila pekné a šťastné detstvo v milujúcej rodine. Rodičia ju i jej súrodencov vychovali v kresťanskej viere a vo vzájomnej láske. Pre svoje deti boli príkladom skromnosti, úprimnosti a nezištnej obetavosti. V širokom okolí boli známi tým, že pomáhali každému, kto pomoc potreboval. Immaculée bola milovaná, úspešná, študovala elektronické inžinierstvo a strojárenstvo na Štátnej univerzite a mala pred sebou perspektívu krásneho života.

Rwanda však bola krajinou dvoch etnických kmeňov Hutu a Tutsi, medzi ktorými sa pomaly stupňovalo napätie. Vyvrcholilo v roku 1994, keď smrť rwandského hutuského prezidenta vyvolala vlnu viac ako tri mesiace trvajúceho masového vraždenia menšinových Tutsiov. Immaculée bola práve u rodičov na veľkonočných prázdninách, keď skupina sfanatizovaných Hutuov vtrhla do domu jej rodičov a vyvraždila takmer celú jej rodinu. Ona sama sa zachránila iba zázrakom, keď ju otec tesne pred tým poslal do domu miestneho pastora. Tam sa skrývala spolu s ďalšími siedmimi ženami 91 dní v maličkej kúpeľni, kým na nich poľovali sfanatizovaní zabijaci vyzbrojení mačetami.

V jedinej strašnej chvíli prišla o všetko, čo milovala: o rodinu, priateľov, rodný dom a zdalo sa, že aj o celú budúcnosť. Jediné čo jej zostalo, bol malý ruženec, ktorý jej otec stihol podať, keď ju posielal z domu aby sa zachránila spolu s bratom, kým on sám vedel že neprežije. Brata však na ceste vrahovia rozsekali mačetami. Immaculée sa celý čas vo svojom úkryte takmer bez prestania modlila otcov ruženec. Keď ich konečne vyslobodili, pátrala po svojej rodine, no zistila, že nikto neprežil, okrem ďalšieho brata, ktorý bol v tom čase mimo Rwandy.

Príbeh viery a odpustenia

Aby sa dokázala vyrovnať so strašnými udalosťami, potrebovala v sebe nájsť vnútornú silu, ktorá by vrátila jej životu zmysel. Našla ju vo vzťahu k Bohu, v hlbokej viere a dôvere, v úprimnej modlitbe a v odpustení. Nebolo to však ľahké.

Jej život sa rozbil na kúsky a otrasená bola aj jej viera. Pomaly a nanovo musela budovať svoj vzťah k Bohu, ako o tom hovorí vo svojej nasledujúcej knihe Odpustila som (Led by faith): „Noc v Kristovom centre som strávila v plači a v otázkach namierených k Bohu. Čo také strašné som v minulosti urobila, aby som si toto zaslúžila? Čo sa ma touto bolestnou lekciou pokúšaš naučiť? (...) V noci som sa s Bohom zmierila. Čím ďalej som nad nespravodlivosťou zo straty priateľky premýšľala, tým viac som si uvedomovala, že z toho Boha neviním. Postupne som nachádzala cestu, ako mu povedať o svojom novom utrpení. Práve toto bol jeden z okamihov, na ktorý ma sestra Michelle upozornila na strednej škole – jediná osoba s ktorou budem môcť hovoriť, bude práve Boh. Svet okolo sa neustále menil. Ľudia, ktorých som milovala, boli preč, miesta, ktoré som mala veľmi rada, sa veľmi zmenili. Boh predstavoval v mojom živote jedinú konštantu. Jediného najlepšieho priateľa, ktorý ma neopustil. Čím väčší žiaľ som prežívala, tým viac som si uvedomovala, že odovzdanie sa nie je jednorazovou udalosťou, ale celoživotným záväzkom.“

Stretnutie s vrahom

Rwanďania sa po krvavej genocíde ťažko a bolestne spamätávali z prežitej hrôzy. Zahynulo milión etnických Tutsiov. Tí, ktorí prežili, stratili väčšinu svojich príbuzných. Ich domy boli zničené, budúcnosť ťažká a neistá. Ľudí ovládla beznádej, strach i túžba po pomste. Bolo ťažké uveriť, že sa do krajiny vráti pokoj a normálny život.

Začali sa procesy s vrahmi. Mnohí boli usvedčení a odsúdení. Medzi nimi aj Felicien, ktorý zavraždil mamu a brata Immaculée. Oznámili jej, že vrah jej príbuzných je vo väzení a ak si to ona želá, môže sa s ním stretnúť. Immaculée súhlasila. V jej srdci však nebola nenávisť ani túžba po pomste, ale odpustenie.

O tejto bolestnej, no oslobodzujúcej situácii hovorí: „Do väzenia som prišla popoludní a privítal ma Semana, nový starosta Kibuye. (...) „Chceš spoznať vodcu bandy, ktorá zabila tvoju mamu a Damascena?“ „Áno, pán starosta, chcem.“ Cez okno Semanovej kancelárie som sledovala, ako prechádza po dvore do väzenskej cely a potom sa vracia, postrkujúc pred sebou zanedbaného krívajúceho starca. Vyskočila som zo stoličky, keď sa priblížil, pretože som muža okamžite spoznala. Volal sa Felicien a bol úspešný hutuský biznismen, s ktorého deťmi som sa hrávala na základnej škole. (...) Striaslo ma, pretože som si uvedomila, že hlas vyvolávajúci moje meno vtedy, keď ma zabijaci hľadali v pastorovom dome, patril jemu. Felicien po mne sliedil. Semana postrčil Feliciena do kancelárie a ten spadol na kolená. Keď zdvihol oči a zbadal, že tam naňho čakám ja, zbledol ako stena. Sklopil pohľad a díval sa na dlážku. „Postav sa ty vrah!“ skríkol Semana. „Postav sa a vysvetli tejto žene, prečo je mŕtva jej rodina. Vysvetli, prečo si jej zabil matku a zmasakroval brata. Povedal som ti, vstávaj! Vstávaj a hovor!“ skríkol Semana ešte hlasnejšie, no zbitý muž sa len ďalej krčil na kolenách. Na vycivenom tele mu viseli už iba franforce špinavých šiat. (...) Tvár, kedysi peknú, mu teraz zastierala špinavá rozchlpená brada; a bosé nohy mal pokryté otvorenými mokvajúcimi ranami. Pri pohľade na jeho utrpenie som zaplakala. Felicien dovolil, aby mu do srdca vošiel diabol, a zlo zničilo jeho život ako rakovina v duši. Teraz bol on obeťou svojich obetí, odsúdený žiť v mukách a ľútosti. Pocítila som veľký súcit s týmto človekom. „Vyraboval dom tvojich rodičov a privlastnil si vašu rodinnú plantáž, Immaculée. V jeho dome sme našli obrábaciu techniku tvojho otca. Je to tak?“ zreval Semana na Feliciena. „Po tom, čo zabil Rose a Damascena, hľadal aj teba... Chcel ťa zabiť, aby sa mohol zmocniť tvojho majetku. Bolo to tak, ty sviňa?“ zvrieskol Semana znova. Myklo ma a mimovoľne som vzdychla. Semana sa na mňa pozrel prekvapený mojou reakciou a zmätený slzami, čo mi stekali po lícach. Zdrapil Feliciena za golier košele a zodvihol ho na nohy. „Čo jej na to povieš? Čo na to povieš Immaculée?“ Felicien vzlykal. Cítila som, že sa hanbí. Pozrel sa na mňa len krátko, no naše oči sa stretli. Načiahla som sa k nemu, zľahka som sa mu dotkla rúk a ticho som povedala to, čo som prišla povedať. „Odpúšťam ti.“ Pocítila som okamžitú úľavu a videla som, že aj napätie vo Felicienových pleciach povolilo, skôr než ho Semana vystrčil z dverí na dvor. (...) Keď sa Semana vrátil, zúril. „Čo to všetko malo znamenať, Immaculée? Tento človek ti vyvraždil rodinu. Priviedol som ti ho na výsluch... Aby si mu napľula do tváre, ak budeš chcieť. No ty mu namiesto toho odpustíš! Ako si to mohla urobiť? Prečo si mu odpustila?“ Odpovedala som mu pravdivo: „Nemám čo ponúknuť okrem odpustenia:“

Immaculée dokázala odpustiť vďaka hlbokému a dôvernému vzťahu s Bohom, spojená s ním prostredníctvom modlitby a Boh uzdravil jej srdce. „Ťažko povedať, koľko potrvá, kým sa zahojí zranené srdce: s Božou pomocou to moje po dvoch rokoch dostatočne zosilnelo, aby mohlo milovať iných.“ To, že prežila, pochopila ako výzvu, aby svetu hovorila o svojej bolestnej životnej skúsenosti i o tragédii svojej krajiny, no hlavne o nádeji a skutočnosti, že: „Bohu nič nie je nemožné.“ Že on aj najväčšiu tragédiu a bolesť dokáže zmeniť na pokoj a lásku, ak mu to dovolíme.

Sila, ktorá je ihneď dostupná

O štyri roky po genocíde odišla Immaculée do Spojených štátov, kde žije dodnes. Získala prácu v OSN, v New Yorku. Tam stretla i svojho manžela a vytvorila spolu s ním a svojimi deťmi šťastnú rodinu. Stala sa spisovateľkou a populárnou rečníčkou. V roku 2007 založila nadáciu Left to Tell Charitable Fund na podporu sirotám v Rwande. Je držiteľkou čestného doktorátu University of Notre Dame a Saint John´s University, v roku 2007 jej bola udelená medzinárodná cena Mahátmá Gándhího za zmierenie a mier.

Jej rodná krajina sa zo zdanlivo beznádejnej situácie takmer zázračne zotavila, odpustenie prevládlo nad nenávisťou a túžbou po pomste. Snaha o zmierenie bývalých vrahov a ich obetí je úspešná. Opäť si dokážu navzájom pomáhať. Vďaka tomu je dnes Kigali, hlavné mesto Rwandy, považované za čistejšie a bezpečnejšie ako mnohé európske mestá.

Immaculée hovorí: „Môj príbeh sa dotýka ľudí. Nie preto, že je to môj príbeh – príbeh Rwandy patrí nám všetkým. Nemusíme zažiť priamo genocídu, aby sme poznali temnotu, v ktorej sa môže zrodiť vražda. Nenávisť, hnev, nedôvera a strach nám každodenne vstupujú do života tisícimi spôsobmi. Toto zlo nás zraňuje, všetci sa ale môžeme uzdraviť silou lásky a odpustenia. Silou, ktorá je ihneď dostupná, keď máme vieru ...“

Použitá literatúra:

Ilibagiza, Immaculée: Prežila som. Otvorená spoveď o zrade, nenávisti a odpustení.

Bratislava, NOXI 2016. 276 s.

Ilibagiza, Immaculée, Erwin, Steve: Odpustila som, Povstanie z popola rwandskej genocídy.

Praha, Karmelitánske nakladatelství 2010. 215 s.

Najnovšie príspevky
Najčítanejšie príspevky
Archív
Odporúčame
Rubriky
Sledujte nás
  • Facebook Basic Square
  • Twitter Basic Square
  • Google+ Basic Square

Rytierstvo Nepoškvrnenej

Námestie sv. Františka 4

841 04 Bratislava

Slovensko

Tel.  +421 910 842 499

e-mail:  rytierstvoneposkvrnenej@gmail.com

Dielo sv. Maximiliána

IBAN: SK05 3100 0000 0042 2002 0300

Ochrana osobných údajov

  • YouTube Social  Icon
  • Facebook Social Icon
  • Instagram Social Icon

© 2017  Rytierstvo Nepoškvrnenej. Created by Booyah.sk