Z dejín minoritov: O dvoch priateľoch

June 27, 2018

V podzemí rímskeho pahorka Gianicolo sa nachádza vzácny a dobre chránený poklad. Sú ním státisíce osobných listov apoštolských misionárov, teda rehoľníkov, ktorých od roku 1622 vysielala do celého sveta rímska kongregácia Propaganda Fide. V tom čase bola za misijné územie pokladaná aj naša krajina, pretože po sto rokoch protestantskej reformácie v nej už neexistovali takmer nijaké katolícke štruktúry. Vďaka uchovaným listom apoštolských misionárov, ktoré sú často veľmi osobné, vieme o dejinách minoritov v 17. storočí mnohé zaujímavé podrobnosti. Patrí medzi ne aj príbeh dvoch minoritských misionárov, Angela a Francesca.

 

Prví misionári

Medzi prvými apoštolskými misionármi u nás boli aj členovia minoritského rádu, ktorí pochádzali z Talianska. V rokoch 1629 – 1632 pôsobil na území Slovenska prvý z nich, páter Vincenzo Pinieri. So svojimi spoločníkmi sa ako provinciálny minister vyslaný z Ríma pridal k poľským minoritom, ktorí od roku 1616 pôsobili na východnom Slovensku v Stropkove. Pinieri sa usiloval zjednotiť rehoľné spoločenstvo, ktoré za jeho čias pozostávalo z bratov poľskej, nemeckej a talianskej národnosti a obnoviť zaniknuté kláštory. Prijímal aj novicov z domorodého obyvateľstva. V roku 1632 sa zoslabnutý chorobou vracal do Talianska. Po svojej skúsenosti v našich krajoch nadobudol presvedčenie, že misia môže byť úspešná len vtedy, ak budú misionári hovoriť ľudovým jazykom. Videl, že poľskí minoriti sú obľúbenými a úspešnými duchovnými pastiermi. Na jeho odporúčanie začala teda kongregácia Propaganda Fide udeľovať hodnosť apoštolského misionára aj poľským rehoľníkom a do úradu prefekta apoštolských misií vymenovala poľského minoritu Benedikta Radzinského pôsobiaceho v Stropkove.

 

Prečo kardinál nemal rád minoritov?

Po odchode pátra Pinieriho sa však misia uhorských minoritov neuberala želaným smerom. Z listovej komunikácie v tridsiatych rokoch 17. storočia vidieť, že cirkevná hierarchia i viedenský cisársky dvor zaujali v tom období k minoritom veľmi rezervovaný postoj. Čo sa stalo? Ešte v roku 1634 pricestovala do Uhorska skupina misionárov z Talianska, ktorá bola u kardinála Pázmaňa prijatá veľmi láskavo. Niektorí z nich sa následne uplatnili v jeho službách. Páter Bonaventúra da Genova sa stal dokonca jeho sekretárom a tlmočníkom. Z veľkého množstva listov pátra Bonaventúru určených jeho predstaveným a rímskej kongregácii vyplýva, že kardinál Pázmaň mal už o niekoľko mesiacov voči minoritom a ich pôsobeniu v krajine silnú averziu. Prímas totiž poskytol minoritom v Stropkove veľký obnos peňazí na obnovu ich konventu, ktorý bol vážne poškodený v Bočkajovom povstaní roku 1618. Minoriti dostali vinice a iné statky. Jeho dar vďačne prijali, ale miesto toho, aby konvent opravili, odišli zo Stropkova a nechali svoj poškodený kláštor prázdny. Kritika sa zviezla predovšetkým na hlavu pátra Benedikta Radzinského. Jeden z talianskych misionárov, páter Francesco Cosmi da Mogliano, informoval 3. novembra roku 1635 kongregáciu o apostáze všetkých stropkovských rehoľníkov. Francesco Cosmi vraví, že kvôli bratom zo Stropkova rehoľa v Uhorsku úplne stratila morálny kredit. Taliansky misionár chcel zjednať nápravu, no zabránil mu v tom práve páter Benedikt Radzinski, ktorý mu s autoritou uhorského a transylvánskeho prefekta zakázal navštíviť stropkovský konvent. Radzinski podľa pátra Francesca Cosmi zhromažďuje peniaze, verejne obchoduje a hovorí, že to je pre dobro kláštora. Množstvo vyzbieraných peňazí sa ale neodráža na reálnej obnove budovy, ktorá bola v povstaní ťažko poškodená. Sekretár kardinála Pázmaňa, páter Bonaventúra da Genova, sa v jednom zo svojich listov vyjadruje o Radzinskom v podobnom duchu. Je to vraj človek, ktorý sa neteší v krajine ani úcte, ani dobrej reputácii. Páter Benedikt stratil napokon i dôveru kongregácie Propaganda Fide. Ešte v máji roku 1633 mu Svätá stolica zverila úlohu apoštolského vizitátora Transylvánie, Sikulov a území pod tureckou nadvládou. Poskytla mu finančné prostriedky na cestu. Svoj odchod však páter Benedikt neustále odkladal a cestu napokon neuskutočnil ani do konca svojho života. Peniaze, ktoré na ňu dostal, nikdy nevrátil.

 

Život rehoľného spoločenstva minoritov upadal. Z korešpondencie misionárov sa zdá, že stropkovský kláštor je v roku 1635 opustený. Podľa Bonaventúru da Genova nemajú minoriti v krajine už žiaden konvent. Iné listy z tohto obdobia uchovávané v archíve kongregácie však svedčia, že majú. Hovoria o pôsobení v Stropkove. Logickým vysvetlením tejto situácie je, že medzi rehoľníkmi talianskej a poľskej národnosti došlo k takému konfliktu a rozdeleniu, že Taliani už bratov zo Stropkova ani nepokladali za členov svojho rádu. V očiach uhorskej cirkevnej hierarchie silno ovplyvnenej antagonistickým postojom prímasa, nepožívali viac minoriti žiadnu dôveru. Najviac to pocítili misionári, ktorí do krajiny prichádzali z Talianska.

 

Misia Pátra Angela Petriccu da Sonnino

V Ríme si uvedomovali, že do Uhorska treba vyslať výraznú osobnosť, ktorá by zaimponovala rozhnevanému prímasovi a vylepšila by obraz minoritského rádu v očiach verejnosti. Predstavení vedeli o vychádzajúcej hviezde, ktorou bol mladý a talentovaný muž, páter Angelo Petricca da Sonnino pochádzajúci z neapolského kráľovstva. Angelo bol od mlada považovaný za nadaného a cnostného človeka. V roku 1625 začal svoje štúdia v rímskom Kolégiu sv. Bonaventúru a ukončil ho doktorátom. Počas štúdia získal verného priateľa, ktorým bol páter Francesco Antonio Frascella da San Felice (Potenza). Obaja boli známi úzkostlivým dodržiavaním rehoľnej disciplíny a veľkou láskou k františkánskej chudobe. Po ukončení štúdia v Ríme odišli v roku 1629 obaja do Konštantínopolu, aby sa tam naučili reč, vďaka ktorej by mohli byť neskôr pre misijnú kongregáciu užitoční v Perzii. V čase tureckej expanzie do Európy bol ich talent a apoštolský zápal použiteľný veľmi univerzálne. Potom, ako sa naučili reč, ich v roku 1632 vyslala kongregácia Propaganda Fide na misie do Moldavska, Valašska a Bulharska. Pobudli tam dva roky.

 

V roku 1634 sa vrátili do Ríma, a tam generálny minister rozhodol, že sa stanú provinciálnymi ministrami – Francesco bol menovaný provinciálom Transylvánie a Angelo provinciálom Uhorska. Titul provinciála bol veľkým posilnením ich autority pred cestou na novú misiu, ktorou ich poverila kongregácia Propaganda Fide. Mladý páter Angelo prijal svoju úlohu s patričným nadšením, ale zároveň aj s veľkou bázňou, pretože o nelichotivej situácii v Uhorsku bol dobre upovedomený. Viac ako jeden rok teda obetoval organizovaniu misijnej skupiny. Zaumienil si, že bude zložená z desiatich mimoriadne schopných bratov vyznačujúcich sa svätým životom. K Angelovi a jeho priateľovi Francescovi sa pridali pátri Antonio Palelli da Poggio Calino, Bonaventúra da Santo Fele a bratia Leonardo da Santo Fele, Bernardino da Muro, Giacomo da Sonnino, Egidio da San Martino a brat Francesco Domenicale da Toledo.

 

Nečakane chladné prijatie

Rehoľníci pricestovali na jar roku 1635 do Viedne. Návšteva cisárskeho dvora bola pre nich ľadovou spŕškou. Prijal ich cisár Ferdinand, ktorý k ním bol veľmi odmeraný a nedôverčivý. Vôbec nechcel, aby šli do Uhorska. Vyčítal im, že nepoznajú jazyk ľudu a bez toho budú vraj zbytoční. Napokon ich ale poslal za kardinálom Pázmaňom so želaním, aby u neho pôsobili nejaký čas na skúšku. Sebavedomie pátra Angela dostalo silnú ranu. S rozhodnutím panovníka nebol spokojný. Cítil sa urazený tým, že má robiť akési skúšky. Neostalo mu však iné, ako poslúchnuť cisára a vybrať sa za prímasom. Kardinála našli misionári v piešťanských kúpeľoch. Mali šťastie, že spoločnosť mu robil aj jeho sekretár, minoritský kňaz Bonaventúra da Genova. Dvoch provinciálov so šiestimi spoločníkmi prijal kardinál ešte chladnejšie ako cisár. Vôbec nechcel, aby pri ňom ostali. Listiny z kongregácie si ani neprečítal. Nemienil s nimi diskutovať a kázal ich okamžite vyhodiť von. Toto stretnutie sa odohralo večer. Odmietnutí rehoľníci nemali kde prenocovať. V listoch kongregácii spomínajú, ako sa potom túlali po lese a nevedeli nájsť pomoc, pretože s domácim obyvateľstvom sa nedokázali dohovoriť. Napokon, iste po príhovore pátra Bonaventúru, dovolil Pázmaň štyrom z nich aby u neho na čas pobudli.

 Angelo Petricca da Sonnino.

 

Dobrodružstvo v Nitre

Medzi bratmi sa diskutovalo o tom, čo urobiť s tými, ktorých Pázmaň neprijal. Padol návrh vrátiť sa do Talianska. Páter Bonaventúra da Genova však opäť zasiahol. Rozhodol sa obrátiť na svojho priateľa, nitrianskeho biskupa Telegdyho. Ten sa misionárom vcelku potešil. Prisľúbil zveriť im starý mariánsky kostolík a podporiť projekt, ktorý sa zrodil v hlave pátra Angela – otvorenie chlapčenského kolégia. Obaja provinciáli, Angelo i Francesco, boli vysoko vzdelaní a cieľavedomí muži. Vedeli, že k obnove cirkevného života je nutné budovať katolícke školstvo tak, ako to robievali jezuiti i sám kardinál Pázmaň. Začiatkom júna roku 1635 boli už Angelo s Francescom v Nitre. Napísali odtiaľ list sekretárovi kongregácie, Mons. Ingolimu. Vidieť v ňom, ako sa tešia, že v Nitre ich prijali veľmi milo. Po prvých skúsenostiach na cisárskom dvore a u prímasa našli konečne u biskupa Telegdyho ochotu a pohostinnosť. Biskup tvrdil, že je ochotný prijať toľko misionárov, koľko ich príde a vyjadril sa, že podporí otvorenie dvoch kolégií. Jedno z nich by mohlo byť v Nitre, druhé niekde v Transylvánii. V Nitre nechal na tento účel hneď prispôsobiť jednu staršiu budovu. Páter Angelo vzápätí informoval pátra Bonaventúru, Pázmaňovho sekretára, že otvára kolégium, v ktorom sa bude vyučovať logika, filozofia a teológia. Píše mu, že ak nájdu učiteľa, mohla by sa tam vyučovať i latinská gramatika. Mladého a šikovného učiteľa gramatiky im vzápätí poslal do Nitry sám páter Bonaventúra. Volal sa Michal a pochádzal zo Šale. Páter Angelo ho na sviatok sv. Bonaventúru prijal do noviciátu a bol ochotný pomôcť mu, aby sa stal klerikom a neskôr kňazom, lebo bol vraj dobrým, skromným a poslušným človekom. Vyučovanie v škole sa malo začať 20. júna roku 1635. Angelo začiatkom tohto mesiaca referuje, že s prípravou niekoľkých pekných a veľkých domov na účel školy sa finišuje.

 

Francesco Antonio da San Felice však nebol misionárom v Uhorsku. Jeho úlohou bolo hlásať evanjelium a obnoviť svoj rehoľný rád v Transylvánii. Čoskoro nadviazal kontakty s grófom Ladislavom Čákym a dúfal, že v ňom získa fundátora pre nový konvent vo Vespréme. Nitriansky projekt pátra Angela ho nenadchol. Neveril, že si ním minoriti naklonia priazeň kardinála Pázmaňa. Predpokladal, že muž, akým je Pázmaň, nedovolí minoritskej akadémii, aby konkurovala tej jezuitskej, ktorú Pázmaň založil v Trnave. Francesco tiež videl, že katolíci v Uhorsku sa o filozofiu a teológiu nezaujímajú. Kto bude vlastne navštevovať ich kolégium? V listoch kongregácii prezentuje názor, že ak budú pátri vzdelávať heretikov ešte pred ich obrátením, spravia tým viac zla ako dobra. Dlhoroční priatelia a spoločníci napokon dospeli k názoru, že bude lepšie, ak každý z nich pôjde svojou vlastnou cestou.

 

Francesco hľadá cestu

Začiatkom júna nechal Francesco pátra Angela v Nitre. V spoločnosti grófa Ladislava Čákyho vykročil na cestu do Vesprému vedený túžbou dostať sa odtiaľ do Transylvánie. Na tamojšom hrade mal gróf Čáky akadémiu. Francesco si myslel, že na nej bude užitočnejší ako v Nitre. Vedel, že sa mu nebude pracovať ľahko, lebo kardinál Pázmaň svoj názor na minoritov prezentoval aj verejne. V dôsledku toho mnohí páni, ktorých teraz misionár na ceste do Vesprému spoznal, boli k nemu citeľne odmeraní. 

 

V priebehu niekoľkých týždňov po príchodu do Vesprému si páter Francesco uvedomil, že si sám neporadí. Ak tam má vzniknúť kláštor, potrebuje niekoľkých bratov. Začal teda premýšľať o ceste do Košíc. V liste pre sekretára kongregácie Propaganda Fide hovorí, že v blízkosti Košíc sa zdržuje páter Benedikt Radzinski a iní bratia. Verí, že by sa tam dali zohnať novici, pretože kvôli väčšej chudobe sa mladí muži skôr odvážia vstupovať do kláštora. V tých častiach Uhorska by sa vraj dobre naučil jazyk ľudu a bol by dokonca blízko transylvánskych hraníc. Prosí rímsku kongregáciu o poslanie prostriedkov na živobytie, lebo väčšina z toho, čo mala skupina misionárov so sebou, zostala u pátra Angela Petriccu. Odpoveď kongregácie bola pozitívna, preto Francesco vycestoval na príkaz sekretára Ingoliho do Stropkova za prefektom Radzinskim. Sekretár mu v liste zveril aj dôležitú úlohu – získať späť vranovský konvent, ktorý neprávom obsadil a už roky odmietal rádu vrátiť zarytý kalvín, gróf Štefan Ňári. Francesco dostal v tých dňoch aj iný list. Bol od prefekta Radzinského. Ten mu napísal, že cez Stropkov sa do Transylvánie nedostane (bolo to opačným smerom). Prefekt v liste tvrdí, že ak Francesco príde do Stropkova, tak okrem bežnej dušpastierskej práce nebude môcť robiť nič iné, ani ľudové misie ani misijné cesty, pretože jágerský biskup tak, ako iní uhorskí biskupi, si neželá na svojom území pôsobenie talianskych misionárov. Má vraj dosť svojich kňazov. Páter Benedikt v liste tvrdí, že aj on sám sa cíti v Stropkove ako vo väzení a katolícka viera je podľa neho v tomto kraji redukovaná len na politický názor.

 

Keď sa teda nedalo rátať s pomocou bratov, na ceste k uskutočneniu svojej misie sa páter Francesco rozhodol dôverovať aristokratom. Napriek slovám prefekta Radzinského prišiel na územie východného Slovenska a spočiatku si myslel, že urobil dobre. V listoch odtiaľ sa odráža veľký optimizmus. Francesco sa teší z priateľstva s grófom Mikulášom Esterházym, uhorským palatínom. Stretli sa ešte vo Viedni a dobre si vtedy porozumeli. Palatínovi sa narodil syn a páter Francesco bol pozvaný na krstiny. Od šťastného otca dostal vtedy mnohé sľuby. Rátal aj s pomocou Jána Drugeta z Humenného. V radostnej eufórii informoval dôverčivý páter Francesco kongregáciu, že už nepotrebuje hmotnú podporu, o ktorú nedávno žiadal. Páni na východe krajiny sú k nemu štedrí a živia ho i bez toho, aby ich musel prosiť o peniaze.

 

Dňa 29. septembra roku 1635 sa povzbudený misionár odobral do Bratislavy, kde sa opäť odvážil predstúpiť pred kardinála Pázmaňa. Zamýšľal ho poprosiť o vystavenie listín, s pomocou ktorých by sa mu podarilo pre rehoľu znovu získať vranovský konvent. Pri stretnutí z očí do očí ho však Pázmaň prekvapil tak odmeraným vystupovaním, že Francesco nedokázal svoju žiadosť ani len vypovedať. O svojom trápnom zlyhaní napísal na kongregáciu a poprosil, aby v záležitosti vranovského konventu u Pázmaňa orodovala sama Svätá stolica. Veci sa ujal prefekt kongregácie, kardinál Antonio Barberini, ktorý svojím listom Pázmaňa naozaj požiadal, aby sa v prospech minoritov zaangažoval.

 

Školský rok na kolégiu v Nitre

Uhorský provinciál Angelo Petricca da Sonnino šiel tvrdohlavo za svojím cieľom. V situácii, v akej sa ocitol, si uvedomoval dôležitosť napraviť vzťahy s Pázmaňom. Pravdepodobne nenadviazal nijaké vzťahy s bratmi na východe krajiny. Predpokladal snáď, že bude lepšie dištancovať sa od nich s nádejou, že Pázmaňa ešte získa na svoju stranu. Pázmaň však nebol jediný nepriateľ pátra Angela. Krátko po začatí svojho nitrianskeho diela sa už Angelo Petricca v listoch sťažuje na intrigy a posmešky od reformovaných františkánov, tzv. observantov, ktorí v Nitre taktiež pôsobili. Konventuálov (minoritov) vnímali títo františkáni ako svoju konkurenciu. Ambicióznemu plánu pátra Angela predpovedali neúspech a verejne sa z neho vysmievali. V liste spolubratovi na dvore prímasa vyjadruje páter Angelo nádej, že sa mu podarí získať od kardinála odporúčajúcu listinu, ktorou by posmievačom zatvoril ústa. Pritom sa tak zameral na svoj nitriansky projekt, až úplne zabudol, že je provinciálnym predstaveným všetkých minoritov pôsobiacich v Uhorsku.

 

Minoriti pôsobili okrem Stropkova aj na rôznych iných miestach. Väčšina z nich slúžila bohatým aristokratom, pretože okrem Stropkova nemali žiaden konvent, v ktorom by sa viedol komunitný rehoľný život. Prefekta Radzinského si bratia nevážili a nerešpektovali ho. Páter Angelo na nich taktiež nemal čas. Do Ríma začali prichádzať listy v ktorých sa rehoľníci navzájom obviňovali z rôznych neporiadkov. Páter Angelo vyriešil situáciu tak, že v auguste roku 1635 zveril jednému z najväčších kritikov tejto situácie, pátrovi Francescovi Cosmi da Mogliano, úrad komisára provincie. Tým naňho fakticky preniesol kompetencie k výkonu provinciálskeho úradu. Svojím listom mu udelil plnú moc i autoritu, aby napomínal, naprával i trestal všetkých bratov, aby mohol rozhodovať o umiestnení či odstránení neposlušných delikventov do pôvodných provincií, nenapraviteľných bratov dokonca uväzniť. Kohokoľvek mohol páter Cosmi obliecť do rehoľného habitu i prijať do noviciátu. Všetko pod podmienkou, že pátra Angela bude o svojich krokoch náležite informovať.

 

Angelo zatiaľ budoval v Nitre nový konvent. V kolégiu šlo všetko dobre. Na jeseň sa v ňom vyučovala gramatika. Do rehole boli prijatí ďalší dvaja mladí muži. Keďže bolo potrebné zvýšiť prestíž školy, pozval Angelo do Nitry benátskeho teológa Giuseppeho da Capua, aby sa stal v kolégiu prominentným profesorom. Ten pozvanie prijal a v októbri 1635 z Benátok vycestoval. Do Viedne dorazil na prelome novembra a decembra. Dozvedel sa tam však, že Angelov projekt, kvôli ktorému opustil Benátky, sa topí v problémoch.

 

Čo potopilo nitriansku misiu?

O zlome v situácii informuje dňa 6. decembra roku 1635 páter Bonaventúra da Genova v liste prefektovi kongregácie, kardinálovi Barberinimu. List potvrdzuje, že s podporou kongregácie bola v Nitre založená akadémia, začalo sa so stavbou konventu, boli prijatí novici, začala sa pastoračná práca... Potom však Pázmaňov sekretár vyjadruje znepokojenie nad správaním nitrianskych kanonikov. Vraj spôsobujú bratom vážne problémy. Osvojili si majetky, ktoré v minulosti patrili františkánskemu konventu a dnes sa boja, že o ne prídu. Zdá sa, že obava kanonikov bola naozaj oprávnená. Bonaventúra totiž v liste presne vypočítava, že tieto majetky by mohli produkovať zisk, z ktorého by sa dalo živiť dvadsať bratov, hoci dnes sú v Nitre len šiesti. Pisateľ podotýka, že kanonikom sa podarilo intrigami odkloniť nitrianskeho biskupa od náklonnosti, ktorou minoritov spočiatku všemožne zahŕňal. Najväčším problémom je však to, že znechutený a zlomený páter Angelo sa rozhodol vrátiť do Talianska, z čoho bol páter Bonaventúra veľmi nešťastný.

 

V rovnakom čase sa zlomil aj transylvánsky provinciál, Francesco Antonio da San Felice, ktorý stále nedorazil na svoje misijné územie. Katolícki kňazi mali totiž vstup do Transylvánie zakázaný. Misionár nemohol prekročiť hranicu v preoblečení, pretože by ho prezradila reč. Jediným možným spôsobom sa javil vstup do krajiny v sprievode významného človeka a s ozbrojenou ochranou. Po mnohých prázdnych sľuboch, sklamaniach a neúspechoch pomýšľal už aj páter Francesco na návrat do Talianska, ale páter Bonaventúra s grófom Čákym ho presvedčili sľubom, že mu ešte pomôžu dostať sa nejakým spôsobom na územie jeho misie. O vranovskom konvente a kostole píše páter Bonaventúra, že heretici ho nechcú vrátiť. S pomocou Michala Chumara, cisárovho priateľa a komisára reformovaných františkánov – observantov, sa pátrovi Bonaventúrovi podarilo získať cisársky dekrét na vydanie tohto konventu, na ktorého doručenie teraz čaká, aby ho mohol odovzdať pátrovi Francescovi. Existovala teda nádej, že veci sa pohnú dopredu.

 

Polemika dvoch provinciálov o predčasnom zanechaní misie nesmierne pobúrila sekretára rímskej kongregácie. Obom bolo oznámené rozhodnutie, že majú odcestovať do Moldavska. V tom čase sa tam totiž zdržiaval provinciálny minister Orientu, ktorý inak sídlil v Konštantínopole. Vo svojich odpovediach misionári odmietli vydať sa na túto cestu. Konštantínopolský provinciál ich totiž v liste informoval, že generálny vikár moldavského biskupa, ktorý je členom dominikánskeho rádu, sa k minoritom správa tak nepriateľsky, že jednému z nich dokonca nedovolil ani odslúžiť omšu. Tieto všetky dôvody údajne prinútili skupinu talianskych misionárov opustiť Moldavsko a usadiť sa vo Viedni, kde sa uplatnili ako učitelia teológie. O tomto incidente bol informovaný aj generálny minister, ktorý ich odchod z Moldavska toleroval.

 

Na odchode

Medzi dvoma provinciálmi a kongregáciou Propaganda Fide sa rozbehol korešpondenčný kolotoč, v ktorom obe strany pevne zastávali svoj názor. Páter Francesco argumentoval v prospech svojho odchodu z Uhorska tým, že sa mu nijako nedarí dostať sa na územie jeho misie. Napísal mnoho listov, absolvoval mnoho osobných rozhovorov i jednaní s palatínom. Nadobudol morálnu istotu, že nebude možné vycestovať do Transylvánie. Proti vstupu do Transylvánie i jeho misii sa vraj stavia aj sám prefekt Radzinski. Francesco Antonio hovorí, že misionári nemajú podporu biskupov a ich kapitúl v Uhorsku. Sú však od ich blahosklonnosti bytostne závislí, čo sa ukázalo napríklad v momente, keď nitriansky biskup Telegdy po konflikte minoritov s jeho kapitulou zakázal bratom na území svojej diecézy žobrať. Vrátenie vranovského konventu večne viazne nielen na nečinnosti svetských úradníkov, ale aj na lajdáctve cirkevných hodnostárov. Budúca existencia rehole v kráľovstve je vraj otázna. Francesco vraví, že dostal niekoľko ponúk od šľachticov, ktorí sú ochotní vydržiavať ho na svojich dvoroch. Odmieta však takúto formu pôsobenia, pretože to nepovažuje za prínosné pre službu a úrad, ktorý zastáva a zvlášť pre svoje duchovné dobro. Nechce byť po celé roky mimo kláštora a žiť s ľuďmi, ktorí deklarujú, ako ho majú radi, no jeho rehoľu odstrkujú a hania. Francesco Antonio bol zúfalý. So svojimi spoločníkmi ostal bez hmotných prostriedkov. Kongregáciu pokorne prosil, aby mu pomohla vstúpiť do Transylvánie, alebo sa vrátiť do Talianska. Vyjadril veľkú túžbu a ochotu naďalej slúžiť v misiách Svätej stolice.

 

Angelo Petricca sa správal veľmi sebaisto. V liste sekretárovi kongregácie zo 6. januára 1636 ospravedlňuje svoje rozhodnutie pre návrat do Talianska rozprávaním o všetkých možných trápeniach, aké od príchodu do Uhorska až po deň odchodu so spolubratmi zažili. Za rok v Uhorsku sa vraj natrápil viac, ako za štyri roky na Blízkom východe. Páter Angelo sa cítil byť prenasledovaný cirkevnými predstaviteľmi kvôli politickým dôvodom. O jeho nezlomenej sebaistote svedčí fakt, že v čase, keď sa proti jasnej vôli kongregácie vracia na vlastnú päsť do Talianska, dovoľuje si v liste navrhnúť menovanie svojej maličkosti do úradu provinciálneho ministra Orientu a patriarchálneho vikára v Konštantínopole. Na zadnej strane listu, v ktorom sa páter Angelo odvážil vysloviť túto žiadosť, je dopísaná odpoveď sekretára Ingoliho, ktorý sa veľmi diví z myšlienkových pochodov pátra Angela i pátra Francesca Antonia. Sekretár tvrdí, že podľa informácií, ktoré majú v Ríme od pátra Pinieriho, nie je situácia v Uhorsku až taká, žeby sa tam nedalo vydržať. Sekretár píše, že za štrnásť rokov dovtedajšej existencie kongregácie Propaganda Fide ešte nikto svojvoľne misiu neopustil pred skončením obdobia, na ktoré bol vyslaný. Ak sa dvaja provinciáli opovážia ukázať v Ríme, budú vraj okamžite poslaní späť a nebudú mať viac priazeň Svätej stolice. Angelo nemá ani pomyslieť na Konštantínopol. Sekretár vyčíta obom ich svojhlavosť a namyslenosť, ak usudzujú, že takéto správanie si môžu dovoliť pre dobrú reputáciu a úctu, ktorú dosiaľ na kongregácii požívali.

 

Z Uhorska do Talianska

Bratia v Uhorsku ostali napokon od Vianoc na prelome rokov 1635 a 1636 bez autority. Koncom januára páter Francesco Cosmi da Mogliano prosí v liste sekretára kongregácie o menovanie nového provinciálneho ministra, pričom sa opäť ponosuje aj na problémy s prefektom Radzinskim. Na zadnú stranu jeho listu sekretár Ingoli napísal, že problémy rehole v Uhorsku nebudú na kongregácii riešiť dovtedy, kým ich neprekonzultujú s generálnym ministrom Berardicellim. Ten sa podľa sekretára sám vybral do Uhorska. Generál na cestu skutočne vyrazil, nie je však isté, či došiel až na naše územie. Isté je, že kríza rehoľnej komunity, pre ktorú sa tak dôležitý človek rozhodol podniknúť dlhú a nebezpečnú cestu, musela byť veľká a bolestná.

 Giovanni Battista Berardicelli - generálny minister

 

Páter Angelo s niekoľkými spoločníkmi prišiel niekedy okolo Vianoc do Viedne. Stretli sa tam misionármi, ktorí opustili misiu v Moldavsku. Skupina sa rozhodla taktiež vyraziť na cestu do Talianska. Ich púť sa začala po Vianociach. Neodišli všetci naraz, aby neboli zdrojom pohoršenia pre bratov v konventoch, v ktorých sa chceli cestou zastavovať. Angelo Petricca vo svojich spomienkach hovorí, že kráčal v prvej skupine. Na svojej ceste zažil prekvapenie, keď v jednom z konventov stretol generálneho ministra Berardicelliho, ktorý sa uberal do Uhorska, aby sa zorientoval v problémoch a usporiadal pomery. Generálny minister misionárom povedal, že gróf Čáky naliehavo prosí pátra Francesca Antonia da Santa Felice, aby sa k nemu vrátil. Za nejaký čas má totiž odísť do Transylvánie a pátra by vzal so sebou. Páter Angelo však svojho najvyššieho predstaveného presvie