Janka Boboková: Maximalita s Bohom

August 10, 2018

Pochádza z Bratislavy. Študovala medicínu. Tvrdí, že každý prežíva v živote niekoľko obrátení. Jedno z nich prežila na počiatku svojho lekárskeho pôsobenia, krátko po skončení školy počas praxe na onkológii. Dnes vie, že zmyslom života je nasledovať Boha v tom, aby sme nežili už my sami, ale aby on žil v nás a naplno. Ako mladá lekárka pocítila, že ľudia, ktorí sú v situácii utrpenia, blížiacej sa smrti, nepotrebujú len ľudský profesionálny dotyk. Potrebujú bytostne dotyk Boží. Otázka je, či im ho, veľakrát aj bez slov, vieme, sme ochotní sprostredkovať. Pocítila, že ak sa pre niečo oplatí dať život, musí sa pokúsiť žiť v úplne inej dimenzii, v Božej dimenzii.

 

Janka, kedy si začala vnímať, že ťa Boh oslovuje k niečomu novému?

 

Už na strednej škole som pochopila, že štýl života Božieho dieťaťa je o niečom inom ako štýl života, ktorým sa vyznačuje tento svet. Videla som, najmä na hodinách dejepisu, že aj môj život zapadá do historicky automatického spôsobu existovania. Automatizmus sa prejavuje vo forme myslenia, v ktorej platí zásada oko za oko, zub za zub. Človek žijúci podľa nej koná dobro len tým, ktorí konajú dobro jemu. Miluje tých, ktorí mu prejavujú lásku. A naopak. Nevšíma si tých, ktorí si ho nevšímajú. Prípadne zle robí tým, ktorí jemu robia zle. Vtedy ma veľmi oslovilo Ježišove jednoznačné pozvanie. Miluj tých, ktorí ťa nenávidia .... Nauč sa milovať aj tých, ktorí ti robia zle, tých, čo na teba pľujú, tých, ktorých nezaujímaš. Videla som, že ja ľudsky tento štýl nemám, ale že Boh ma k nemu dvíha, Boh ma k nemu pozýva a v tomto sa prejavuje tá nádherná Božia dimenzia. Tam som si povedala, že ak sa za niečo oplatí dať život, tak za toto, aspoň to skúsiť...

 

Ako si sa stala misionárkou Identes?

 

Keď som ako čerstvá absolventka medicíny začala pracovať na onkológii, všetci sa ma pýtali, prečo som sa rozhodla práve pre túto oblasť medicíny, pretože je to ťažké a na onkológii sa umiera. Moje prvé pacientky boli naozaj mladé ženy niečo cez 30 rokov, ktoré zomreli do šiestich mesiacov. Spoznávala som životné osudy ľudí, ktorí prichádzali na naše oddelenie. Sprevádzali sme ich až do smrti. Tá bola u nás veľmi reálna, každodenná. Premýšľala som, čo s nimi spraviť, ako by sme im mohli pomôcť. My, mladí lekári, sme s nimi trávili veľmi veľa času aj mimo práce, počas lekárskej aj ľudskej starostlivosti, pri počúvaní. V jednom momente som pochopila, že to musí byť Boh, kto sa dotkne ich sŕdc a dá im pokoj a nádej, s ktorými ich privedie k poslednému okamihu tohto života, keď sa budú musieť rozlúčiť so svojou rodinou, priateľmi. Musí to byť Boh, ja ten pokoj a nádej nemám, sú jeho. Ja, lekárka, nemám to, čo najviac potrebujú. Ak im chcem fakt pomôcť, musím svoje povolanie zobrať omnoho vážnejšie. Musím prežiť to, čo sv. Pavol, ktorý napokon povedal: „Už nežijem ja, ale on (Kristus) žije vo mne“. Rozhodla som sa teda, že aspoň skúsim spraviť všetko, aby som to už nebola ja, ale on. Premýšľala som, kto bol taký v dejinách ľudstva, čo jednoznačne sprostredkovával Božiu prítomnosť svojim blížnym. Vravím si áno, boli takí ľudia, tí, ktorým hovoríme svätí. Oni mali ten dar, že Boh sa jednoznačne cez nich dotýkal ľudí a nebolo to o čase alebo o množstvách stretnutí. Často šlo o malé gestá, o malú časť života, ktorú im dali a Boh cez nich premieňal ľudské životy. Boli to svätci, ktorí prežívali maximálnu intimitu s Bohom už tu a teraz. Povedala som si, že aj ja sa chcem pokúsiť už tu a teraz žiť takýmto spôsobom, nakoľko sa to len dá. Oplatí sa to aspoň vyskúšať. Vtedy som stretla misionárov, ktorí boli v Bratislave. Volali sa Identes. To je to naše spoločenstvo.

 

Takže spoločenstvo Identes pôsobilo v Bratislave i v minulosti?

 

Áno, boli tu bratia, ktorí pôsobili v Bratislave asi pätnásť rokov. Ja som ich spoznala okolo roku 2000. Vtedy som chodila do Quo Vadis na stretnutia, pri ktorých sa čítala Biblia po anglicky. Bratia mali na starosti koordináciu aktivít v Quo Vadis, takže som ich tam registrovala pri príchodoch a odchodoch na stretnutie. Potom sme sa stretli raz vo vlaku s mladým postulantom a mali sme čas konečne sa aj  porozprávať. Povedal mi: „Charizmou misionárov Identes je žiť už tu a teraz tú maximálnu jednotu s Bohom, čiže svätosť. “ Zareagovala som: „Zaujímavé, i ja mám v sebe takúto túžbu, ten istý životný cieľ.“ Povedal mi to takmer tými istými slovami, ako som to mala zadefinované ja.

 

Uvedomila som si, že Boh ma volá do spoločenstva, do rodiny, že svätosť nie je vec individuálna, aj keď určite osobná. Boh je spoločenstvo. Preto som začala uvažovať, že spoločenstvo Identes by mohlo byť mojou životnou cestou. Akurát keď som sa už prvýkrát stretla s jedným misionárom, aby som sa o nich dozvedela niečo viac, na druhý deň sa sťahovali do Prahy. Dali mi niekoľko elektronických adries, aby som ich mohla kontaktovať. Nedali mi však adresu do Prahy. Nechal mi len kontakt do Indie, do Nemecka, do Čile a neviem kam ešte... Keď som ho stretla po dlhšom čase, vravím mu: „António, zapôsobila som na teba tak zle, že si ma už nikdy nechcel vidieť, a tak si mi nenechal kontakt do Prahy, čo bolo najbližšie?“ Vždy sa na tom smejeme.

 

Nedali sa vyhľadať iné kontakty prostredníctvom internetu?

 

Vtedy sme ešte neboli oficiálne schváleným spoločenstvom. Sme relatívne noví. Identes bolo založené v roku 1959. Podobne ako mnoho iných podobných inštitúcií sme si museli prejsť všetkými možnými fázami. V určitom období sme dokonca boli na Kanárskych ostrovoch, kde sme vznikli, a aj v iných diecézach zakázaní. V roku 2000 sme boli ešte málo známy inštitút diecézneho práva.

 

Ktorú z adries od Antónia si napokon použila?

 

Šla som cez Nemecko. Napísala som list na všetky adresy, na ktorý mi bratia z Nemecka odpovedali. Cez Nemecko som sa potom dostala do Prahy, kde som absolvovala rozhovor s predstaveným. O šesť mesiacov som odišla do Španielska, kde som do spoločenstva vstúpila, vlastne po roku od prvého osobného kontaktu.

 

Kde sídli váš hlavný predstavený?

 

Máme mužskú aj ženskú vetvu. Muži majú dnes svojho predstaveného a generálnu radu v New Yorku, ženy v Madride. Nad obidvoma vetvami je ešte jeden hlavný predstavený, ktorý teraz sídli v Ríme. Sme podľa kanonického práva od roku 2009 schválený ako inštitút novej formy zasväteného života pápežského práva.

 

Názov Identes je nezvyčajný. Čo znamená?

 

Identes je nové slovo, ktoré sa utvorilo v španielskom prostredí. Vzniklo spojením slov „id“ – choďte, ohlasujte a „identificación“ – čo hovorí o stotožnení sa s Kristom.

 

Ako vyzerá formácia členov Identes? Máte postulát a noviciát ako iné rehoľné rády?

 

Väčšina rehoľných spoločenstiev má pre postulát a noviciát ako i pre počiatočnú formáciu osobitné rehoľné domy. U nás je formačným domom spravidla každý dom, pretože fungujeme ako rodinná bunka. Rodina sa má a musí postarať o deti, ktoré sa narodia, i o starých, ktorí umierajú. Nemáme teda oficiálny dom pre noviciát. Ak prichádza nový člen, o jeho formáciu sa stará komunita, do ktorej prišiel. Starí bratia a sestry spravidla neodchádzajú do zariadenia, v ktorom by sme ich sústredili. Naším ideálom je, aby v dome spoločenstva dožil, aby všetky generácie žili až do konca spolu. V tomto zmysle i rodičia nás, misionárov, sú rodičmi všetkých členov, nielen jedného.

 

Nejde len o frázu. Má to i praktické dôsledky. Keď rodičia nevládzu a nemá sa o nich kto postarať, dostanú možnosť prísť do našich domov a žijú s nami. Keď som vstúpila k misionárom Identes, tak do domu, v ktorom som bola, prišla asi osemdesiatročná matka našej predstavenej. Zapadla do komunity dvanástich relatívne mladých báb, akoby bola druhou novickou. Cítili sme, že sme boli ako jej dcéry. Učila ma v kuchyni napr. pripravovať ryby...

 

Ako formujete mladých členov v komunitách?

 

Pred prvými sľubmi sa kandidát nazýva „probant“. V období dvoch rokov sa má probant úplne začleniť do komunitného života. Predstavený alebo vybraný formátor sa mu počas týchto rokov venuje zvláštnym spôsobom. Potom zloží probant prvé sľuby. Po nich pokračuje vo formácii šesť až osem rokov, pričom svoje zasvätenie každoročne obnovuje a potom má večné sľuby. Ja som celý čas formácie prežila v Španielsku.

 

Čo si robila po skončení formácie?

 

Na začiatku  sa rozhodlo, aby som ostala rok či dva v Španielsku, aby som sa zdokonalila v jazyku a lepšie spoznala inštitút. Po dvoch rokoch som mala odísť do Indie. Napokon som tam však nešla. Vízové podmienky pre Slovákov boli z dôvodu vtedajších vzťahov medzi Slovenskou republikou a Indiou takmer nesplniteľné. Padol teda návrh poslať ma do Peru, do oblastí pralesov. Keď som už vybavovala papiere, rozhodli predstavení, že ma ešte pár rokov ponechajú v Španielsku. Naše spoločenstvo sa usiluje o svätosť v profesiách, ktoré bežne vykonávame. Keďže som lekárkou a na Slovensku som stihla iba prvú atestáciu v oblasti internej medicíny, urobila som si v Madride špecializáciu klinickej onkológie. Tú som ukončila v roku 2009. Vtedy mi oznámili, že pôjdem do Bolívie. Odišla som pôsobiť do suchého pralesa ako dedinský internista na hraniciach Bolívie a Brazílie. Odtiaľ  som po niečo vyše roku bola preložená do Ekvádoru, kde som pôsobila ďalších sedem rokov najprv na univerzite na lekárskej fakulte, potom v štátnej nemocnici rozbiehajúc paliatívnu starostlivosť terminálne chorých pacientov.

 

Povedz nám niečo o charizme vášho spoločenstva.

 

Na Identes mi boli sympatické mnohé veci. Je to na jednej strane veľmi otvorené spoločenstvo, na druhej strane od svojich členov veľa vyžaduje, je náročné. Nie je otvorené v tom zmysle, že každý si môže robiť, čo sa mu zachce. Skôr v tom, že je otvorené pre každého. Povolanie k svätosti je totiž veľmi univerzálne. Jednou z najsilnejších čŕt nášho spoločenstva je jeho rodinný charakter.Vzorom nám je Svätá rodina. Mužská a ženská vetva tvoria nezávislú komunitu, ale ak je to možné, máme na rôznych miestach aj zmiešané domy a veľa aktivít robíme spolu ako bratia a sestry. Najmä v Južnej Amerike, kde sú väčšie priestory, máme i domy, kde dole bývajú baby a hore chalani. Obe spoločenstvá majú spoločnú kaplnku a spoločnú kuchyňu.

 

Nevzniknú v takýchto komunitách vzťahy, ktoré odvedú pozornosť členov od rehoľných ideálov?

 

Je pravda, že prví dvaja generálni predstavení, ktorí boli v celibátnej vetve, sa zobrali. Inak existuje u nás aj vetva, v ktorej fungujú ženatí a vydaté. Celá problematika spočíva v tom, v akej fáze zrelosti sa nachádzame. Ak skutočne cítime povolanie a ašpirujeme na svätosť v celibáte, usilujeme sa vytvárať duchovné bratstvá, v ktorých sa afekt nemá čo miešať v tom zmysle, žeby prekážal prežívaniu povolania. Určite však na miešané komunity musí byť človek veľmi zrelý a, samozrejme, ostražitý.

 

 

 

Máte vo vašom spoločenstve nejakú špeciálnu nábožnosť alebo vlastné pobožnosti?

 

V tradícii Cirkvi hľadá takmer každý človek, ktorý sa chce čoraz viac priblížiť k Bohu, niečo ako duchovné vedenie. Základom môže byť napr. spoveď, v ktorej sa človek očisťuje a posúva ďalej. Ten, kto hľadá čosi intenzívnejšie, využíva duchovné vedenie, hľadá duchovného vodcu, ktorý ho individuálne sprevádza na jeho kresťanskej ceste. U nás má veľký vplyv charizma spoločenstva. Boh je spoločenstvo. V rodine má každý svoju úlohu a tak, ako vraví pápež František, Boh k nám hovorí veľa a rád aj skrze ľudí, s ktorými žijeme. V našich domoch existuje veľmi špecifický spôsob duchovného vedenia. Ide o niečo, čo by sa dalo nazvať skúškou pred Bohom. Je to silný moment komunitnej modlitby, pri ktorom robí rektor, duchovný vodca komunity, akúsi revíziu života každého člena v asketickej a mystickej oblasti. Každý povie niečo veľmi podrobné ako podľa spovedného zrkadla v asketickej časti, to, čo v rôznych oblastiach myšlienok, slov, skutkov spravil zle alebo čo zanedbal, čo ľutuje... A taktiež v mystickej časti sa delíme o to, ako vnímame Božie pôsobenie v nás a skrze nás, čo sme sa od neho naučili, v akej oblasti sme videli, že nás premieňa, očisťuje. Pri tomto svedectve silno cítime prítomnosť Božieho ducha a pomáha nám to intenzívnejšie rásť.

 

Tento typ duchovného vedenia nie je iba pre misionárov. Ponúkame ho ako duchovnú skúsenosť pre všetkých, pre celú Cirkev. V časoch zakladateľa malo neraz ekumenický charakter a zúčastňovali sa na ňom aj členovia iných kresťanských cirkví. Prichádzali i ľudia z iných rehoľných komunít. Táto praktika zvaná examen/comunita je niečo ako jadro nášho spoločného života. Vnímame ho ako poklad, najväčší prínos, aký Duch Svätý cez nás ponúka ľudstvu na prehĺbenie intimity s Bohom, čiže toho, čo vnímame ako svätosť, jednotu...

 

Ako pôsobíte v Bratislave?

 

V komunite sme dve sestry. Pôsobíme na Mladej garde, kde sa angažujeme v pastorácii študentov. Robíme tiež prednášky v centre Quo Vadis. A každá vo svojej práci. Magda ako vychovávateľka vo francúzskej škole. Ja v paliatívnej medicíne v Onkologickom ústave sv. Alžbety a v mobilnom hospici Simeon.

 

Predstav nám ešte vášho zakladateľa...

 

Volal sa Fernando Rielo. Bol to španielsky mystik, metafyzik, poeta a spisovateľ. Nikdy sa nestal kňazom, bol rehoľný brat. Naša spiritualita je vďaka nemu dobre podložená metafyzikou, vedou o duchu. To sa ukázalo byť jej silnou stránkou. Veľký vplyv na našu spiritualitu mal i vzťah zakladateľa k umeniu. Umenie musí byť podľa nás mystické. Náš rád každoročne organizuje súťaže na svetovej úrovni, udeľuje cenu v oblasti mystickej poézie a sakrálnej hudby. Snažíme sa tiež podporovať rôzne kultúrne a metafyzické podujatia. Rielo zomrel v roku 2004. Je pochovaný v Madride. Mal pohnutý život.

 

Aké rehoľné sľuby skladáte?

 

Sme novou formou zasväteného života. Skladáme sľuby čistoty, chudoby, poslušnosti a ešte dva sľuby navyše  – sľub apoštolátu a sľub katedry. Prvé tri rehoľné sľuby – čistotu, chudobu a poslušnosť skladáme v jednom sľube, ktorý nazývame sľub dokonalosti. Sľub apoštolátu nás viaže ísť a ohlasovať dobrú novinu. Sľub katedry nás viaže študovať a na úrovni brániť náuku Cirkvi.

 

Vieš vystihnúť charakter svojho spoločenstva aj nejakým krátkym heslom?

 

Naše heslo je „Ver a dúfaj“. Tiež v krátkosti existujú tri evanjeliové vety, na ktorých stojí naša spiritualita: „Buďte dokonalí, ako je dokonalý váš Otec.“ (Mt 5,48) „Choďte a ohlasujte evanjelium!“ (Mk 16,15) „Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi.“ (Mt 18,20)

 

V roku 2017 prišlo spoločenstvo Identes opäť do Bratislavy. Bola to tvoja iniciatíva?

 

Je to skôr dielo Božej prozreteľnosti. Vždy sa usilujeme otvoriť domy v krajinách, z ktorých pochádzame a vnímame, že na Slovensku má naša charizma svoje opodstatnenie a svoje miesto. Rozmanitosť chariziem je v Cirkvi obohatením pre všetkých. Cítili sme, že nadišiel okamih, keď opäť môžeme v Bratislave otvoriť dom a ponúknuť našu spiritualitu ľuďom, ktorí túžia rásť vo svätosti tam, kde sú. Všetko šlo Božím riadením, zapadalo do seba. Keď už bol projekt otvorenia domu na spadnutie, ochorela moja mama na rakovinu pankreasu a to bola posledná kvapka. V tom čase som sa v Mexiku venovala sestre chorej na rakovinu mozgu a tá práve umrela. Otvorenie tunajšieho domu pripadlo práve na obdobie, keď Boh chcel, aby som bola s mamou, s rodinou a aby sme spolu mohli prejsť jej posledným očistcom tu na zemi a byť svedkami toho, ako sa 25. decembra narodila a čaká nás už v nebi. Všetko vnímam s veľkou vďačnosťou ako Božie riadenie.