V reholi minoritov žil v 17. storočí charizmatický muž, ktorého si dnes uctievajú ako svojho nebeského patróna kozmonauti, obuvníci i menej šikovní študenti. Sv. Jozef Kupertínsky bol rehoľný kňaz, ktorý počas svojho života utŕžil množstvo rán. Nestratil však silnú vieru a dôveru dobrotu Boha i ľudí.
Sv. Jozef Kupertínsky sa narodil roku 1603 v Copertine v Neapolskom kráľovstve. Jeho rodičia boli chudobní. Ich syn prišiel na svet v maštali, lebo tesne predtým im exekútor zabavil dom. Dali mu preto meno Jozef Mária. Ako dieťa mal stále trochu pootvorené ústa, ostatné deti sa mu posmievali. Na kolene mal vred, na hlave vyrážku. Rovesníci sa s ním nechceli hrať, lebo rany zapáchali. Jozef nechodil ani do školy. Do piatich rokov vlastne nechodil vôbec, nemohol sa pohybovať. Zázračne sa uzdravil v sakristii kostola Notre Dame v Galatove. Odvtedy už chcel patriť iba Bohu.
Rodičia ho viedli k nábožnému a pracovitému životu. Dali ho k obuvníkovi, aby sa vyučil remeslu, no nehodil sa na to, lebo bol príliš nešikovný. Keď mal sedemnásť rokov, požiadal o vstup do rehole minoritov. Tí ho odmietli, lebo bol analfabetom. V roku 1620 ho však prijali bratia kapucíni, ktorí mu umožnili stať sa rehoľným bratom. Na začiatku noviciátu dostal rehoľné meno Štefan. U kapucínov ale pobudol krátko, len deväť mesiacov. Pred skončením noviciátu ho prepustili.
Energická matka zahŕňala doma Jozefa výčitkami. O niekoľko týždňov prinútila svojho brata, ktorý bol minorita, aby vybavil Jozefovi prijatie do tejto rehole. Pod jej tlakom sa to podarilo, predstavení to však vôbec neoľutovali. Čoskoro si všimli Jozefovu výnimočnú pokoru a poslušnosť. Dovolili mu pokračovať v noviciáte, hoci nemal nijaké vzdelanie. Učili ho čítať aj písať. Vďaka hlbokej nábožnosti mladého rehoľníka a veľkej duchovnej múdrosti, ktorú prejavoval, ho odporučili dokonca vysvätiť za kňaza.
Jozef mával pri modlitbe extázy. Neraz sa stalo, že pri meditácii alebo pri slávení svätej omše sa jeho telom vznieslo nad zem (dar levitácie). Dokázal rozoznať konsekrované hostie od nepremenených, dokonca na diaľku dokázal určiť, v ktorom kostole sa uchováva eucharistia a v ktorom nie. To mu spôsobilo veľké problémy, pretože niektorí ľudia ho začali upodozrievať, že je pod vplyvom zlého ducha. Ako kňaz Jozef nemohol verejne kázať ani spovedať, musel sa vyhýbal svetu a všetkému, čo by mohlo na neho upozorniť a spôsobiť rozruch. Chýr o ňom sa však nedal udržať. Mnohí za ním prichádzali, aby ho žiadali o radu. Trhali dokonca kúsky z jeho oblečenia a ruženca, aby mali jeho relikvie. Bol duchovným vodcom mnohých jednoduchých i veľmi vznešených ľudí.
V októbri 1638 ho neprajníci udali a poslali pred inkvizičný súd. Po troch prísnych vypočúvaniach ho prepustili a mohol sa vrátiť medzi svojich rehoľných spolubratov. Nasledujúce obdobie strávil v kláštore Sacro Convento v Assisi. Bol tam uzavretý v samostatnom oddelení a neustále pozorovaný. V Assisi strávil štrnásť rokov. Extázy sa však v tomto období stávali čoraz častejšími. Pápež Inocent X. ho preto so strachom z nepríjemností dal previesť do kapucínskeho kláštora v Pietrarubbia (Macerata) na pápežskom území. Strážili ho tam rehoľní spolubratia, ktorých nepoznal. Jozef nesmel vychádzať z cely, nemohol s nikým hovoriť, ani písať či prijímať listy.
Pápež Alexander VII. roku 1656 konečne rozhodol, že Jozef sa môže vrátiť medzi svojich spolubratov minoritov. Svätec bol poslaný do kláštora v Osimo (Ancona), kde žil posledných sedem rokov svojho života. Umrel 18. septembra 1663. Tento deň je aj jeho liturgickým sviatkom.