Duchovné slovo: Veľkonočné trojdnie

March 13, 2018

Vo štvrtok večer sme vstúpili do veľkonočnej slávnosti omšou na pamiatku Pánovej večere. Pri poslednej večeri Ježiš Kristus ustanovil sviatosť eucharistie aj sviatosť kňazstva. Toto slávenie anticipuje, je už sviatostným uskutočnením jeho obety na dreve kríža, ktorú si pripomíname na Veľký piatok. Kristovho zmŕtvychvstania slávime vo Veľkonočnej vigílii - v „noci sviatostí", kedy odovzdávame katechumenom naše sväté tajomstvá.

Vo vzácnom čase Veľkonočného trojdnia nás duchovným slovom sprevádza otec Martin Kakalej, kňaz Spišskej diecézy.

 

Zelený štvrtok

  

Ak ste už boli niekedy na púti vo Svätej Zemi, alebo na iných pútnických miestach, tak ste sa zaiste tešili, že čosi uvidíte, napr. Boží hrob. Alebo ak ste boli v Lurdoch, tak Lurdskú jaskyňu ako miesto zjavenia Panny Márie. Predsa len chcem vám položiť jednu otázku: Vybrali by ste sa na takú púť ako nevidiaci? Pýtame sa, čo vidí nevidiaci na Svätých miestach? Má to vôbec zmysel takému človeku putovať? Podobne iný nevidiaci pán z Prahy k tomu dodáva: „Náš pútnický zájazd pokladám za vrcholný zážitok svojho života. Spomínam si na najsilnejší okamih zo všetkých – prehliadku  Chrámu Božieho hrobu. Keď som pokľakol pred náhrobný kameň Kristovho úmrtného lôžka, vytryskla mi z duše modlitba vďaky za vykúpenie. (Posol 4/2017, s.10-12) Istá pani z Plzne menom Vlasta, ťažko zrakovo postihnutá, sa po dotyku s kameňom, na ktorom Kristus prežil čas úzkosti pri Poslednej večeri, vyznáva takto: „Skláňam sa k tomuto kameňu a objímam ho, prosím, aby som dokázala niesť svoj každodenný kríž.“

 

V tejto chvíli už tušíme odpoveď na otázku, čo vidí nevidiaci na pútnickom mieste... Aj my si podobne dnes, na Zelený štvrtok, pripomíname veľký dar Eucharistie, ktorá je tajomstvom viery. Pod spôsobom chleba a vína je živý Ježiš prítomný medzi nami. A my podobne máme akoby závoj na očiach, lebo ho nevidíme z tváre do tváre. A preto máme veľa dôvodov povedať si: neoplatí sa, nepotrebujem ho. Ale každý človek dobrej vôle predsa len tuší, že my ľudia máme ešte čosi viac, než len zrak a ostatné zmysly, ktoré pomohli aj slabozrakým prežiť cez dotyk krásu svätých miest. A nie je to len hmat a cit, ale je to aj viera v tajomstvo ktoré vďaka viere je istotou. Viera že Ježiš je ukrytý pod spôsobom chleba a vína, a tak sa nám dáva. Ty ho nevidíš, ale vierou si povieš: oplatí sa, lebo sa ho moje srdce dotýka.

 

Tak ako sa kedysi slepému Bartimejovi za Ježišových čias vydral z duše výkrik: „Pane, daj, aby som videl“, tak aj spomínaní pútnici zatúžili putovať za Ježišom, a stretli ho napriek telesnej slepote, lebo ich viedlo svetlo viery. Podobne aj ty v tento deň si pozvaní nanovo si uvedomiť krásu najväčšieho daru od Boha, Eucharistie. Aby si aj ty zatúžil putovať do chrámu a uvidieť Ježiša. Aby si aj ty chcel a túžil povedať: „Pane, daj aby som videl a vnímal aj duchovné veci vo svojom živote. Aby som nežil len pre matériu ktorá je pominuteľná, ale žil pre teba a z teba". Ježiš hovorí: „Kto je moje telo a pije moju krv ten bude mať večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň.“ Lebo od lásky sa odvíja túžba po stretnutí s ním. Preto si ďalej kladieme otázku: s akou úctou prichádzame na slávenie sv. omše? Lekárka, ktorá sprevádzala nevidiacich pútnikov, hovorí: „Kým nám, vidiacim, sa do prežívania púte plietlo množstvo rušivých momentov, ako boli obchody so suvenírmi, pútače a iné, naši nevidiaci priatelia všetko vnímali sústredene, hlbšie než my. Spoznala som, že človek, ktorý aj keď nevidí, a má srdce naplnené láskou, vidí často lepšie. Dokáže pochopiť neraz viac, ako ten,  čo vidí len seba a svoje potreby".

 

Potrebujeme sa ako veriaci vrátiť k hlbšiemu prežívaniu tohto tajomstva. Mať čas privrieť svoje telesné oči naplnené starosťou o tento svet, aby sme sa zbavili rušivých vplyvov a tak si otvorili oči srdca pre Ježiša. Aj rádio si naladíme, aby sme počuli čistý zvuk a mali zážitok z počúvania. Aj svoju dušu nalaďme aby sme dobre počuli Ježiša. Ak chceme ako komunita veriacich podrásť, tak si uvedomme, že nie je možné formovať sa ako kresťanské spoločenstvo bez toho, aby sme mali svoj základ a prameň v Eucharistii. 

 

Kristus na teba čaká, lebo i dnes budeš počuť: vezmite a jedzte, vezmite a pite všetci...  Nielen každý z nás je pozvaný prijímať Krista, ale aj Kristus prijíma každého z nás. Uzatvára s nami priateľstvo: „Ste mojimi priateľmi“ (Jn 15, 14). Lebo my žijeme z neho: „Ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa.“(Jn 15 ,4). Cez tento dar Ježiš je stále s nami. Hovorí: Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta. (Mt 28, 20). Ján Pavol II. v liste Cirkev žije z Eucharistie píše: „Každé úsilie o svätosť, každá aktivita zameraná na uskutočňovanie poslania Cirkvi, musí čerpať silu z Eucharistického tajomstva".

 

V Eucharistii máme Ježiša, máme jeho vykupiteľskú obetu, máme jeho zmŕtvychvstanie, máme jeho dary Ducha, máme adoráciu, poslušnosť a lásku k Otcovi.  Preto sa modlíme so sv. Tomášom Akvinským: „Bone pastor, panis vere, Iesu, nostri miserere...“ Dobrý pastier, pravý chlieb, Ježišu zmiluj sa, živ nás a ochraňuj, veď nás k večným dobrám v zemi žijúcich. Ty, čo všetko môžeš a vieš, ktorý nás živíš na zemi, priveď svojich bratov k nebeskému stolu v radosti tvojich svätých. Amen.

 

 

Veľký piatok

 

V tomto roku si pripomíname už sté výročie od stigmatizácie kapucínskeho kňaza, svätého Pia z Pietralčiny. Slovo stigma znamená znak. Stigmy sú rany, ktoré sa vytvorili spontánne na rukách, na nohách a na hrudi a veľmi sa podobajú na rany ukrižovaného Krista. V dejinách je zaznamenaných asi 350 prípadov stigmatizovaných ľudí, ale iba v prípade dvoch uznala cirkev tieto stigmy ako znaky ukrižovania za pravé. U sv. Františka z Assisi a u pátra Pia z Pietralčiny. Ten ako mladík v reholi začína zažívať kalváriu skrz tieto stigmy. Objavili sa mu na rukách už v roku 1918, keď mal iba 31 rokov. Ako sám hovorí, „Mal som raz pri spovedi mystický zážitok, uvidel som osobu prichádzajúcu z nebies, ktorá vrhla zbraň v podobe dlhej kovovej čepele na moju dušu. Od tej chvíle som  sa cítil smrteľne zranený. Postupne sa mi utvorili na tele všetky Kristove rany, z ktorých tiekla krv. Bál som sa, že vykrvácam.“ Počas celých 50 rokov tieto stigmy krvácali a nemenili sa. (Katolícke noviny, 11/2018, s.16-17)

 

My dnes hľadíme nie na stigmy svätcov, ale na rany Krista. Prežívame sprítomnenie jeho kalvárskej obety. A sme pozvaní vystúpiť s Kristom na miesto bolesti a utrpenia. Akoby na krátko stať sa takým stigmatizovaným. Prežívať bolesť rán Boha od nás ľudí. Priznajme si, že to nie je pre nás príťažlivé. Ale Ježiš nám hovorí: „Kto chce byť mojím učeníkom, nech ma nasleduje, a kde som ja tam je aj môj učeník". Vystupujeme s Ježišom počas života nielen na Horu premenenia, aby sme sa sýtili radosťou so života s Bohom, ale aj na pomyselný vrch Morja, tak ako kedysi Mojžiš, ktorý mal obetovať svojho syna – predobraz Ježišovej obety. Preto by sme mali aj my, ľudia, počítať so „stigmami utrpenia“, s tým, že budeme mať v živote podiel na Pánovom utrpení.  

 

Mať stigmy je milosť. Aj my na sebe nosíme istým spôsobom Kristove rany. Utrpenie v spojení s Ježišom je milosť, kiež by sme to vďaka Kristovi lepšie chápali, lebo nás vykupuje z otroctva a pomáha mnohým z biedy života. Spomeň si, že pohľad Tomáša na Ježišove rany uzdravili jeho nevieru. Apoštol Pavol píše: „Stále nosíme na tele Ježišovo umieranie, aby sa na našom tele zjavil aj Ježišov život. A tak kým žijeme, ustavične sa vydávame na smrť pre Ježiša aby sa aj Ježišov život zjavil na našom smrteľnom tele." (2Kor 4, 10-12). Máme sa pripodobniť Kristovi v utrpení, aby sme sa mu potom pripodobnili aj v sláve. Počas pôstu sme o to aj v jednej piesni krížovej cesty takto prosili: „Slávna matka, Krista rany, ktorý mi bol doráňaný, hlboko mi v srdce vtlač, hlboko mi v srdce vtlač."

 

Málo kto z ľudí vie, že stigmy, ktoré mal páter Pio, sa nikdy nezahojili, ani nevytvorili jazvu. Avšak keď zomrel v roku 1968, stigmy zmizli, a to bez zachovania akejkoľvek stopy. Všetkých to prekvapilo a nevedeli si vysvetliť tento jav. Aj lekári skonštatovali, že to je ďalší zázrak. Apoštol Pavol v jednom zo svojich listov píše takto: „Pánov duch nás premieňa na taký istý, čoraz slávnejší obraz." Čo to znamená? Že náš Boh je Bohom zázrakov. Lebo hrob, do ktorého dnes kladú Ježišovo telo, je celkom iný ako všetky hroby do tej chvíle. Hroby sa totiž odlišujú nádejou, ktorá je do nich vpísaná. Ježiš je nádejou všetkých nádejí. Ježiš veril, že ho nikdy Otec neopustil, lebo do jeho rúk porúčal na kríži svojho ducha.

 

Tak  toto je druhé veľké povzbudenie pre nás. Aj naše rany utrpenia raz skončia, lebo svojou vierou v Ježiša do nich pomyselne vpisujeme nádej nového života. To je zázrak nášho života. Smerujeme tam, kde niet už žiadnej bolesti a trápenia. Opäť nám to Pavol apoštol pripomína: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo pripravil Boh tým ktorí ho milujú." Boh zotrie raz z našich očí každú slzu bolesti.  V tomto duchu vystúpme smelo na Ježišovu Kalváriu a sýťme sa pohľadom na Boha, ktorý kladie za nás život.

 

 

Veľkonočná vigília

 

Ešte aj v dnešných časoch sa nájdu nevybuchnuté granáty alebo bomby z čias 2. sv. vojny. Pred niekoľkými rokmi v Mníchove museli evakuovať v centre mesta istú štvrť, nakoľko našli v podzemí nevybuchnutú bombu. Pred nedávnom sme zase mohli čítať, že v oblasti Dukly lesníci ani nemajú chuť rezať stromy, nakoľko píly sa im tupia z nábojov, ktoré ostali vrastené do stromov. Nevieme si ani predstaviť, čo taký nevybuchnutý granát môže spôsobiť svojou ničiacou silou. Pri  budovaní tunelov sa práve sila trhaviny používa na to, aby sa vyhĺbila diera. Aby sa prerazila aj tá najtvrdšia skala.

 

Ježišovo telo uložili po smrti do hrobu. Bol zavalený veľkou skalou, aby ho nikto nemohol otvoriť a vziať jeho telo. A predsa v nedeľu ráno „kameň od hrobu bol odvalený“ (Jn 20, 1). Čo to bolo, čo spôsobilo, že kameň na hrobe, kde pochovali Ježiša, nebol na svojom mieste a skalný hrob bol otvorený? V čase Ježišovej smrti granáty ani bomby neexistovali. Aj viacero silných mužov by malo problém pohnúť takým veľkým balvanom. A k tomu ešte vojaci strážili hrob.

 

Cítime tu čosi, čo presahuje ľudské schopnosti a predsa je možné. Boh sa opäť oslávil. Tak ako Jeho mocná ruka umožnila Izraelitom prejsť suchou nohou cez Červené more; tak ako Božia moc dala vytrysknúť zo skaly na púšti vode, tak „Sila Ježišovho zmŕtvychvstania založená na poslušnosti Otcovi a nekonečnej láske k človeku má silu odvaliť kameň na hrobe. Láska v rukách Boha je najsilnejšia zbraň ktorá je schopná prelomiť všetko, čo bráni jej pôsobeniu aj v našom živote. Preto aj my v tomto čase spievame: „Kameň čo stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uholným. To sa stalo na pokyn Pána, vec v našich očiach obdivuhodná“. Aj tohoročné sviatky Veľkej noci nech ťa preto potešia, povzbudia a posilnia, že „láska je silnejšia ako ničiaci granát zloby“, silnejšia ako akékoľvek zlo a nenávisť v tomto svete. Láska zmŕtvychvstalého Krista nech prežiari celý tvoj život. Nech ťa posilní na duchu a urobí ťa odvážnym kresťanom.

 

Tento rok sa mládež pripravuje na Národné stretnutie mladých P 18. Rok, ktorý prežívame, má pomenovanie odvážny rok. Má preto Veľkonočného ducha. Myslím že každý kresťan má odvážneho ducha. S Ježišom sme všetci mladí, oživovaní Jeho duchom, pomazaní jeho milosťou. Vykroč aj ty s odvahou za Zmŕtvychvstalým Ježišom a svedč o ňom aj na miestach, kde nájdeš v srdciach ľudí ešte veľa „nevybuchnutých granátov“. Nech ich „premení“ Ježišova láska a tvoja odvaha postaviť sa za pravdu aj za cenu obety. 

Share on Facebook
Share on Twitter