Múdri ľudia nad svojimi knihami

January 6, 2019

V pondelok 7. januára 2019 sú tomu už tri roky, odkedy nás opustil otec Anton Srholec, slovenský saleziánsky kňaz, publicista a charitatívny pracovník. Odišiel jeden deň po sviatku Zjavenia Pána, ktorý symbolizuje to, čo sám žil: Boh miluje všetkých ľudí. Zanechal nezabudnuteľné posolstvo lásky k človeku, ktorá mu bola životným mottom. Toto motto premenil na jedinečné dielo v službe ľudí, ktorí stáli na okraji spoločnosti. Svoj vlastný život tiež prežil na okraji, ale nikdy nestratil silu, ktorá pramenila v jeho pevnej viere. Služba ľuďom na okraji posunula jeho osobnosť a dielo do centra diania, čo naznačuje, že práve v tom bol Boží zámer s jeho životom.

 Don Anton Srholec. Zdroj: wikimedia

 

Z jeho životopisu, všeobecne známeho, vyberme len niekoľko záberov: pochádzal zo Skalice, z maloroľníckej početnej rodiny. So šibalským úsmevom hovorieval: „Ja mám toľko bratov koľko sestier a moja sestra má dva razy toľko bratov ako sestier, takže nás bolo dosť.“ Rozhodujúce okamihy v jeho živote sa udiali, keď mal 14 rokov. Píše o tom takto: „Bolo to v jeden pekný chladný slnečný deň. Išiel som na sviatok Všetkých svätých do františkánskeho kostola. Sedel som v lavici a tu prišlo niečo ako osvietenie, zážitok úžasného blaha a šťastia, akoby strata pozemskej skutočnosti a blízkosť, dotyk s nejakým iným svetom. Bol som tam niekoľko minút a to ma poznačilo a premenilo. Dovtedy som bol ako všetci ostatní rovesníci. Dostal som tento dar, dar dotknúť sa niečoho, čo existuje, čo je okolo mňa. Týmto sa zmenil môj život. Najprv som išiel do dvojročného seminára do Šaštína, kde som veľa čítal a vzdelával sa. Bol som vždy veľký idealista a veril som, že poznaním možno veci meniť. Napokon som vstúpil medzi saleziánov.“

 

Tesne pred maturitou, v roku 1950, bol zatknutý. Spolu s ostatnými rehoľníkmi bol ako jeden z najmladších poslaný na preškolenie na Priehradu mládeže. Pokúsil sa emigrovať s úmyslom študovať teológiu v Turíne, pokus bol ale neúspešný a zatkli ho s celou skupinou. V následnom procese bol odsúdený na 12 rokov, na dva roky za pokus o emigráciu a na desať rokov za predpokladanú velezradu. Z toho dva roky strávil vo väzeniach v Ilave, Olomouci a na Pankráci, osem rokov v Jáchymove a na amnestiu v roku 1960 bol prepustený s vážne podlomeným zdravím. Napriek svojim schopnostiam vykonával ako nekvalifikovaný robotník fyzicky veľmi náročnú prácu, pričom sa naďalej vzdelával v teológii a v jazykoch. Napokon v roku 1969 sa dostal na trojmesačné štúdium teológie na Univerzite v Turíne a v roku 1970 ho pápež Pavol VI. vysvätil na kňaza.

 

Po návrate domov sa po čase dostal ako kostolník na faru v blumentálskom kostole, kde dostal povolenie aj na kňazskú službu. Vtedy sa tento kostol stal veľmi populárnym medzi mládežou, čo bol napokon aj dôvod na preloženie do dedín na Záhorie. Po 15 rokoch, po slávnosti na Velehrade v roku 1984, mu odňali súhlas.

 

Z kázne otca Srholca na sviatok Zjavenia Pána

(...) Putovanie troch kráľov pripomína cestu človeka, ktorého Boh volá a on vytrvalo ide za svojím ideálom, za hlasom svojho srdca ako ktokoľvek z nás. Nik nepozná ich pôvod, krajinu, z ktorej vyšli, veria, že hviezda ich privedie k Dieťaťu. Len čo hľadajú odpoveď v tomto svete, hviezda sa im stratí: Herodes sa zarazí a celý Jeruzalem s ním. Mágovia opúšťajú mesto s falošným požehnaním, znova sa im zjaví hviezda a zavedie ich k miestu, kde môžu spokojne zložiť svoje dary. Rozlúčia sa a odídu inou cestou do svojej vlasti, stratia sa, nik nevie kam. Z neznáma do neznáma. Nevidíte tam našich predkov? Nie sme to presne my pre budúce generácie? Mňa zaujíma to mesto, kde si múdri ľudia sedia nad svojimi knihami a práve tá hviezda. Je to naša viera.

 

 

 

 

 

Share on Facebook
Share on Twitter
Please reload

Najnovšie príspevky

Tomáš Morus a Ján Fisher, mučeníci svedomia