Nad hlavným oltárom v Dolnej bazilike sv. Františka v Assisi sú štyri Giottove fresky znázorňujúce kresťanské čnosti. Na jednej z nich je predstavená chudoba. Je to vysoká chudá žena s poblednutou tvárou. Chýba jej ženská nežnosť. Má veľký nos a usmieva sa bojazlivo, ako Mona Líza. Svadobné šaty má z lacného materiálu. Sú na nich záplaty. Táto nevesta stojí s bosými nohami v tŕní. Ľudia od nej odvracajú tvár, deti do nej hádžu kamene, Boží anjeli a svätí ju však sledujú s obdivom. Uprostred scény stojí zaľúbený ženích, sv. František a samotný Kristus, ktorý spája svätcov život mystickým sobášom s touto nenávidenou čnosťou. Zakladateľ rehole menších bratov nikdy nestaval na prvé miesto medzi čnosťami chudobu. Pred ňu vždy umiestňoval múdrosť. Aj tak je však chudoba jedným z hlavných rysov františkánskej spirituality. Je totiž nevyhnutná pre nasledovanie Krista, jeho Matky a apoštolov, teda pre životný štýl, ktorému učí Kristovo evanjelium.
Anton Paduánsky pochádzal z vysokej spoločenskej vrstvy. Dostal vďaka tomu najlepšie vzdelanie v augustiniánskom opátstve v portugalskej Coimbre. Vo františkánskom ráde prežil len posledných desať rokov svojho života. Aj on si však zaľúbil pani chudobu. Žil v čase, keď sa Cirkev zmietala v kríze. Boj o majetky a vplyv prenikol i do života mníchov a svetského kléru. Duchovný život upadal a kresťanské krajiny zaplavili kacíri ťažiaci z oprávnenej kritiky chamtivosti a uvoľnených mravov cirkevných hodnostárov.
Nesmieme si myslieť, že liek v podobe lásky k chudobe vymysleli františkáni. Už v 12. storočí vznikli v prostredí mníšskych rádov hnutia, ktoré hlásali návrat k životu podľa evanjelia. Cistercita Bernard z Clairvaux (1090 – 1153) napríklad v jednom zo svojich diel napísal: „V nebi bola hojnosť všetkých dobrých vecí, ale chýbala tam chudoba. Na zemi jej bolo dosť, ale ľudia nevedeli, aká je vzácna. Keď teda Boží Syn prišiel na svet, vysoko si ju vážil, aby sme si aj my uvedomili jej hodnotu.“ Sv. Bernard bol jedným z obľúbených autorov Antona Paduánskeho.
Boh je na prvom mieste
Všetky stredoveké životopisy sv. Antona zdôrazňujú hlbokú zbožnosť, ktorá ho charakterizovala už ako malého chlapca. Z jeho Spisov vyžaruje presvedčenie, že pred Božou veľkosťou a dobrotou sú všetky veci malé a druhoradé. „Ak budete o niečo prosiť Otca v mojom mene, dá vám to“, hovorí Ježiš (Jn 16,23). „Takže my, jeho deti, musíme svojho Otca o niečo prosiť. Všetko, čo existuje, je v podstate ničím. Ráta sa iba láska k Bohu. Láska k Bohu je niečím. A to je to „niečo“, o ktoré sa máme uchádzať,“ vraví sv. Anton.
Padovský svätec rozdeľuje veriacich kresťanov na ryby a vtáky. Ryba podľa neho predstavuje aktívneho človeka chodiaceho cestami tohto sveta s účelom pomáhať blížnym v ich ťažkostiach. Vtáčik predstavuje kontemplatívneho človeka dvíhajúceho sa pomocou kontemplácie k nádherou žiariacemu Bohu. „Vtáčik, ktorý má širokú hruď, pociťuje pri lete veľký odpor vetra, ale vtáčik s úzkou hruďou letí oveľa rýchlejšie. Takto je to aj s mysľou kontemplujúceho človeka. Ak sa takáto myseľ rozširuje na mnohé rôznorodé myšlienky, jej let v kontemplácii naráža na prekážky. Ak vzlietne uzobraná a koncentrovaná na jednu jedinú vec, skutočne v nej rozkvitne veľká radosť z kontemplácie."
Krátko po napísaní týchto slov si dal Anton zhotoviť dom na vysokom orechu neďaleko Padovy. „To bol Svätcov posledný príbytok medzi smrteľníkmi. Tu ukázal v momente svojho nanebovstúpenia, ako sa priblížil k nebu", vraví autor jeho najstaršieho životopisu.
Dá sa chudoba kúpiť?
Anton často opakoval, že celý pozemský život Krista vynikal chudobou a pokorou. Dokazoval to v meditáciách dvoch najväčších tajomstiev Ježišovho života: vtelenia a umučenia.
Boh, ktorý nám dal svojho Syna, sa k nám, ľuďom, zachoval ako milosrdný dobrodinec. V samotnom Ježišovi sme podľa Antona dostali od Boha všetky dokonalé dary. Nepotrebujeme predsa nič, len Krista. Jedine on je dôležitý. Anton bol presvedčený, že v očiach Krista boli chudoba a pokora skutočným bohatstvom, ktoré nám vystavil ako na trhu, aby sme si ho kúpili. Bez chudoby a pokory totiž nemôžeme byť v pravom slova zmysle bohatými, lebo nebudeme nasledovať Krista. Napadlo vás niekedy, že vzácna chudoba sa dá získať výmenou za peniaze a hmotné dobrá?
V tajomstve Kristovho umučenia sa náš Pán zjavuje ako úplne chudobný. V momente smrti nemá plátno, do ktorého by ho zavinuli ani hrob, v ktorom by bol pochovaný. Našťastie, našiel sa niekto, kto mu tieto nevyhnutné veci udelil ako almužnu.
Chudobnučká Panna
Druhým príkladom evanjeliovej chudoby je Panna Mária. Pre Antona je rannou hviezdou: „Keď nadišiel čas milosrdenstva, Boh ju nechal vyjsť, aby ožiarila všetky národy. Ona je výhonok, ktorý vyšiel z pňa Jesseho. Je jemná a flexibilná ako ratolesť. Jemná pre svoju chudobu a flexibilná pre svoju pokoru." Na inom mieste v Antonových spisoch je prirovnaná k prútenému košu, v ktorom matka ukrývala Mojžiša: „V blahoslavenej Panne bol podobne ako v prútenom koši ukrytý Ježiš Kristus, ktorý bol položený na hladinu tečúcej vody, čiže na tento svet."
Anton vidí Máriu priam odetú do chudoby a pokory, Mária je odetá do najdokonalejších čností a chudoba je jej plášťom, veď „ako Šalamún obložil svoj trón zlatom, tak aj chudoba oblieka dušu čnosťami, kým bohatstvo ju obnažuje", vraví Svätec.
Chudoba apoštolov – Antonova kritika kléru
Chudoba a pokora, to je bohatstvo, ktoré Kristus pred svojou smrťou pripravil apoštolom a Cirkvi ako dedičstvo. Žiť evanjelium znamená prijať štýl života prvých učeníkov. Anton uznáva, že zanechanie všetkého je úzkou cestou na púti tohto života, jedným dychom však vyjadruje vieru, že je zároveň širokou a veľkou cestou vo chvíli, keď dáva Boh odplatu. Apoštoli sa podľa neho touto cestou pustili letiac ako holubice.
Prvotná Cirkev vynikala chudobou, preto Anton nedokázal mlčky akceptovať chamtivosť kléru, ktorá bola tak rozšírená. Jeden z najstarších životopiscov hovorí: „Anton sa vrhal s veľkou prísnosťou do kázania proti niektorým významným osobám zasluhujúcim pokarhanie, hoci iní, aj keď od neho slávnejší kazatelia, sa pri počúvaní jeho kritických slov zahanbovali kvôli neohrozenej pevnosti tohto muža. Zaliati rumencom malodušnosti sa pokúšali miesto priblíženia vzdialiť, pričom si rukou alebo rúchom zakrývali pohnutý výraz svojej tváre.“
Príkladom karhavých slov sv. Antona je stať, v ktorej kritizuje kňazov, čo sa z komerčných dôvodov venujú svetskému právu a zanedbávajú teológiu:
„Otrokyňa Agar symbolizuje Justiniánov zákon. Je však obľúbenejšia ako jej pani Sára, ktorá zobrazuje teológiu. Preláti našich čias, ktorí nie sú učeníkmi Krista ale antikrista, zanedbávajú svoju legitímnu manželku a nehanbia sa obcovať s konkubínou. Nemravníci v biskupských kúriách omieľajú Justiniánov zákon a nie zákon Kristov. Cirkev zasiahnutá chudobou svojho ženícha, obkľúčená ničomným a zvráteným národom, pozdvihuje svoj hlas k Pánovi a prosí o svoje oslobodenie. Zlož svoju starosť na Pána, úbohučká Cirkev bez útechy, ubitá touto záplavou, a on ťa napojí mliekom apoštolov, ktoré pozostáva z učenia evanjelia a z milosti Ducha Svätého. Týmto mliekom boli napájaní samotní apoštoli.“
Angažovanie na sociálnom poli
Sv. Antona nazývajú životopisci „Kladivo na heretikov“. V Spisoch, ktoré zanechal, sa však zdá, že teologické spory nie sú dominantným zlom vtedajšej spoločnosti. Anton upúta skôr svojím nekompromisným postojom voči tým, čo vykorisťujú chudobných.
Antonove Spisy vznikli v poslednom období jeho života, keď sa zdržiaval v Padove a v oblasti na severe Talianska. V tom čase sa silno zaangažoval do boja za sociálnu spravodlivosť: zmieril množstvo hnevníkov, zaslúžil sa o prepustenie nespravodlivo väznených. Svojimi kázňami mnohých presvedčil, aby vrátili majetky získané úžerou a násilím. Dosiahol tiež dobré výsledky v boji proti obchodu so ženami a pár mesiacov pred smrťou docielil, že mestská rada v Padove prijala na jeho návrh tzv. Štatút o insolventných dlžníkoch.
Boj s chudobou bol pre Antona bojom o život. O tom, ako miloval chudobných, svedčí nasledujúci text:
„Lakomec je ako Kain. Ten sa vzdialil od Božieho milosrdenstva, chytil a zahrdúsil Ábela, ktorý je symbolom chudobného človeka. Životom chudobného je to málo, z ktorého žije tak, ako duša žije z krvi. Ak chudobného oberieš o to málo, čo má, vycedíš jeho krv, podrežeš mu hrdlo. Ale rovnakým spôsobom bude lakomec uškrtený diablom. Vezmi človeku krv, chudobnému jeho veci: obaja umrú.“
Pamiatkou na Antonovo angažovanie v prospech chudobných je dodnes v mnohých krajinách zachovaný zvyk požehnávať a rozdávať tzv. chlieb sv. Antona.