Ako Ježiš šiel, videl človeka, ktorý bol od narodenia slepý. Jeho učeníci sa ho spýtali: „Rabbi, kto zhrešil – on, alebo jeho rodičia –, že sa narodil slepý?“ Ježiš odpovedal: „Nezhrešil ani on ani jeho rodičia, ale majú sa na ňom zjaviť Božie skutky. Musíme konať skutky toho, ktorý ma poslal, dokiaľ je deň. Ide noc, keď nik nebude môcť pracovať. Kým som na svete, som, svetlo sveta.“ Keď to povedal, napľul na zem, urobil zo sliny blato, blatom mu potrel oči a povedal mu: „Choď, umy sa v rybníku Siloe,“ čo v preklade znamená: Poslaný. On šiel, umyl sa a vrátil sa vidiaci. Susedia a tí, čo ho predtým vídali žobrať, hovorili: „Nie je to ten, čo tu sedával a žobral?“ Jedni tvrdili: „Je to on.“ Iní zasa: „Nie je, len sa mu podobá.“ On vravel: „Ja som to.“ Pýtali sa ho teda: „Ako to, že sa ti otvorili oči?“ On odpovedal: „Človek, ktorý sa volá Ježiš, urobil blato, potrel mi oči a povedal mi: ‚Choď k Siloe a umy sa!‘ Šiel som teda, umyl som sa a vidím.“ Pýtali sa ho: „Kde je ten človek?“
Odpovedal: „Neviem.“ Zaviedli ho, toho, čo bol predtým slepý, k farizejom. Ale v ten deň, keď Ježiš urobil blato a otvoril mu oči, bola práve sobota. Preto sa ho aj farizeji pýtali, ako to, že vidí. On im povedal: „Priložil mi na oči blato, umyl som sa a vidím.“ Niektorí farizeji hovorili: „Ten človek nie je od Boha, lebo nezachováva sobotu.“ Iní vraveli: „Ako môže hriešny človek robiť takéto znamenia?“ A rozštiepili sa. Znova sa teda pýtali slepého: „Čo hovoríš o ňom ty? Veď tebe otvoril oči!?“
On odpovedal: „Je prorok.“ Židia však neverili, že bol slepý a teraz vidí, kým si nezavolali jeho rodičov. Opýtali sa ich: „Je to váš syn? A hovoríte, že sa narodil slepý? Ako to, že teraz vidí?“ Rodičia odpovedali: „Vieme, že je to náš syn a že sa narodil slepý. Ale ako to, že teraz vidí, to nevieme, ani nevieme, kto mu otvoril oči. Jeho sa spýtajte. Má svoje roky, nech hovorí sám za seba.“ Jeho rodičia hovorili tak preto, že sa báli Židov. Židia sa už totiž uzniesli, že každý, kto by ho uznal za Mesiáša, má byť vylúčený zo synagógy. Preto jeho rodičia povedali: „Má svoje roky, jeho sa spýtajte.“ Znovu teda zavolali človeka, čo bol predtým slepý, a povedali mu: „Vzdaj Bohu slávu! My vieme, že ten človek je hriešnik.“ On odvetil: „Či je hriešnik, neviem. Ale jedno viem: že som bol slepý a teraz vidím.“ Spýtali sa ho teda: „Čo urobil s tebou? Ako ti otvoril oči?“ Odpovedal im: „Už som vám povedal, a nepočuli ste. Prečo to chcete počuť znova? Chcete sa aj vy stať jeho učeníkmi?“ Vynadali mu a povedali: „Ty si jeho učeník, my sme Mojžišovi učeníci. My vieme, že Mojžišovi hovoril Boh, a o tomto nevieme ani to, odkiaľ je.“ Ten človek im odpovedal: „Práve to je čudné, že vy neviete, odkiaľ je, a mne otvoril oči. Vieme, že hriešnikov Boh nevyslyší; ale vyslyší toho, kto si Boha ctí a plní jeho vôľu. Od vekov nebolo počuť, že by bol niekto otvoril oči slepému od narodenia. Keby on nebol od Boha, nemohol by nič také urobiť.“ Povedali mu: „Celý si sa v hriechoch narodil a nás poúčaš?!“ A vyhnali ho von. Ježiš sa dopočul, že ho vyhnali, vyhľadal ho a povedal mu: „Ty veríš v Syna človeka?“ On vravel: „A kto je to, Pane, aby som v neho uveril?“ Ježiš mu povedal: „Už si ho videl a je to ten, čo sa rozpráva s tebou.“ On povedal: „Verím, Pane,“ a klaňal sa mu. Ježiš povedal: „Súdiť som prišiel na tento svet: aby tí, čo nevidia, videli, a tí, čo vidia, aby oslepli.“
Začuli to farizeji, čo boli pri ňom, a povedali mu: „Sme azda aj my slepí?!“ Ježiš im odpovedal: „Keby ste boli slepí, nemali by ste hriech. Vy však hovoríte: ‚Vidíme.‘ A tak váš hriech ostáva.“
Jn 9, 1-41
V sérii textov Jánovho evanjelia, ktoré čítame v príprave na krst a na slávenie Veľkej noci, sme dnes počuli príbeh o mužovi, ktorý sa narodil slepý a svetlo sveta uzrel až pri stretnutí s Pánom Ježišom. Ten muž nemá meno. Je to jednoducho človek – syn Adama.
Boh vidí inak
Farizeji boli zbožní ľudia, ale ich náboženské vnímanie bolo čisto materialistické. Do konca príbehu nepochopili, že existuje nielen telesná, ale aj duchovná slepota. Ide o slepotu, akou trpel aj veľký muž, prorok Samuel, ktorý mal pomazať nového kráľa nad Izraelom. Ak by vyberal Izraelitom kráľa podľa kritérií tohto sveta, podľa toho, čo videl na vlastné oči, bol by pomazal za kráľa pekného, silného muža. Keďže však počúval Boží hlas, pomazal mladučkého Dávida, ryšavého pastierika, ktorý bol tak úbohý a bezvýznamný, že naň zabudol i jeho vlastný otec... A bol to napokon veľmi dobrý, ten najlepší kráľ. Boh vidí veci inak, ako my. Skutočnou slepotou, ktorú Ježiš lieči, je to, že nevieme na svet a na druhých ľudí pozerať Božím pohľadom.
Dedičný hriech
Všetci sme zaslepení hriechom, ktorý je koreňom nášho egoizmu. Podliehame vášňam a strachu o seba samých... „Neprávosť našepkáva hriešnikovi v hĺbke jeho srdca“, hovorí žalmista (Ž 36,2). Je nám teda ťažko rozlíšiť, kedy sme vedení Bohom a kedy hriechom, ktorý sa v nás ozýva. Takto sa všetky Adamove deti už narodia, prichádzajú na svet slepé. Voláme to dedičný hriech. Farizeji to nemohli pochopiť, lebo boli presvedčení, že oni sa tvrdou disciplínou vypracovali na ľudí, ktorých sa hriech už netýka – to je hlúposť. My, kresťania, veríme, že hriech sa týka všetkých. Sme deťmi vznešeného otca, ale pre hriech sme prišli na svet duchovne slepé a duchove mŕtve.
Nové stvorenie
V staroveku ľudia verili, že mláďatá leva, toho najvznešenejšieho zvieraťa, sa rodia mŕtve a slepé. Hovorilo sa, že ožívajú na tretí deň po narodení, v momente, keď prichádza otec, ktorý na nich dýchne. Všimnime si teda to divné gesto, ktorým Ježiš lieči slepca:
Čo značí miešanie zeme a slín? Lekárska veda pred dvoma tisícročiami nevedela vysvetliť pôvod slín. Vládlo presvedčenie, že sliny sú kondenzovaným dychom človeka. A keďže Biblia hovorí, že Boh stvoril človeka z hliny a oživil ho dychom svojich úst, Ježišovo gesto je jednoducho gestom Stvoriteľa, ktorý na Adamovi uzdravuje to, čo bolo na ňom ranené v dôsledku hriechu. Ježišovo gesto je znakom obnovy stvorenia. Staré sa pominulo, nastáva nové. Rodí sa tu nový človek – ten človek, o ktorom hovorí Ježiš učeníkom pred svojím ukrižovaním: „Keď žena rodí, je skľúčená, lebo prišla jej hodina. No len čo porodí dieťa, už nemyslí na bolesti pre radosť, že prišiel na svet človek“ (Jn 16,21).
Možno si pamätáte príbeh o inom biblickom slepcovi, volal sa Tobi. Jeho zrak bol na konci príbehu uzdravený žlčou ryby. Žlč je symbol horkosti, trápenia a bolesti. Všetci vieme, že Kristus bol pre prvých kresťanov „rybou“. Keď nesmeli zobrazovať kríž, ktorým by naznačili dielo spásy, kreslili rybu. Jeho utrpenie a jeho rany nás uzdravili (1Pt 2,24), hovorievali prví kresťania. Naša spása a naše uzdravenie sa rodí v hodine, keď Ježiš na kríži odovzdáva svojho ducha. Ježiš nás týmto výdychom, týmto odovzdaním ducha prebudil. Už nemáme byť slepí. Nemáme byť mŕtvi. Máme pokojne otvoriť oči a vidieť svet tak, ako ho vidí on – očami Božích detí.
Pozrite na slepca v evanjeliu, aký je šťastný. Správa sa ako Božie dieťa, nie ako dieťa svojich rodičov. Jeho rodičia sa boja, sú spútaní strachom, dokonca sa od neho dištancujú... Keď ale uzdraveného slepca prenasledujú a nespravodlivo súdia, on odpovedá úsmevom. Je plný istoty, radosti. Jeho susedia a známi ho nespoznávajú... Vedia, že je to on, ale je celkom iný. Je jednoducho – novým človekom.
Pozvanie k vode
S veľkou dôverou v Ježiša sa ponorme do vody krstu a do sĺz pokánia. Nezabúdajme, že slepec vidí až vtedy, keď sa umyje! Ak by Ježišovi neveril a kúpeľu by sa vyhol, nič by sa v jeho živote nezmenilo. Do smrti by len chodil a nadával na Ježiša, že mu kedysi napľul do očí... Nech každý z nás odpovie na milé slovo, ktoré dnes zaznelo z Božích úst: „Prebuď sa, ty, čo spíš, vstaň z mŕtvych a bude ti svietiť Kristus!“