Videli sme jeho hviezdu

January 5, 2018

V Prisciliných katakombách na Via Salaria v Ríme sa nachádza zaujímavá freska z čias prvých kresťanov. Zobrazuje Máriu, Ježišovu matku, držiacu v náručí malého Ježiška. Nahé dieťatko je obrátené k druhej vyobrazenej postave, k prorokovi Izaiášovi, nad ktorým žiari výjav Betlehemskej hviezdy. „Ľud, čo kráča vo tmách, uzrie veľké svetlo, nad tými, čo bývajú v krajine tieňa smrti, zažiari svetlo" (Iz 9,1). Toto zobrazenie má v podzemnom kresťanskom pohrebisku hlboký teologický význam. Vystihuje totiž základný rozdiel medzi filozofiou spásy v prostredí východných národov a filozofiou spásy v kresťanskom náboženstve.

Aj vo východných náboženstvách hľadajú ľudia večný pokoj a harmóniu. Veria však, že spása je ukrytá v ich vnútri. Smerujú k nej cieľavedomým utišovaním a umŕtvovaním vonkajších aj vnútorných procesov. Preto sa veľké osobnosti, ktoré považujú východné náboženstvá za osvietené, zobrazujú pohrúžené do seba, so zatvorenými očami. Kresťania znázorňujú na svojich ikonách večne šťastných a spasených ľudí (svätcov) s doširoka otvorenými očami. Hľadáme totiž svoju spásu mimo seba, v Kristovi. Náš Spasiteľ neumŕtvuje, ale naplno oživuje ľudskú bytosť, dáva jej okúsiť, čím vlastne život je. Každý, kto kráča ako mudrci z východu s otvorenými očami, môže uvidieť Betlehemskú hviezdu, vydať sa na cestu, ktorú mu ukáže a nájsť svoju spásu. Aké je ale tajomstvo tejto slávnej hviezdy?

 

Astronomická celebrita

Betlehemská hviezda sa stala v kresťanskom svete kultúrnym fenoménom. Už stáročia budí obdiv a pozornosť nielen teológov, ale aj historikov a astronómov. O Betehemskú hviezdu sa dokonca viedol aj vážny ekumenický spor. V roku 1717 umiestnili totiž františkáni v jaskynke Kristovho narodenia na zem pod oltár striebornú hviezdu, ktorá má štrnásť cípov (štrnásť preto, lebo rodokmeň Ježiša Krista v Matúšovom evanjeliu je rozdelený do troch častí menujúcich vždy štrnásť generácií). Umelecké dielo sa stalo jablkom dlhého sváru medzi katolíckymi a ortodoxnými duchovnými, ktorí vraj nevedeli nájsť spoločný názor na to, kde má byť hviezda umiestnená. Pravoslávni mnísi ju údajne v roku 1847 násilne odstránili a ukryli v Kláštore sv. Sávy v Judejskej púšti. Trvalo ešte päť rokov, kým sa spor vyriešil a hviezda sa vrátila do Dávidovho mesta, kde dodnes označuje miesto, na ktorom sa narodil Boh. Človek by si povedal, že lepšie bude hľadať Kristovu hviezdu hore na nebi, ako sa škriepiť o jej miesto kdesi na zemi.

 

Betehemská hviezda na astronomickej mape

Experti na hviezdnu oblohu, nemajú však jednotný názor na fenomén najslávnejšieho astronomického úkazu v dejinách. Adlerovo planetárium v Chicagu vydalo kedysi publikáciu s názvom The Star of Betlehem. Hovorí sa v nej, že Johannes Keppler, jeden z otcov modernej astronómie, považoval Betlehemskú hviezdu za supernovu – teda za slabú umierajúcu hviezdu, ktorá jasne zažiarila po mocnom sebazničujúcom výbuchu. Explózia supernovy môže spôsobiť, že k Zemi sa dostane svetelný lúč od telesa, ktorého žiarenie je aj sto miliónkrát jasnejšie ako žiarenie nášho Slnka.

 

Iným vedeckým vysvetlením javu je známa teória o kométe. Mnohí by v Ježiškovej hviezde chceli identifikovať Halleyoho kométu. Jej opakované prelety okolo Zeme sú dokumentované v japonských a čínskych zápiskoch už od roku 240 pred Kristom. Podľa výpočtov bola na prelome letopočtu Halleyho kométa viditeľná v Jeruzaleme len 26. augusta roku 12 pred Kristom. Nemožno ju teda identifikovať s Betlehemskou hviezdou, o ktorej hovorí evanjelium, pretože Ježiš Kristus sa narodil v roku 7 pred Kristom.

 

V roku 1911 bola táto kométa viditeľná aj v Jeruzaleme. Podľa svedectva slávneho dominikánskeho biblistu, pátra Maria-Joseph Lagrange, ktorý bol v tom čase v Jeruzaleme, prichádzala kométa z východu a neskôr mizla, aby sa potom znova objavovala na sklonku dňa na západe – presne tak, ako to opisuje Matúšovo evanjelium.

 

 

Iní vedci sa utiekajú k vysvetleniu, že šlo o konjunkciu dvoch planét. Spomínajú Jupiter a Saturn. Jupiter je starovekej mytológii považovaný za kráľovskú hviezdu a Saturn za hviezdu židovského národa. 

 

V roku 2008 sa v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave konala výstava betlehemov, na ktorej odznela prednáška astronomičky Kataríny Maštenovej. Tá po predstavení všetkých hypotéz o slávnej hviezde v evanjeliu potvrdila, že žiaden z do úvahy pripadajúcich prírodných úkazov nebolo na oblohe vidieť v predpokladanom čase Ježišovho narodenia. 

 

V každom prípade si musíme dať pozor na to, aby nám fenomén Ježiškovej hviezdy nezbledol vo víre akademických diskusií astronómov. My, kresťania, totiž dokážeme bezpečne identifikovať tajomnú hviezdu podľa kritérií, ktoré uprednostňoval aj spomínaný páter Lagrange. Ten zastával názor, že o biblickej hviezde nám predsa len viac prezradí Biblia, než astronómia.

 

Kráľ – hviezda

V textoch Svätého písma Starého zákona býva symbolika hviezdy používaná v proroctvách o Mesiášovi. Najslávnejším príkladom je veštba, ktorú vyslovuje pohanský prorok Balaám v 24. kapitole knihy Numeri (4. Kniha Mojžišova). Mudrc z východu menom Balaám bol nepriateľom Izraelitov najatý, aby preklial Vyvolený národ, ktorý sa v zdĺhavej vojne javil ako ľudskými silami neporaziteľný. Keď sa mudrc postaví pred Izrael, Boh mu nedovolí urobiť to, k čomu bol najatý. Boží duch ho prinúti vysloviť namiesto hroznej kliatby nádherné mesiášske proroctvo:„Výrok Baláma, Beorovho syna, výrok muža s prenikavým zrakom. Je to výrok toho, čo načúva slová Božie, toho, čo hľadí na tvár Všemohúceho, zajatý vytržením, no s otvorenými očami: Jeho vidím, ale nie už teraz, hľadím na neho, no nie z poblízka. Hviezda vychádza z Jakuba, žezlo sa zdvíha z Izraela.”

 

Čakanie na hviezdu z Jakuba

V období na prelome letopočtov už Židia nepoznali svoj rodný jazyk, hebrejčinu. Počas babylonského zajatia sa ich pôvodná reč pomiešala s jazykom Babylonskej ríše. Hovorili aramejčinou. Biblia bola však naďalej písaná v hebrejskom jazyku, preto rabíni vyhotovovali tzv. Targumy, biblické preklady, ktoré boli parafrázovanými biblickými textami, v istom zmysle boli ich komentármi. Tie dnes prezrádzajú, ako židovskí učitelia chápali a vykladali biblické texty. 

 

Jednen z Targumov knihy Numeri neváha preložiť Balaámove slová o Hviezde vychádzajúcej z Jakuba takto: Mesiáš vychádza z Jakuba a kráľ sa zdvíha z Izraela".

 

Očakávanie Mesiáša bolo v tom čase veľmi silné. V spoločnosti rezonovala túžba po jeho príchode, po oslobodení Izraela, po nastolení mesiášskeho kráľovstva. Vznikali náboženské skupiny, medzi ktorými boli také, čo mali celú svoju spiritualitu postavenú na očakávaní príchodu Krista. Títo ľudia čítali texty prorokov, dokonca aj tvorili nové mesiášske texty ľudového, niekedy až fantastického charakteru. Zachovali sa mimo kresťanskej a hebrejskej Biblie, pretože nikdy neboli uznané za posvätné a inšpirované. Máme ich celé desiatky a sú to zaujímavé pramene, pretože svedčia o tom, aké predstavy o budúcom Mesiášovi medzi ľuďmi panovali. V jednom takomto rozprávaní pochádzajúcom už z čias Ježiša Krista sa stretávame s príbehom podobným tomu, ktorý nachádzame v Matúšovom evanjeliu. Hovorí, že keď kráľovná zo Sáby prišla za kráľom Šalamúnom, došla do Judejskej púšte, odkiaľ sa vybrala smerom k Jeruzalemu. V jednej malej oáze počas putovania kráľovnej po púšti začala vtedy k nebu rásť ruža. Čím vyššie rástla, tým bola žiarivejšia, až sa napokon premenila na nepredstaviteľne krásnu jasnú hviezdu.

 

Mesiášska hviezda nie je len obrazom obľúbeným u starozákonných prorokov. Je to obraz, ktorý nájdeme aj v posvätných spisoch Nového zákona. Samozrejme, v Matúšovom rozprávaní o troch mudrcoch z Východu, ale nachádza sa i v poslednej knihe kresťanskej Biblie, v Jánovej Apokalypse. Kristus je v tomto prvokresťanskom spise neustále obklopený hviezdami. V závere sa on sám identifikuje ako Koreň a Rod Dávidov, Žiarivá ranná hviezda (Ap 22,16).

 

Prvé storočia kresťanstva

V literatúre a umení prvých kresťanov sa naďalej objavuje tradičný mesiášsky obraz hviezdy. Kristus je neraz (symbolickým jazykom hovoriac) stotožňovaný dokonca so samotným Slnkom.

 

Biskup Ignác z Antiochie v roku 107, počas svojho transportu do Ríma, kde mal byť hodený šelmám, napísal kresťanom do Efezu list, v ktorom o narodení Krista hovorí:

 

„Na nebi žiari jedna hviezda jasnejšia ako všetky ostatné. Jej svetlo je slovami neopísateľné a jej novosť budí údiv. Všetky ostatné hviezdy spolu so Slnkom a mesiacom utvorili chór okolo tejto hviezdy, ktorá ich všetky predčinila svojou žiarivosťou".

 

 

Aj najstaršia kresťanská mozaika v rímskom mauzóleu v mese Giulia (3. stor.) predstavuje Krista ako žiariace Slnko na jeho triumfálnom voze. S týmto obrazom Krista v umení súvisí aj starokresťanská a stredoveká tradícia zobrazovať Cirkev v podobe Mesiaca. Mesiac totiž nemá vlastné svetlo, len odzrkadľuje svetlo Slnka tak, ako Cirkev odzrkadľuje svetlo Kristovo. O tom, že symbolika svetla a Slnka bola pre starých kresťanov mimoriadne dôležitá svedčí aj jav, s ktorým sa stretávame pri antických krstných nápisoch, ktoré dávajú pokrsteným osobám  grécky titul heliopais – syn Slnka.

 

Začiatok slávenia Vianoc

O Kristovi uctievanom ako Slko a pravé svetlo prezradí veľa aj samotná liturgia kresťanského sviatku Narodenia Pána. Kresťania ho začali sláviť v Ríme najneskôr roku 336. Predpokladá sa, že dátum slávenia Vianoc (25. december) si vybrali preto, lebo to bol pohanský sviatok boha Slnka. V čase, keď sa v Ríme konali zápasy na jeho počesť, keď sa z príležitosti jeho zrodu zapaľovali v Ríme vatry radosti, keď obyvatelia Ríma pri brieždení padali na zem pred vychádzajúcim slnečným kruhom, vtedy sa Cirkev schádzala na slávenie zrodu pravého Slnka. Cirkev odvtedy opakuje každoročne v Noci narodenia veriacim slová proroka Izaiáša: Ľud, čo kráča vo tmách, uzrie veľké svetlo, nad tými, čo bývajú v krajine tieňa smrti, zažiari svetlo" (Iz 9,1). O tomto svetle spievame i na Veľkú noc, keď vyznávame, že Kristus je pravé svetlo, tá Zornička, ktorá nikdy nezapadá.

 

Spracoval: js

Foto: wikipedia

Share on Facebook
Share on Twitter