Bol človek, ktorého poslal Boh, volal sa Ján. Prišiel ako svedok vydať svedectvo o svetle, aby skrze neho všetci uverili. On sám nebol svetlo, prišiel iba vydať svedectvo o svetle. A toto je Jánovo svedectvo: Keď Židia z Jeruzalema poslali k nemu kňazov a levitov, aby sa ho pýtali: „Kto si ty?“, on vyznal a nič nezaprel. Vyznal: „Ja nie som Mesiáš.“ „Čo teda, „pýtali sa ho, „si Eliáš?“ Povedal: „Nie som.“ „Si prorok?“ Odpovedal: „Nie.“ Vraveli mu teda: „Kto si? Aby sme mohli dať odpoveď tým, čo nás poslali. Čo hovoríš o sebe?“ Povedal: „Ja som hlas volajúceho na púšti: ‚Vyrovnajte cestu Pánovi,‘ ako povedal prorok Izaiáš.“ Tí vyslaní boli spomedzi farizejov. A pýtali sa ho: „Prečo teda krstíš, keď nie si Mesiáš ani Eliáš, ani prorok?“ Ján im odpovedal: „Ja krstím vodou. Medzi vami stojí ten, ktorého nepoznáte. On prichádza po mne a ja nie som hoden rozviazať mu remienok na obuvi.“ To sa stalo v Betánii za Jordánom, kde Ján krstil.
Jn 1, 6-8. 19-28
V posledných týždňoch sa v liturgii mnoho hovorilo o druhom Kristovom príchode. V súvislosti s ním sa často skloňoval pojem „súd“. Božie slovo posledných nedieľ nás však vyviedlo na púšť a zdá sa, akoby téma súdu ustúpila, ale nie je to tak. „Kristus je už medzi nami, no my ho ešte nepoznáme“, vraví sa na púšti. Prv, ako sa tomuto Kristovi postavíme zoči voči, sme pozvaní urobiť to, čo Ján Krstiteľ. Vysloviť súd sami nad sebou.
Ak by mali o nás vyslovovať súd druhí ľudia, tí, ktorých bežne stretávame, ako by to skončilo? Niektorí by nás poslali rovnou cestou do pekla. Našli by sa však aj takí, akých mal okolo seba Ján. Stačilo jemne prikývnutie a vyhlásili by ho za kráľa a Mesiáša. Nosili by ho na rukách a boli by mu oddaní, lebo v mnohom zodpovedal predstavám, ktoré si o Mesiášovi vytvorili. Ján sa však necíti hodný rozväzovať Mesiášovi ani len remienok na obuvi. Viete, na aké gesto Ján naráža?
Ak v izraelskom národe umrel muž, ktorý nesplodil so svojou manželkou syna, jeho najbližší potomok mal právo vziať si vdovu za ženu s účelom splodiť mŕtvemu bratovi syna a dediča, ktorý býval po narodení považovaný za syna bezdetného nebožtíka. Ak sa príbuzný zomrelého rozhodol zrieknuť tohto práva na ovdovenú nevestu a ponechal ju inému, zašiel s ním k mestskej bráne, pred svedkami si obaja vyzuli sandále a na znak dohody si ich vymenili.
Ján si nevie predstaviť, že by si nárokoval právo na Kristovu nevestu a vyhlásil seba samého za ženícha, o ktorom hovoria Písma. On je len „hlas volajúceho na púšti“. Svätý Augustín hovorí: „Hlas zaznie a hneď zmizne, umrie. Vypovedané slovo je určené na to, aby ostalo“. Ján sa nebojí svojej malosti. Vie, že pred prichádzajúcim Mesiášom nemá význam robiť sa tým, kým nie je. Aj sv. František hovorieval, že človek je iba tým, kým je v Božích očiach. Ničím viac a ničím menej... Čo si o sebe myslí Ján Krstiteľ? Nič veľké. A čo si o ňom myslí Ježiš? V jednom z evanjelií vypovie svoj súd nad Jánom: „Medzi tými, čo sa narodili zo ženy, nepovstal nik väčší, ako Ján Krstiteľ!“ Boh vidí i to, čo je skryté dokonca nám samým... Ak sa ozaj na nič nehráme, nemali by sme sa jeho súdu a pravdy o nás báť. On predsa vidí a zjavuje všetko dobro a krásnu, ktorá je v nás - všetko to, kvôli čomu sa rozhodol darovať sa nám. Čakaný Mesiáš je ženích, osoba plná lásky a radosti, ktorá prichádza práve kvôli nám.
Vstúpme teda do posledného adventného týždňa. V pokání, ktoré budeme konať, odhoďme všetko, kým a čím nie sme a nikdy sme ani neboli. Vykonajme nad sebou spravodlivý súd a postavme sa pred Krista, ktorý prichádza, v celej našej malosti. Iba vtedy totiž okúsime, že on nás presne takých miluje.