Franiškáni po celom svete prežili rok 2017 ako rok smutného, päťstého jubilea historického rozdelenia ich rehole. Dňa 29. mája roku 1517 promulgoval pápež Lev X. bulu s názvom Ite et vos, ktorou sa pokúsil usporiadať pomery v rozhádanej reholi sv. Františka. Bula si nárokovala stať sa „bulla unionis“ (bulou zjednotenia), miesto toho vošla však do histórie ako „bulla separationis“ (bula rozdelenia). Fakticky totiž rozdelila Františkovu rehoľu na dva navzájom nezávislé rehoľné rády, menších bratov observantov a menších bratov konventuálov. Toto rozdelenie spustilo celú lavínu formálneho trieštenia františkánskeho rádu.
Konventuáli a observanti
Výraz konventuál pochádza zo slova konvent. V stredoveku sa ním označovali domy kolegiálnych kapitúl a rehoľných komunít. V najstarších dokumentoch františkánskeho rádu sú obydlia bratov delené na dve skupiny, na konventy (kláštory) a pustovne. Pápež Inocent IV. v dokumente Cum tamquam veri z roku 1250 označuje kostoly menších bratov za konventuálne chrámy. S týmto titulom súvisí privilégium chrámu uchovávať najsvätejšiu sviatosť a právo pochovávať v ňom mŕtvych. Bratia, ktorí žili v kláštoroch, sa na rozdiel od pustovníkov od počiatku nazývali konventuálmi.
Veľmi skoro sa začali objavovať problémy, ktoré súviseli s tým, že rád dostával od pápežov príliš mnoho privilégií. Tie modulovali spôsob ich života v kláštoroch v neprospech pôvodnej jednoduchosti a zmierňovali postoj k zásadám, ktoré vyznával sv. František. Najstaršou skupinou, ktorá reagovala na pápežské privilégia a modifikácie pôvodného životného štýlu, boli tzv. spirituáli. Dušou tohto hnutia boli bratia, ktorí si ešte pamätali svätého Františka a cnelo sa im za prostotou prvých komunít. Na ich údajne prehnané požiadavky reagoval sv. Bonaventúra a generálna kapitula konaná roku 1260 vo francúzskej Narbonne. Spirituáli v ráde postupne zanikli. Označenie bratov prívlastkom konventuáli nabralo postupne nový význam. V priebehu 15. storočia sa zrodila reformná vetva bratov zvaných observanti. Šlo o členov rádu orientovaných na prísnejší výklad reguly. Vyzývali ostatných k zrieknutiu sa pápežských privilégií. Ich cieľom bolo, aby sa okrem zrieknutia sa súkromného majetku jednotlivými bratmi pristúpilo aj k odmietnutiu akéhokoľvek vlastníctva samotným rehoľným rádom. Pritom presadzovali veľmi prísnu disciplínu a radikálnu zmenu fungovania komunít. Slovo konventuál sa vtedy začalo spájať s bratmi, ktorí radikálnu reformu neprijímali a preferovali kontinuáciu dovtedajšieho vývoja.
Observatská reforma v nasledujúcom období budila sympatie v prostredí cirkevnej hierarchie i bežných ľudí. Počet bratov, ktorí si volili život podľa prísnejších pravidiel, rástol. Na generálnej úrovni získali observanti v priebehu 15. storočia možnosť voliť si vlastného predstaveného, ktorý bol vikárom generálneho ministra. Ten bol však naďalej volený z radov konventuálov. Reformu observantov prijímali spočiatku rehoľné komunity na základe vlastného rozhodnutia. Napokon sa k nej začali pridávať celé provincie. V roku 1454 sa k reforme pridala aj provincia menších bratov v Uhorsku. Na kapitule v Jágri prijali františkáni reformné pravidlá a provincia odvtedy používala titul: Provincia Hungariae conventualium reformatorum.
Mnoho synov jedného otca
Okrem observantov vznikli v 14. a 15. storočí medzi františkánmi aj iné reformné krídla. Na počiatku 16. storočia niesol rád vo svojom lone obrovské množstvo spoločenstiev, ktoré sa snažili o presadenie vlastných pohľadov na františkánsku dokonalosť. Najväčším z nich boli samozrejme bratia regulárnej observancie (Osservanti de familia). Ani tí však medzi sebou neboli jednotní. Vo vnútri sa delili na cismontanistov (s vplyvom v Taliansku, na Blízkom východe a na slovanských územiach) a ultramontanistov (s vplyvom vo Francúzsku, Španielsku a Nemecku). Fungovali nezávisle od seba. Obe skupiny mali vlastné autority – generálnych vikárov. Existovali však aj reformné skupiny, ktoré boli od observantov nezávislé a združovali sa okolo konventuálov. Patrili medzi nich bratia amadeiti, kolletáni, klaréni a mnohí ďalší.
Lev X. a pokus o nastolenie poriadku
Rád sv. Františka bol teda podelený do skupín, skupiniek, podskupiniek a protiskupiniek, ktoré zápasili o vplyv. Vzťahy medzi nimi boli veľmi napäté. Lev X. sa podujal zjednotiť všetkých pod autoritou jediného spoločného predstaveného. Keďže preferoval reformný smer, chcel, aby sa na čelo celého rádu postavil niekto z radov observantov a aby sa rehoľa nazývala Menší bratia regulárnej observancie. Vo svojej bule Romanum Pontificem, ktorú v júli roku 1516 adresoval všetkým skupinám menších bratov, prikázal rehoľným predstaveným zúčastniť sa na generálnej kapitule v Ríme na jar roku 1517. Keďže vedel o nevôli kráčať jednotnou cestou, prípadnú neúčasť na tejto kapitule spojil s vopred vyneseným trestom exkomunikácie.
S rímskou kapitulou v roku 1517 sa spája vydanie pápežskej buly Ite et vos. Pápež v nej vyzval všetkých bratov zhromaždených ma kapitule v Ríme k zrieknutiu sa privilégií, ktoré udelili menším bratom jeho predchodcovia. Celý rád sa mal podriadiť predstavenému z radov observantov. Konventuáli však toto riešenie vytrvalo odmietali. Nechceli sa vzdať svojho spôsobu života i doterajšieho vedúceho postavenia. Observanti zasa poukazovali na neprekonateľné rozdiely, ktoré im neumožňovali fungovať s konventuálmi pod jednou strechou. Bula nakoniec zjednotila len reformované spoločenstvá. Spor skončil tak, že obe dominantné vetvy si napokon zvolili vlastných generálnych predstavených.
Definitívny rozchod
Pápež vzal situáciu na vedomie a právne ju ošetril o niekoľko týždňov vydaním ďalšej buly s názvom Omnipotens Deus. Menší bratia konventuáli sa týmto dokumentom stali osobitným rehoľným rádom nezávislým od Menších bratov observantov. Ich predstavený sa mal nazývať generálny magister. Pápež uznal a potvrdil voľbu pátra Antonia Marcelliho do tohto úradu. Generálny dom rádu menších bratov na rímskom pahorku Ara Caeli museli konventuáli opustiť a prenechať observantom. Pápež rozhodol, že konventuálni františkáni budú mať svoj generálny dom v Konvente sv. Dvanástich apoštolov, ktorý je neďaleko Ara Caeli.
V bule Omnipotens Deus vyznáva Lev X. presvedčenie, že k tomuto rozhodnutiu viedol bratov sám Duch Svätý a so všetkou láskou požehnáva oboch zvolených generálov. Vyjadruje zároveň vieru, že vzťahy sa upokoja a oba rády budú v budúcnosti pre celý svet požehnaním.
Reformy reformy
Ak si niekto myslí, že situácia v rozhádanom františkánskom ráde sa po roku 1517 upokojila, je na omyle. Len o rok neskôr, 16. novembra roku 1518, vychádza ďalšia pápežská bula s názvom In suprema. Pápež Klement VII. v nej reaguje na aktivitu františkánskych observantov Stefana Molina, Bernardina d'Asti a Francesca da Jesi, ktorí s podporou ich generálneho ministra Paola Pirottiho založili novú reformnú vetvu františkánskeho rádu, tzv. bratov reformátov (používali skratku OFM Ref.). Tá sa šírila v Rakúsku, Bavorsku, na Balkáne, v Poľsku a v Uhorsku tak rýchlo, že čoskoro počet bratov reformátov prečíslil observantov na slovo vzatých. Medzi ich najznámejších predstaviteľov patrí brat Carlo da Sezze.
Inou reformnou vetvou boli tzv. bosí františkáni, ktorých spočiatku volali Pasqualiti (podľa zakladateľa, galského rehoľníka Giovanniho Pasquala), neskôr sa začali nazývať alkantaríni (používali skratku OFM Disc. alebo OFM Alc.), lebo najväčší úspech zožali vďaka aktivitám ich člena Pietra z Alcántary (1499 - 1562). Hoci táto reformná vetva vznikla v radoch konventuálov, po relatívnom osamostatnení sa pridružila k observantskej skupine.
Bratia rekolletíni (OFM Rec.) prijali názov svojej reformnej vetvy podľa domov s označením rekolekčné domy - čiže domy duchovnej obnovy. Vznikli z iniciatívy observantov ultramontanistov, ktorí zakladali zvláštne domy, v ktorých mohli žiť bratia mimoriadne prísnym životným štýlom s kontemplatívnym charakterom. Zriadením takýchto domov sa observanti pokúsili zabrániť odchodu časti bratov k alkantarínskej vetve. Aj rekollektíni si však čoskoro vyžiadali autonómiu, ktorú im pápež Gregor XIII. potvrdil 3. júna 1579 bulou Quum illius.
Reformované vetvy observantov podliehali spoločnému generálnemu ministrovi. Kláštory, ktoré sa rozhodli prijať niektorú z reforiem, sa združovali do spoločných kustódií, neskôr bývali ich združenia povýšené na provincie. Stali sa jurisdikciami, ktoré sa tešili pomerne veľkou autonómiou, právom zvolávať vlastné kapituly, voliť si vlastnú hierarchiu, tvoriť vlastné štatúty, zakladať vlastné kolégia a semináre určené pre formáciu ich dorastu. Všetky tieto jurisdikcie však boli podriadené generálnemu ministrovi menších bratov observantov.
Kapucíni
Celkom osobitnú skupinu františkánov tvoria kapucíni, ktorí ako jediná z reforiem formánle existujú a veľmi úspešne pôsobia až dodnes. Pritom ich počiatky vôbec neboli jednoduché. Začali sa formovať niekedy v roku 1520 okolo brata Mattea da Bascio, observanta z provincie Marke. Ich víziou bola obnova pôvodného františkánskeho ducha životom v samote a praktizovaním prísneho pokánia. Po konfliktoch s predstavenými hľadali svoje útočisko najprv u kamaldulských mníchov, od ktorých prebrali zvyk nosievať dlhé špicaté kapucne a neholiť si bradu. V roku 1528 vydal pápež Klement VII. bulu Religionis zelus, ktorou im oficiálne povolil viesť spôsob života eremitov a ohlasovať evanjelium chudobným. Vznikla tak kongregácia menších bratov eremitov, na čele ktorej stál generálny vikár. Kvôli konfliktom s observantskou vetvou boli bratia tejto reformy so svojím vikárom podriadení generálnemu ministrovi konventuálov. V roku 1608 prehlásil pápež Pavol V., že kapucíni sú „praví menší bratia a synovia svätého Františka". Ten istý pápež ich potom roku 1619 vyňal spod jurisdikcie konventuálov a udelil kapucínskej reforme plnú samostatnosť, takže Rád menších bratov kapucínov si odvtedy môže voliť vlastných generálnych ministrov.
Leoniánska únia
Revolúcie a vojny, ktoré sa prehnali Európou v 18. a 19. storočí, zatriasli osudom všetkých františkánskych vetiev. Reštrukturalizácia rádu bola nevyhnutná. Všetky rodiny františkánskej observantskej vetvy sa stretli v roku 1889 na spoločnej generálnej kapitule v Ríme, kde schválili svoje nové, spoločné konštitúcie. Tieto konštitúcie dostali prívlastok alojziánske podľa generálneho ministra Luigiho Carliho. Následne roku 1895 pozval pápež Lev XIII. (ktorý bol sám františkánskym terciárom) členov všetkých štyroch observantských vetiev františkánskeho rádu na generálnu kapitulu ku kostolu Panny Márie Anjelskej - Porciunkuly v Assisi, na ktorej sa hlasovaním rozhodlo, že všetky observantské reformné vetvy františkánov budú od toho času zjednotené do jediného rehoľného inštitútu, ktorý príjme spoločný názov Rád menších bratov (OFM) a nebude k nemu viac dodávaný nijaký dodatok. Nové konštitúcie, ktoré dostali prívlastok leoniánske, potvrdila Svätá stolica 15. mája roku 1897. Znovuzjednotenie rádu potvrdil pápež Lev XIII. bulou Felicitate quodam dňa 4 októbra roku 1897.
Do dvadsiateho storočia teda vstúpil rád svätého Františka čiastočne zjednotený, ale v podobe troch nezávislých rehoľných inštitútov: františkánov (OFM); konventuálov, čiže minoritov (OFM Conv.) a kapucínov (OFM Cap.). V dvadsiatom storočí (zvlášť v pokoncilovom období) vzniklo v prostrediach týchto rádov opäť niekoľko nových reforiem. Tri „klasické" vetvy so svojimi generálnymi ministrami však vedú bratský dialóg, ktorý je silne podporovaný pápežom Františkom, v rámci ktorého sa synovia svätého Františka učia kráčať spoločnou cestou evanjelia. Prvým ovocím tohto „františkánskeho ekumenizmu" sú niektoré evanjelizačné projekty ale aj niekoľko zmiešaných komunít, v ktorých sa bratia rôznych vetiev usilujú viesť spoločný život. Najviditeľnejším ovocím zbližovania františkánskych rádov by mala byť nová univerzita, ktorá vznikne spojením rôznych vzdelávacích inštitútov františkánskych reholí v Ríme. Jej brány sa majú prvýkrát otvoriť v školskom roku 2018/2019.